Čo také hrozné sa vám stalo?

Tento blog napísal psychológ Emil Bulla. Nečakajte žiaden odborný článok, jedná sa o vety napísané výsostne ľudsky, rozumne od srdca a s nadhľadom. Autor nemá svoju stránku a vo veľkej miere nevyužíva ani sociálne siete a tak ho nemá kam zavesiť. No ja si myslím, že by ho slovenský národ, hlavne časť večných hundrošov, čítať mal. Toľko môj krátky úvod, teraz už prenechávam slová psychológovi Emilovi Bullovi.

V týchto dňoch nadobúdam presvedčenie, že frflanie, šomranie a nadávanie, nie hokej a futbal, sú naše top národné športy. V tom sme fakt hviezdy. Našťastie nie všetci, ani väčšina, ale tí špičkoví dávajú o sebe vedieť veľmi hlasno a majú pritom pocit, že hovoria za nás všetkých.

Šomreme, keď máme čakať päť minút pred obchodom, pritom by sme aj tak presne toľko čakali pri pokladni. V stredu niektorí z nás nešli prežiť dvojhodinové čakanie v kolónach pri policajných kontrolách. Tí kreatívni sa hneď prezentovali transparentmi: „Ďakujeme ti Igor“ a pod. Súhlasím, malo to byť zorganizované inak. Asi by som frflal tiež. Potom som si však spomenul na vlaňajšiu cestu na dovolenku. V Chorvátsku sme sa v kolóne, spolu s tisíckami Slovákov, plazili desať hodín a nešlo o žiadne bezpečnostné opatrenie. Do tej kolóny sme sa všetci postavili dobrovoľne a nikto nemal v ruke transparent s ironickým poďakovaním chorvátskej prezidentke, Bruselu ani šéfovi OSN.

Mňa v týchto dňoch veľmi príjemne prekvapila disciplinovanosť a múdrosť väčšiny Slovákov. Keď vidím, ako sa ľudia dokážu správať zodpovedne a ohľaduplne, cítim hrdosť. Pri mudrujúcich frflošoch však cítim neprekonateľnú zlosť. Čo také hrozné sa vám preboha stalo?

Už dávno sa vám stalo to, že vnímate svet iba zo svojho nezrelého, egoistického pohľadu. Vo vašich mozgových závitoch je chybný program, ktorým sa riadite. V ňom sú napálené nesprávne presvedčenia o svete a vašej úlohe v ňom. Ten program vám diktuje, že neexistujú žiadne obmedzenia. Ak sa nejaké nájdu, treba ich obísť, alebo ignorovať. Ak sa to nedarí, je na mieste zlosť, kritika a hľadanie vinníka. Podľahli ste ilúzii, že všetko dobré je večné. Chýba vám vlastný manažment pre zvládanie krízy, pretože naše generácie žiadnu skutočnú krízu nezažili.

Zažili sme tri pokusy o pozitívnu spoločenskú zmenu (1968, 1989 a 2018) a dve hospodárske krízy (1979 a 2008), ale skutočný celosvetový problém zažívame prvýkrát. Ešte som zabudol na akt priateľských armád z roku 1968. Vtedy tiež ľudia v strachu vykupovali potraviny. Aj to málo, čo sa predávalo bolo zrazu na prídel.

Mladšie generácie nezažili ani žiadne skutočné obmedzenia svojich práv a slobôd. Pripomínam, že za socializmu bolo bežné, že chlapec po maturite išiel na dva roky na vojnu. Väčšinou ho zaradili čo najďalej od domu, aby nemal chuť utekať. Vysokoškolákov „zatvárali“ na rok. Tie obmedzenia sa netýkali len chlapcov. Dievčatá mohli o randení so svojimi drahými akurát snívať a o plánovaní budúcnosti im mohli raz do týždňa písať listy. Posledný ročník narodenia, ktorý ešte absolvoval vojenskú službu je 1987. Teda muži mladší ako 34 rokov už žiadnu vojenčinu nezažili a aj tie posledné roky to skôr pripomínalo školu v prírode.

Posledných 75 rokov žijeme v priestore bez vážnejších vojnových konfliktov. Neboli to vždy roky blahobytu, ale nikdy sme nezažili ohrozenie naplnenia základných životných potrieb. Posledná ťažká epidémia zasiahla Európu na konci prvej svetovej vojny. V týchto podmienkach sme ľahko uverili, že nás vlastne nemá čo zaskočiť, a že spoločnosť všetko zvládne bez väčších ťažkostí. A teraz sme konfrontovaní s pravdou, že nič netrvá večne, aj so skutočnosťou, že nás príroda dokáže nepríjemne prekvapiť a zaskočiť nás nepripravených.

Neuvedomujeme si, že to, v akých podmienkach žijeme, je blahobyt, ale berieme to ako samozrejmosť. Preto nie sme pokorní ani vďační za to, do akej doby sme sa narodili. Sme namyslení, ako keby bolo našou zásluhou v akom období a spoločenskom priestore sme prišli na svet.

V súčasnej dobe, pre väčšinu ľudí, nie je problém žiť na slušnej úrovni.  Náš štandard je veľmi vysoký a nie sme ochotní zriecť sa našich výhod. A niektoré zmeny si nie sme schopní ani predstaviť. A zrazu tu máme nanometrovú, neviditeľnú štruktúru, ktorá nám nachystala nepríjemné vytriezvenie z našich ilúzií. Asi tento rok nepôjdeme na dovolenku, nebudeme chodiť na diskotéky, nebudeme hrať tenis a futbal, letné festivaly budú zrušené. Postihnú nás aj horšie veci. Niektorí prídeme o prácu alebo o časť zárobku, niekomu odložia plánovanú operáciu a čaká nás pravdepodobne zníženie životnej úrovne. To je realita.

