Prečo digitálna agresivita ľudí vo vyspelých demokratických krajinách narastá?

Digitálna agresivita (urážanie sa cez sociálne siete, hádky, vulgárnosť pod komentármi článkov alebo blogov atď) nielen slovenského národa, ale podľa sociológov v takmer všetkých vyspelých demokratických krajinách narastá. Aké je na to vysvetlenie? Je to spleť mnohých pospájaných faktorov…

Nárast digitálnych médií (internet, mobily…) odsunulo komunikáciu „z očí do očí“. Ľahšie sa vám kohosi osočí alebo dakomu nadáva cez mobil alebo klávesnicu PC, ako keby ste to danému človeku mali povedať tvárou v tvár. Mám rovnakú skúsenosť – keď riešim nepreberačov dobierok môjho e-shopu, či nejaký nespokojný zákazník mi začne cez mail nadávať, zdvihnem telefón a okamžite volám. Čuduj sa svete, 9 z 10-tich ľudí sa na druhej strane ozve tichý, nepriebojný a pokojný hlások človeka, s ktorým daný spor urovnám behom minúty. Po „digitálnej“ arogancii a drzosti cez mailové správy zrazu niet stopy. Minizáver? Sme frajeri, keď sa nevidíme…

Ešte tri desiatky rokov dozadu boli ľudia odkázaní na pár médií, ktoré boli širokospektrálne. TV správy, denníky či týždenníky sa snažili prinášať informácie „zľava aj sprava“. Žijeme však v časoch, kedy sa informačné toky oveľa viac znásobili a tak ľudia dostali šancu sa nielen topiť v infozáplave, ale sa aj vyhraňovať. Dnešný človek moderný si teda vyberá len to, v čo verí a to v sebe aj logicky posilňuje a o to viac odmieta čosi iné, jemu „cudzie“. Liberál nebude čítať „sračky z iného brehu“, rovnako ako konzervatívec odmietne do seba púšťať „jedy“, ktoré nie sú v súlade s ním a pri hocijakom strete s protichodným názorom začne krútiť nesúhlasne hlavou. Pretože viera v jeho postoj je tak obrovitánska, že v ňom niet miesta pre pochopenie, toleranciu, či aspoň na chvíľkové naladenie sa na odlišný názor. Tak si ľudia aj na sociálnych sieťach začali mazať známych, ktorí boli zrazu iného politického „vierovyznania“. A keby len známych, „odpriatelili“ si aj rodinu…

Digitálna agresivita narastá, o tom niet pochýb. S prvými útokmi na moju osobu som sa stretol trinásť rokov dozadu, keď som si založil svoj prvý blog. Priznávam, bolo nepríjemné čítať vo verejných príspevkov na svoju osobu zosmiešňovanie alebo iróniu len za to, že som sa k čomusi slušne vyjadril. No keď to porovnám s terajšou dobou, boli to len jemné škrabančeky, čo by som dnes dal za „taktné“ vyjadrovanie čitateľov spred desiatich rokov. Teraz sa nik s ničím nepára, neznámy človek vám rovno primitívne vynadá, naklame na vás, navymýšľa si prvé, čo mu napadne, bez ostychu vás vedome a zákerne očierni. Musíte sa obrniť, niet inej cesty, inak vás lavína zadusí.

Digitálna útočnosť najviac zasahuje citlivých, obeťou šikany sa stávajú vždy tí najslabší. Tieto neduhy sa v našej spoločnosti nezjavila len tak, majú nás mnohému naučiť – minimálne zosilnieť, vedieť triediť fakty, hľadať skutočnú pravdu, stať sa laickými psychológmi, bystriť si sedliacky rozum a intuíciu, nepripúšťať si, naopak – dokázať pustiť, odosobniť sa od sťahovania do čierneho bahna.

Ak ako osobnosť napredujete a váš vplyv narastá (a je to jedno, či ste vedúci skladníkov, politológ alebo šéf predstavenstva), pripravte sa na o to väčšie a „kvalitnejšie“ útoky. Hromy bijú len do mocných dubov a tigre myši nejedia. Vaša cesta vás skúša, či viete ustáť pozíciu, ktorú ste dostáli, vesmír si preveruje, či na méte stojí správny človek. Budete musieť zosilnieť, ešte viac uveriť vášmu poslaniu. Tým vám nenašepkávam, že máte prestať vnímať kritiku okolia na vašu osobu a prácu. To by nebolo vhodné, je len dobré vypestovať si silnú intuíciu, v čom je potrebné ustúpiť a spraviť korekcie, a v čom zasa nie a hájiť sa.

Čo v národe, to v politikoch a naopak. Sme spojené nádoby a čo sa deje v mase, to sa deje aj na špičke ľadovca. Ešte v osemdesiatych rokoch v mnohých kapitalisticko-demokratických krajinách boli politici síce na dvoch proti sebe stojacich stranách, ale vzájomne sa rešpektovali, dokonca neraz spravili kompromis na úrovni parlamentu. Toto sa podľa psychológov a sociológov v posledných desiatich rokov výrazne vytratilo, agresívny a deštruktívny postoj opanoval aj vedeckú, kultúrnu či inú spoločenskú oblasť „civilizovaného“ človeka. Nie je ničím výnimočným, že udaní, žalôb, očiernení, hanobných a agresívnych prejavov a digitálnych atakov narastá nielen medzi obyčajnou pospolitosťou, ale aj v kruhoch doktorov, sudcov, psychológov, spisovateľov, športovcov… Záver? Nevieme sa dohodnúť, radikalizujeme sa.

Načrtnime si aspoň nejaké riešenia…

Vždy, keď nás čosi zabolí, cítime sa napadnutí, či v nás ožila neadekvátna snaha zabojovať za čosi, väčšinou to vždy diagnostikuje na naše vnútorné zranenie. Ak teda ktosi napadne vášho obľúbeného politika či stranu, nikdy sa v skutočnosti nejedná o daného politika a jeho partaj. Horí a čosi konkrétne vo vás bolo ohrozené. Skúste to objaviť, pomenovať a vyliečiť. Nejde o nič iné, ako dať do poriadku vyosené, predpojaté, neutralizovať priveľkú angažovanosť či pripútanosť, ktorá v skutočnosti odkláňa od príjemného bytia. Ničíte sa a to zbytočne. Ničíte druhých a to zbytočne. Ja som vy a vy ste ja. Nenarodili sme sa sem preto, aby sme si škodili, ale aby sme si boli nápomocní. Áno, bolesť zobúdza, ale priveľká agónia už na nič nepoukáže, tá už len devastuje.

Ak sa nezmení rodič, ťažko bude chcieť iné správanie od samotného potomka. Preto som vďačný za každého človeka, ktorý mení seba a uvedomuje si v každej konkrétnej situácii vnútorné napätie, netoleranciu či chuť „zdemolovať“ nejakého svojho oponenta. Konštruktívna kritika je vždy vítaná, no netaktný spôsob vyjadrenia nikdy nepoukáže a neočistí chyby človeka, strany, či iného spolku, lebo ľudia sú ako kvety: Keď padá jemná rosa, otvárajú sa, no keď prichádza silný dážď s prudkým vetriskom, zatvárajú sa. Do konca života som si do seba vštepil múdrosť: „Snaž sa pravdu hovoriť vždy s láskou, inak ťa nik nebude počuť.“

Takže čo? Vnútorne zosilnieť, vedieť triediť fakty, hľadať skutočnú pravdu, stať sa laickými psychológmi, bystriť si sedliacky rozum, nepripúšťať si priveľa, naopak – dokázať pustiť. Osobnostný rast, emocionálna otvorenosť, psychologická vzdelanosť a duchovný rast rovnako tak dovoľujú veci vidieť z nadhľadu orla, chápať súvislosti, ale hlavne rozumieť inému. Ďakujem za vás, že sa snažíte pochopiť seba, lebo tým sa stávate profesionálom v chápaní aj druhých. A toto je presno to, v čom sa má ľudstvo posunúť.

Pavel