Prečo digitálna agresivita ľudí vo vyspelých demokratických krajinách narastá?

Digitálna agresivita nielen slovenského národa, ale podľa sociológov v takmer všetkých vyspelých demokratických krajinách narastá. Aké je na to vysvetlenie? Je to spleť mnohých pospájaných faktorov…

Nárast digitálnych médií (internet, mobily…) odsunulo komunikáciu „z očí do očí“. Ľahšie sa vám kohosi osočí alebo dakomu nadáva cez mobil alebo klávesnicu PC, ako keby ste to danému človeku mali povedať tvárou v tvár.

Mám rovnakú skúsenosť – keď riešim nepreberačov dobierok môjho e-shopu, či nejaký nespokojný zákazník mi začne cez mail nadávať, zdvihnem telefón a okamžite volám. Čuduj sa svete, 9 z 10-tich ľudí sa na druhej strane ozve tichý, nepriebojný a pokojný hlások človeka, s ktorým daný spor urovnám behom minúty. Po „digitálnej“ arogancii a drzosti cez mailové správy zrazu niet stopy. Minizáver? Sme frajeri, keď sa nevidíme…

Ešte tri desiatky rokov dozadu boli ľudia odkázaní na pár médií, ktoré boli širokospektrálne. TV správy, denníky či týždenníky sa snažili prinášať informácie „zľava aj sprava“. Žijeme však v časoch, kedy sa informačné toky oveľa viac znásobili a tak ľudia dostali šancu sa nielen topiť v infozáplave, ale sa aj vyhraňovať. Dnešný človek moderný si teda vyberá len to, v čo verí a to v sebe aj logicky posilňuje a o to viac odmieta čosi iné, jemu „cudzie“. Liberál nebude čítať „sračky z iného brehu“, rovnako ako konzervatívec odmietne do seba púšťať „jedy“, ktoré nie sú v súlade s ním a pri hocijakom dotyku a stretu s protichodným názorom začne krútiť nesúhlasne hlavou. Pretože viera v jeho postoj je už tak obrovitánska, že niet v ňom miesta pre pochopenie, toleranciu, či aspoň na chvíľkové naladenie sa na odlišný názor. Tak si ľudia aj na sociálnych sieťach začali mazať známych, ktorí boli zrazu iného politického „vierovyznania“. A keby len známych, „odpriatelili“ si aj rodinu…

Digitálna agresivita narastá, o tom niet pochýb. S prvými útokmi na moju osobu som sa stretol trinásť rokov dozadu, keď som si založil svoj prvý blog. Priznávam, bolo to nepríjemné čítať vo verejných príspevkov na svoju osobu zosmiešňovanie alebo iróniu len za to, že som sa k čomusi slušne vyjadril. No keď to porovnám s terajšou dobou, boli to len jemné škrabančeky, čo by som dal za to „taktné“ vyjadrovanie čitateľov spred desiatich rokov. Teraz sa nik s ničím nepára, neznámy človek vám rovno primitívne vynadá, naklame na vás, navymýšľa si prvé, čo mu napadne, bez ostychu vás vedome a zákerne očierni. Musíte sa obrniť, niet inej cesty, inak vás lavína zadusí. Digitálna útočnosť najviac zasahuje citlivých, obeťou šikany sa stávajú vždy tí najslabší. Tieto neduhy sa v našej spoločnosti nezjavila len tak, majú nás mnohému naučiť – minimálne zosilnieť, vedieť triediť fakty, hľadať skutočnú pravdu, stať sa laickými psychológmi, bystriť si sedliacky rozum a intuíciu, nepripúšťať si, naopak – dokázať pustiť, odosobniť sa od sťahovania do čierneho bahna.

Ak ako osobnosť napredujete a váš vplyv narastá (a je to jedno, či ste vedúci skladníkov, politológ alebo šéf predstavenstva), pripravte sa na o to väčšie a „kvalitnejšie“ útoky na vašu osobu. Hromy bijú len do mocných dubov a tigre myši nejedia. Vaša cesta vás skúša, či viete ustáť pozíciu, ktorú ste dostáli a na méte stojí správny človek. Budete musieť zosilnieť (na toto som sa zameral v knihe Psychický obor), ešte viac uveriť vášmu poslaniu. Tým vám nešepkám, že máte prestať vnímať kritiku okolia na vašu osobu a prácu. To by nebolo vhodné, je len dobré vypestovať si intuíciu, v čom je potrebné robiť korekcie a kde nie.

Deštruktívny prejav u jednotlivcov narastá. Čo v národe, to v politikoch a naopak. Sme spojené nádoby a čo sa deje v mase, to sa deje aj na špičke ľadovca. Ešte v osemdesiatych rokoch v mnohých kapitalisticko-demokratických krajinách boli politici síce na dvoch proti sebe stojacich stranách, ale vzájomne sa rešpektovali, dokonca neraz spravili kompromis na úrovni parlamentu. Toto sa podľa psychológov a sociológov v posledných desiatich rokov výrazne vytratilo, agresívny a deštruktívny postoj opanoval aj vedeckú, kultúrnu či inú spoločenskú oblasť „civilizovaného“ človeka. Niet ničím výnimočným, že udaní, žalôb, očiernení, hanobných a agresívnych prejavov a digitálnych atakov narastá nielen medzi obyčajnou pospolitosťou, ale aj v kruhoch doktorov, sudcov, psychológov, spisovateľov, športovcov… Nevieme sa dohodnúť, radikalizujeme sa.

Prečo kladiem v tejto úvahe dôraz na politiku? Žiaľ, ona (a kapitál za ňou) vo veľkej miere rozhoduje, čo sa s jednotlivým štátom bude diať v budúcnosti. Veľmi ojedinele sa starám do politiky, ale raz za mesiac si dovolím dať na FB status tohto razenia. Napriek tomu, že vyzvem vládnuce strany, ako aj opozíciu k vyberanému spôsobu komunikácie medzi sebou, nech zahodia napádanie novinárov, médiá, súperov, teatrálnosť, aj tak sa niektorí ľudia pod statusom začnú medzi sebou rvať a nejeden nadáva aj mne. Žiaden politický status mi nikdy nepriniesol profit (ako ma niektorí útočiaci na mňa presviedčajú), ale to neznamená že ustanem s cieľom hasiť a harmonizovať náladu medzi ľuďmi. Vždy je to výzva, učím sa aj ja a ja verím, že ľudstvo raz nájde spôsob, ako sa medzi sebou neprovokovať, ale spolupracovať.Hore spomínané faktory sa spájajú a ústia do nepokoja, napätia a nestability. V jednotlivej societe, vybranom obore či v politike. Logickou úvahou mi to smeruje k výbuchu. Nechcem byť čiernym prorokom a tak si načrtnime aspoň aké-také riešenia.

Vždy, keď nás čosi zabolí, cítime sa napadnutí, či v nás ožila neadekvátna snaha zabojovať za čosi, väčšinou to vždy diagnostikuje na naše vnútorné zranenie. Ak teda ktosi napadne vášho obľúbeného Matoviča, alebo Pelegríniho, nikdy sa v skutočnosti nejedná o daného politika. Horí a čosi konkrétne bolo ohrozené vo vás. Skúste to objaviť, pomenovať a vyliečiť. Nejde o nič iné, ako dať do poriadku vyosené, predpojaté, neutralizovať priveľkú angažovanosť či pripútanosť, ktorá v skutočnosti odkláňa od príjemného bytia. Ničíme sa a to zbytočne. Ničíme druhých a to zbytočne. Ja som vy a vy ste ja. Nenarodili sme sa sem preto, aby sme si škodili, ale aby sme si boli nápomocní. Áno, bolesť zobúdza, ale priveľká agónia už na nič nepoukáže, tá už len devastuje…

Ak sa nezmení rodič, ťažko bude chcieť iné správanie od samotného potomka. Preto som vďačný za každého človeka, ktorý mení seba a uvedomuje si v každej konkrétnej situácii vnútorné napätie, netoleranciu či chuť „zdemolovať“ nejakého svojho oponenta. Konštruktívna kritika je vždy vítaná, no netaktný spôsob vyjadrenia nikdy nepoukáže a neočistí chyby človeka, strany, či iného spolku, lebo ľudia sú ako kvety: Keď padá jemná rosa, otvárajú sa, no keď prichádza silný dážď s prudkým vetriskom, zatvárajú sa.