Okrem toho však existuje náš slobodný postoj k týmto skutočnostiam. Je na nás samých, či budeme šalieť z toho, že najbližšie mesiace nepôjdeme na pivo, na futbal a ku kaderníčke, alebo si povieme, že na tom svet nestojí. Môžeme bedákať nad tým, čo všetko robiť nemôžeme. Toho je podľa môjho triezvo-pesimistického odhadu najviac 5 percent. Môžeme sa však aj pozrieť na to, čo smieme, čo nám je dovolené a to odhadujem na 95 percent (Ak som pesimista.).

Moderná doba prináša v tomto smere jeden nepriaznivý trend. Ľudia strácajú sebestačnosť v organizovaní vlastnej zábavy. Dnes akoby sme ku všetkému potrebovali šiestich animátorov a dvadsať roztlieskavačiek. V posledných rokoch mám na dovolenkách pocit, že mi personál hotelov dáva najavo, že bez ich usmernenia sa nedokážem kúpať, opaľovať, prípadne ani spontánne vykonať malú potrebu.

Lenže na to, aby som sa cítil spokojne, žiadne usmernenia nepotrebujem. Spomenul som si na detstvo, keď sme ako rodina v nedeľu bežne chodili do prírody. V lete sme vždy mali so sebou loptu, aby sme si mohli s bratom niekde na lúke zakopať. Ak sa nám ku hre podarilo nahovoriť aj našich športom nepobozkaných rodičov, väčšej zábavy nebolo. To na margo tej sebestačnosti v organizovaní vlastnej zábavy.

Čoho sa teda v dnešnej situácii vzdávame. Ak by som si mal k argumentácii prizvať psychológiu ako vedu, oprel by som sa o Maslowovu hierarchiu potrieb. Základ je, aby sme zostali zdraví, ale k tomu všetky súčasné opatrenia smerujú. Zasaturované máme základné potreby: jedlo, teplo, strechu nad hlavou a v mierne obmedzenej miere aj pocit bezpečia (narúša ho strach z ochorenia). V sociálnej oblasti máme obmedzené zaužívané činnosti (spoločenská zábava, nakupovanie …). Nie sme však obmedzení v stretnutiach s rodinou a veľkú časť kontaktov si nasycujeme vo virtuálnom priestore. Potreby estetické a etické sú obmedzené minimálne. Niekto môže namietať, že zrušením náboženských obradov sú narušené jeho duchovné potreby. S tým však nesúhlasím. Človek má naopak novú šancu hľadať cestu k sebe a svojim blízkym a dať týmto entitám nový a kvalitnejší rozmer.

Tak o čo vlastne prichádzame? V prvom rade o našu predstavu, ktorej sme chybne prisúdili punc večnosti. Táto predstava bola zrušená a nahradená dočasnou neistotou. V nej sme dostali šancu zorientovať sa, novú situáciu prijať ako fakt a hľadať pre postpandemický čas riešenia, ktoré nám môžu priniesť novú životnú kvalitu. Verím, že väčšina ľudí na Slovensku je na takúto zmenu pripravená a schopná ju uskutočniť.

Mám pochopenie aj pre vás, ktorí sa akejkoľvek zmeny bojíte a namiesto kreatívnych riešení volíte zabarikádovanie sa v realite, ktorá už prestala existovať. Viem, že vám chýba odvaha robiť veci inak. Rozumiem aj vašej potrebe bedákať a nadávať, ale prosím, nešírte túto náladu medzi ľudí, ktorí si zachovali schopnosť zorientovať sa aj v inej realite, na akú boli doposiaľ zvyknutí.

Emil Bulla

 

Prečo digitálna agresivita vo vyspelých demokratických krajinách narastá? – blog Pavla Hiraxa Baričáka na tému narastajúcej digitálnej arogancie a agresivity na sociálnych sieťach

 

 

9 thoughts on “Čo také hrozné sa vám stalo?

  1. Veľmi pekne Vám ďakujem za nesmiernu úľavu, ktorú som pocítila po prečítaní Vašich viet a som šťastná, že nie som sama, kto jednoducho prepol na iný mód a je spokojný s tým, čo má a čo žije. Ešte raz vďaka!

  2. Aj mne sa Vás článok veľmi páčil. No máte tam jednu chybičku 😊 ja som ročník 1987 a môj manžel 1985.z mojich rovesníkov od vedený nebol nikto a môj muž síce povolavací rozkaz dostal, no na vojnu ho už tiež neodviedli. Takže posledný ročník na vojne podľa mňa bol 1984 😊
    Inak tip top 👍

    1. Mia, chalanov odvádzali a chodili na povinnú vojenskú službu (aj keď skrátenú na rok a pol, potom na rok, neskôr ešte menej) ešte v prvej polovičke deväťdesiatych rokov… Niečo o tom viem, lebo ma odviedli 1992… našťastie som „zabojoval“ o modrú knižku… Pavel

  3. Na 100% napisane, ďakujem Vám, viete si vážiť čaro života a pochopiť, že nie každý deň je iba luxus, aj ten si treba zaslúžiť a nie čakať co mu rodicia dajú, táto doba fakt musela prísť, aby sme si uvedomili, akí sme a urobiť viac, aby bolo lepšie, nie si sadnúť do aut, voziť sa a vytrubovat, komu to pomohlo? Každému kto vytruboval, by som dala riadiť túto momentálnu situáciu a nie auto

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *