Raz v našom meste hrala jedna americká kapela. Gitarista vypil toľko absintu, že by mu stačilo zapáliť si dych a vybuchol by. Ale on nie. On si radšej zlámal nohu, keď vchádzal do podzemného baru po strmých schodoch. Zgúľal sa po nich dole, ako neúspešný šermiar vo francúzskom dobrodružnom filme o pirátoch. Bodaj by nie, veď mal obuté topánky s takými vysokými podpätkami, že keby ich videli členovia skupiny Kiss a Gina Lolobrigida, dokúšu sa o ne na mieste ako besné psy. Zaviezli ho do našej nemocnice a keď vstúpil do čakárne pohotovosti, chytil takú paniku a strach, že bol schopný odtiaľ s tou poškodenou nohou v tvare hokejky ujsť aj po rukách. Vo Viedenskej nemocnici – kam ho potom rýchlo previezli – určite všetkým vysvetľoval, že to bolo tesne-tesne, inak by mu ukrajinskí mastičkári v špinavej maštali odrezali nohu.
Keď som vkročil do čakárne, táto príhoda mi prišla na um ako prvá. Na celej čiare som ho chápal. Počet metrov štvorcových v porovnaní s tým, koľko ľudí sa v nej nachádzalo, bol smiešne malý. Boli tam všetci, celé Slovensko! Žiaľ, nikto ma nevaroval. Zato do výšky sa tá čakáreň tiahla ako arabský minaret. Asi kvôli kúreniu. Kde tu sa zo stien odlupovala splesnená omietka a do vydýchaného vzduchu prerážala aróma moču čakajúcich nemocných. No byť tým Američanom, vyvolám tej nemocnici vojnu a pošlem na tú čakáreň stíhačky so zápalnými bombami. Keď svetový poriadok, tak všade!
Čakanie som zabíjal čítaním, pričom som sa úporne snažil nevnímať žalospevy, šomrania a ohovárania starších občanov, ktoré ku mne nechtiac doplávali. Musel som sa narodiť s takým vycibreným periférnym vnímaním hraničiacim s výkonnosťou radaru? Asi áno, malo to tak byť…
Dvere čakárne sa otvorili a úzkou chodbičkou k sestričke trielil ako lietadlo muž tak okolo tridsiatky. – Prepáčte, prepáčte, – ospravedlňoval sa a v náhlení nechtiac strkal do otrávených ľudí stojacich v tesnej čakárni. Keď dosiahol cieľ, podal sestre nejakú fľaštičku zabalenú v papieri.
– Poďte dnu, – povedala mi konečne sestra, lebo som už prišiel na radu, – a vy si zavolajte o výsledky, – odkázala dychčiacemu pánovi s kypiacou nádejou v očiach.
Vošiel som dnu. Doktor sa ma niečo popýtal a potom sa sústredil na moje genitálie. Ponaťahoval mi vajká, vyobzeral úd a zasypal ďalšou kanonádou otázok. Posledná znela:
– Štyri dni ste nesúložili a nemasturbovali, tak ako som vám kázal… a ani nemali polúciu, áno? – spýtal sa ma doktor a nenápadne pohladil sestričku po zadku. Mohla mu byť dcérou.
– Tak, tak…, – odvetil som s divným pocitom, že sa bavím s cudzím človekom o mojom sexuálnom svete. – Prečo práve štyri dni, pán doktor? – nedalo mi a tak som sa ho to spýtal.
– Toľkoto dní treba, aby telo doplnilo mužské spermie na to správne množstvo k oplodneniu ženského vajíčka, teda aj k vyšetreniu. Potrebujem od vás semeno. Všetko. Vedľa v miestnosti budete mať súkromie, nikto vás tam nebude vyrušovať.
– Zavolám ďalšieho pacienta, pán doktor? – spýtala sa ho sestra.
– Milá Gitka, vy si asi neuvedomujete, že nepracujeme v uránovej bani v Jáchymově, ale v obyčajnej ambulancii. Počkáme, kým tuná mladý muž donesie vzorku, – odvetil jej cez úsmev pokojne doktor.
Mierna triaška mi opanovala nohy. „On to snáď myslí vážne? Toto má byť čo za psychickú skúšku? Chce zo mňa vyrobiť impotenta?“ Chcel som do slov obliecť nejakú zabehnutú hlášku, či si môžem vybrať medzi sestričkinou a mojou rukou, ale veseliť sa bolo to posledné, na čo som mal chuť a tak som ju neoživil. Zobral som do rúk sklenenú skúmavku, vošiel do „drnkacej“ miestnosti, zavrel za sebou dvere a zahľadel sa na zámok. Kľúč v ňom samozrejme nebol. „Čo by som si ešte prial, turecké kúpele?“ spýtalo sa niečo posmešne vo mne. „Platíš si zdravotku len tisícku mesačne, to je dvanásť litrov ročne. Ak budeš pracovne aktívny štyridsaťpäť rokov, je to len niečo cez pol melóna. To ti vydá iba ak tak na malú sauničku a nie na celé kúpele, uskromni sa!“ dávalo ma moje vnútro do obrazu, nech som menej náročný. Neistota prešla z nôh do celého tela. Preletel som steny, či niekde nevisí obraz Gustáva Husáka. Nebol tam. To ma posmelilo dokráčať k umývadlu na druhom konci izby. Zdobilo ho pár prasklín. Kde tu nejaký zabudnutý vlas, či chlp a ani to zaschnuté popraskané mydlo ma neutvrdilo v tom, že sa mi postaví. „Za toho pol melóna mohli to umývadlo aspoň umyť, nie?“ Nikto mi neodpovedal. Hovorca ministerstva zdravotníctva bol asi na Bahamách a odber spermií mu robil niekto iný – nejaká moc krásna slečna s pekne tvarovanými prsiami, opálená, bez plaviek a pravdepodobne ústami. Trošku ma hnevalo, že aj za moje peniaze. Zahnal som závisť, otočil hlavu doprava a pozrel sa cez okno von. Zablatený trávnik, cesta a smutný strom na mňa zízali spoza obloka. „Hehe, to sa zasa nasmejeme,“ škerili sa na mňa. Do záberu vošli nejaké dva biele plášte náhliace sa ulicou. Keby sa obzreli, naše oči by sa stretli. „Niekto cudzí z cesty si bude môcť vychutnávať môj umývadlový orgazmus!!“ prepadli ma ďalšie obavy. „A dosť! Tak chcem dieťa, alebo nie?!“ Otočil som sa späť k výlevke a rozopol zips.
Zrazu som začul rýchle zaklopanie na dvere, ktoré sa obratom otvorili. V chaose som si spätne zapol rázporok a na pseudoobranu dvihol ruky do výšky ramien: „Ja ne partizán, nekradnem tu, ja si tu idem len vyhoniť!“ ožila ejakulácia myšlienok v mojej mysli.
– Prepáčte, zabudla som vám dať uterák, – povedala sestra a podala mi kus vypratej bielej tkaniny s tromi modrými pásikmi, ktorou sa dala ľudská koža leda tak doškriabať, len nie utrieť.
– Ďakujem, ste moc milá, – habkal som. – Prosím vás, nemáte nejaké časopisy?
– Mladý muž, veď ste to nemal štyri dni, – zakričal mi veselo doktor z ordinácie, – ukážte, že ste súci chlap!
Neodvetil som mu nič. Sestra odišla z miestnosti a zavrela za sebou dvere. Dúfal som, že nadobro. Osamel som, rozopol si znova zips a vybral penis. „Dosť! Chcem byť otec a už to neriešim!“ povedal som si v duchu pozitívne, zažmúril oči, predstavil si televíznu hlásateľku zo včerajších televíznych novín, ktoré končili narodením malej srnky a urobil sa.
– No vidíte, aký ste šikovný, – povedal doktor, keď ukladal moje deti do chladničky.
– Nemohol by som to nabudúce doniesť z domu? – spýtal som sa nesmelo.
– Samozrejme, že mohol. Len sa treba ponáhľať. Kyslík a čas spermie zabíja, – odvetil mi s úsmevom doktor.
„Pobijem vás tu všetkých hrabľami!“ bola prvá myšlienka, čo ma napadla. Nepekná, ale klamať vás nemienim. „Nevedeli ste mi to povedať hneď?!? Musel som týmto všetkým prejsť? Asi áno, všetko je skúška…“ Spomenul som si na šprintéra v čakárni. Náhlil sa, lebo mu zomierali spermie, teraz som to už vedel. Každý z nás sa raz všetko dozvie, len si musíme počkať. Ale ľudia chcú všetko hneď. A keď to dostanú, potom toho ľutujú.
Bol som plodný – tak znel záver. Bičíkov som mal ako maku. Síce boli trošku pomalšie, ale rýchlosť im prinavrátili nejaké vitamíny, ktoré mi oficiálne predpísal oficiálny doktor, ktorý bol ženatý so svojou oficiálnou ženou. V ordinácii po službe dával na stole svoju oficiálnu milenku a popritom šukal ešte aj množstvo neoficiálnych frajeriek. Oficiálne mi povedal, že keď nebudem fajčiť a vyhnem sa stresu, som normálny, plodný a zdravý mužský jedinec. Oficiálne som mu poďakoval, prešiel von preplnenou čakárňou a neoficiálne zadal americkým bombardérom cez esemesku súradnice k útoku. Niektorí novinári sú kurvy a to napadnutie ukrajinskej felčiarne cez nich nejako oficiálne presiaklo na povrch. Neoficiálnu tlačovú správu o možnosti útoku Američanov na jednu nemenovanú slovenskú nemocnicu s poliklinikou prečítala vo večerných oficiálnych televíznych správach presne tá hlásateľka, ktorej som sa v duchu neoficiálne vystriekal pri tom dopraskanom špinavom umývadle v hodnote pol milióna do tváre. Neoficiálne sa z toho narodila ovečka Belly, ako oficiálne uviedla tá istá televízia na konci správ. Bola roztomilá… Myslím teraz tú ovečku.
A ľudia boli oklamaní. Dostali po polhodinke násilia, vrážd, znásilnení, katastrof, vydierania, tunelovania, kukláčskych akcií, zdražovania, politických klamstviev a nevyliečiteľných chorôb minútový spot o prírode. Aby si aj zajtra pustili tie isté správy, kde sa im dostane zvesti, že geológovia našli nad obrovským náleziskom americkej nafty neznámy arabský štát a ktoré v nich nakoniec zanechajú ten čarovne dobrý pocit, tak ako dnes. Vďaka tej ovečke. Ale to, že do seba nalievajú koncentrovanú polhodinu negatívneho cudzieho ľudského humusu, to ich nenapadlo.
Až potom začala oficiálna dravá nahlas revajúca desaťminútová reklama a oni si odišli nakrájať do kuchyne tlačenku.
– Tá Belly bola zlatunká, však Marta? – povedal muž v trenkách a vyťahanom tielku svojej žene, keď si do úst strkal kus pomletého mäsa. Že by vypol telkáč a zapol radšej seba, tak to ho ani len nenapadlo.
A ja som s nostalgiou spomínal na staré socialistické „pozitívne“ TV správy, kde dojička v ruskom meste Archangelsk nadojila za jeden deň rekordných tridsať litrov mlieka. Z býka. A prosím vás, nehovorte mi tu nič o studenej vojne. Vyvolať strach vie každý slaboch, ale aby mal býk mlieko, tak to už je iný level…
Život je proste krásny…
Hirax