Takže čo? Vnútorne zosilnieť, vedieť triediť fakty, hľadať skutočnú pravdu, stať sa laickými psychológmi, bystriť si sedliacky rozum, nepripúšťať si priveľa, naopak – dokázať pustiť. Osobnostný rast, emocionálna otvorenosť, psychologická vzdelanosť a duchovný rast rovnako tak dovoľujú veci vidieť z nadhľadu orla, chápať súvislosti, ale hlavne chápať iného. Ďakujem za vás, že sa snažíte pochopiť seba, lebo tým sa stávate profesionálom v chápaní aj druhých. A toto je presno to, v čom sa má ľudstvo posunúť.

Pavel

Čo také hrozné sa vám stalo? – blog psychológa Emila Bulla na tému plačkov, hundrošov a nadávajúcich cez sociálne siete temer na všetko…

One thought on “Prečo digitálna agresivita ľudí vo vyspelých demokratických krajinách narastá?

  1. Vazeny pan Baricak, pomenovali ste súčasné „zlo“ v nasej krajine i vo svete. Vnimam a vidim to okolo seba aj ja. Vacsiu cast pracovneho zivita som posobil v cestovnom ruchu a v sucasnosti som ucitel nemeckeho jazyka na sukromnom gymnaziu (stvrty rok). Mam 64 rokov a pol zivota som stravil v socializme a druhu polku zijem v tomto „bordeli“. Za vsetkym zlym su tri dôvody, 1. Ludia neveria Boha (hlavne neziju podla jeho prikazani, neziju spravodlivo a cestne a zabudaju na to, ze zanedbavanie dobrych skutov je tiez hriech). 2. Bohatí su stale hladni a smädni a chcu stale viac a viac (banky, podnikatelia, poslanci, politici, …). 3. Máme tu ziaľ nekontrolovany, agresívny, oblbujuci a skodlivy marketing takmer vsade. V ere spred 89-teho bolo mnoho nelogickeho,nerozumneho, ale nemali sme mafiu, miliardarov, poslanci FZ mali mesacny plat 4000,. Kčs – dnes maju min. 60000,- Sk plus dalsie peniaze za clenstvo v radach, komisiach, …, dovolenka na Slovensku bola 200-300 Kčs na tyžden, kazdy mal pracu, byt a jednu, resp. dva televizne kanaly.
    Dnes su u nas jednoduchi a menej zarabajuci ludia uhundrani, nespokojni a mnohych takmer prevalcovali male problemy ktore nevedia sedliackym rozumom riesit. No hlavne, títo jednoduchí ludia zabudaju zit s Bohom (Jemu maju kazdy den dakovat za to co maju a ze ich ochranil od zleho a prosit o to co je pre nich skutocne dolezite aby najmä dokazali pracovat vzdy s laskou a budovali lasku vo svojich srdciach). Stredna trieda ma viac penazi a je presvedcena ze musi este makat aby mali viac. Mnohi sa snazia ziskat peniaze aj inak hoci aj necestnym sposobom. Väcsina je zaroven presvedcena, ze je to iba ich zasluhou, pracou, snazivostou. No aj ony hlavne zabudaju zit s Bohom (Jemu maju kazdy den dakovat za to co maju a aby ich ochranil od zleho a prosit o to, aby vsetko robili s laskou a o to co je pre nich skutocne dolezite). Bohati su celkom opiti peniazmi. Zabudli, ze vsetko co maju (rodinu,dobre zdravie, pokoj, peniaze, poziciu, verejne uznanie) je od Boha, a ze Boh ocakava, ze sa podelia s tymi, co ziju v nudzi, slabymi, chorymi, nevladnymi, romami, bezdomovcami, … Vsetci, no najmä bohati zabudaju zaroven na staru pravdu, ze vsetko co maju necestnym sposobom raz vratia alebo inak zaplatia a neprinesie im to nic dobre. Aj casto agresivne a vulgarne media zabudaju spolupracovat s Bohom. Sefredaktori by sa mali Boha opytat ci konaju spravne, resp. ako by mali konat. Boh im urcite da tu najlepsiu odpoved

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *