Dráčik vyšiel pred svoju jaskynku. Bol ešte maličký a bol sám ako palma na púšti. Ale to je vo svete drakov bežná vec, neľakajte sa! Milujúci sa pár drakov splodí mláďatko vo forme vajíčka a nechá ho opustené v jaskyni. A potom sa z neho vyliahne chutný dráčik. Náš dráčik mal práve pár mesiacov. Na chrbátiku mu klíčili prvé hroty a on sa učil nesmelo cupitať trávou. Každé ráno vyšiel na slniečko a snažil sa chrliť oheň. Ešte mu to moc nešlo, ale hlavne nebolo nikoho, kto by mu poradil ako na to. Napriek tomu vo svojom vnútri cítil, že je to v ňom a že neprejde veľa dáždikov a bude toto umenie ovládať. A tak sa vždy tešil aj z tých málo chuchvalčekov ohníka, čo mu vypadli po veľkých trápeniach na zem pred labky.
Nemal ani páru, že neďaleko v susednej jaskynke žije o niečo mladšia dráčička. Človek by povedal, že je to tiež samček, ale ružová mašlička na jej hlávke svedčila o opaku. A práve táto krásna dráčička potajme sledovala nášho dráčika. Vedela o ňom a obdivovala jeho priebojnosť. Zahľadela sa do neho. Moc sa jej páčil, ale nevedela ako na seba upozorniť. Bola nesmelá. Mala pred svojim príbytkom v kamennom válovčeku kvetinku, ktorú každé ráno zalievala. Moc sa z nej radovala. Tešila sa z jej lupienkov a ten kvet bol pre ňu spolu s dráčikom všetko.
Raz vďaka náhode dráčik uvidel dráčičku. Polievala svoju kvetinku. Preveľmo sa vyľakal, lebo jeho očká ešte nevideli toľko krásy. Utiekol do svojej diery v skale a dlhý čas tam od šťastia dychčal. Nevedel pochopiť, prečo srdiečko chce ísť za tou dušičkou, napriek tomu, že jeho hlávka velí nie. Zamiloval sa, až mu jeho dráčikovské uši sčervenali.
A tak sa navzájom pozorovali a predstierali, že sa nevidia. Bolo to prekrásne obdobie. Obidvaja si dávali záležať, aby vyšli von len upravení. Každý sa snažil pred tým druhým ukázať ako šľachetná bytosť, a tak na sebe nevedomky pracovali do úžasnej podoby čistého dobra. Hlavne dráčik sa začal o seba viacej starať. Aj okolo jaskynky si pravidelne upratoval. Sám Boh drakov to videl a tak mu dal silu ovládnuť prácu s ohníkom vychádzajúcim z jeho hrdla. Odvtedy šľahal oheň s ľahkosťou najväčšieho draka na svete.
A to dráčika moc posmelilo. Nechal dráčičke pod kvetinkou žuvačku. Ani si neviete predstaviť, aká bola šťastná, keď ju objavila. Dobre vedela, od koho je. Voňala od jej milovaného dráčika a v tú noc nemohla zaspať od naplnenia nejakou zvláštnou silou. Tá čarovná moc ju opantávala zo dňa na deň čoraz viacej, ale v tú noc dosiahla zatiaľ najvyššej intenzity. V hlávke jej šli prekrásne predstavy, ako kráča so svojim dráčikom čistinkou a všetky lesné zvieratká na nich ukazujú kopýtkami a labkami, že krajšieho páru v rozprávkach ešte nevideli.
Na druhý deň sa stretli. Bez slova sa objali a bozkávali. Bol to ich najkrajší deň v živote. Celý ho presedeli na vyhriatom machu lásky a nebolo sily, ktorá by ich od seba odtrhla. Patrili k sebe – na život a na smrť. Ešte to len tušili, ale nechceli nad tým dumať. Chceli si všetkého užiť a tešiť sa z toho. A čo náhoda nechcela – ich rodičia leteli v ten deň okolo ich jaskyniek a hneď vedeli, že sa už stalo. A radovali sa. Veľmi sa tešili z toho, že ich rod drakov prežije.
Už ste sa niekedy zobudili zamilovaný? Áno? Aj ja. To je v pohode, ale tentoraz som ľúbil dráčičku a to bol slušný prúser. Bol som z toho mierne zmätený. Vykúkal som z nemocničnej postele ako čerstvý otlak na ponožku a hľadal kvetináč s čarovnou rastlinkou, nech podeň dráčičke z lásky niečo šupnem.
Konečne som začal vnímať svet okolo seba. Stále som bol v nemocnici, ale v miestnosti niekto pribudol. Začal som byť z toho smutný. Bol som spokojný, že môžem s Mislane v mojej izbe nerušene prežívať dlhočizné súkromné hodiny rozprávania, jemného koketovania a spoločne tak pozorovať štart nášho raketoplánu menom Láska. A teraz nám pridelili rozhodcu, či niektorá strana nepodvádza. A ešte k tomu ženu! Dopredu som vedel, komu chytí stranu.
– Čau, ja som Soňa. Čo tak čumíš na svet? Pripadám ti ako z Marsu? Ja som žena, pochádzam z Venuše.
– To je v pohode, len sa mi niečo snívalo. Ja som Xiastro…
– Zložitejšie meno ti ani dať nemohli.
– Tak ma volaj Jano. Nerob si problémy, keď nemusíš.
– Dobre Jano.
– Dobre Dyňa.
– Som Soňa a nie Dyňa! – zaprotestoval dievčenský hlások z druhého kúta izby.
– Keď ja budem Jano, tak ty budeš Dyňa.
– Mne je to jedno, ja som z decáku. Mňa nevytočíš…
– Čo tu robíš Dyňa?
– Čo nevidíš Jano? Očné je v druhej budove, si tu zle. Ležím asi, nie?
– To vidím, že tu nerobíš stojky. Si ofačovaná ako rytier vracajúci sa z bitky od Strečna…
– Vybrali mi ľadvinu, tak tu vegetím, kým sa z toho telo nespamätá. Čo ty?
– Ty kokos, vybrali ti ľadvinu a dali ťa na moju izbu?! Ten doktor je asi drbnutý, nie? Čo ma ide najprv psychicky utýrať a potom to vykoná aj na mne?
– Každému môžeš ublížiť len do tej miery, ako ti dovolí. Netras sa a nebudeš mať strach. A keď nebudeš mať strach, nebudeš sa triasť.
– Logika ti ide, uvidím ako ti pôjde čúranie, keď vypiješ veľké pivo. Čo si dáš – čapované, či donesiem fľaškové? Bufet je hento za rohom…, – spustil som na ňu.
– Mňa neurazíš. Som z decáku…
– Ty si prvá vytiahla tašku s granátmi a zopár mi ich hodila na posteľ. Keď ráno otvorím okále, musíš na mňa pomaly. Prečo ti zobrali tú obličku? Zaujíma ma to viacej, ako či Monika skutočne vyfajčila Billa. A netoč stále o tom decáku! Čo si myslíš, že ťa začnem ľutovať? Že budeš mať vďaka tomu u mňa či personálu nejaké výhody? Že ti dajú obed skôr ako mne? Že dostaneš väčšiu kopu zemiakového pyré a v kompóte nájdeš plávať o dve mŕtve slivky na viac?
Nedaroval som jej nič. Zaslúžila si to. Bola drzá ako ploštica.
– Vraj som tam mala nejakú nebezpečne vyzerajúcu zrazeninu. A tak mi ju Krivý ušmykol, – odsekla urazene Dyňa. Ale začal som mať dojem, že jej pomaličky dochádza, že nastal čas zmeniť tón.
– Možno má doma krokodíla a tajne ho kŕmi odrezkami, ktoré cez deň ufikne pacientom.
– Možno, hehe.
– Chcel by som byť vrátnikom, čo sa mu každý deň pozerá na tú od krvi zamazanú igelitku, keď si vykračuje domov, – načal som voľnú ekvilibristiku fantázie.
– Ááá, pán doktorko Krivý. Už padla? Domov za krokodílom, za krokodílom? A čo to máme dnes? Á, jedna ľadvinka, dva prsty a jedna noha. No to si náš zubáčik zgustne, čo? – nečakane sa chytila Soňa.
– Hehe. Vidím, že máš podobný humor ako ja. Mala si predtým nejaké bolesti?
– Zopár kolík…
Povedala to štýlom ako: O panenstvo som prišla s vychošom, keď som mala trinásť. Ani to nebolelo. Len mi vadilo, že sa pritom potil ako arab v saune. Vymenil mi potom plachtu a nechal ma spať. Ani si neuvedomovala, že scenár jej choroby sa kurevsky podobal na ten môj. Len tak mimochodom proste utrúsila, že za chvíľku budem asi aj ja o pár dekagramov ľahší a to aj bez hladovky či tvrdého každodenného behania po nemocničnom parku. Proste mi vyberú jednu špongiu z tela a vlak môjho života pôjde do nasledujúcej stanice.
– Nie si z toho smutná Soňa? Nemáš depku? Kedy ťa operovali?
– Óóó, pán ma nazval Soňou… Asi pred piatimi dňami. Bola som z toho mimo, jasné. To by som klamala… Ale každým dňom je to nejaké menšie a menšie. Človek si rýchlo zvykne aj na to zlé, až som z toho sama prekvapená.
– Zabudla si povedať tú vetu, že si z de…., – naschvál som nedopovedal.
Vankúš mi pristál na hlave. Keby bola druhá svetová vojna a ja by som si mal vybrať do môjho lietadla ostreľovača, ukázal by som prstom na druhý koniec izby.
Dvere sa otvorili a objavila sa v nich hlava. Nikto iný sa nedokázal tak škeriť na tento svet, ako Psycho.
– Ako si sa sem doobeda preboha dostal? – spýtal som sa ho.
– Prekĺzol som. Sestričky si akurát varili kávu, – usmial sa šibalsky.
– To snáď nie, idú sa potrhať od roboty, – hral som hlúpeho.
– Doniesol som ti, čo si chcel.
– Máš pre mňa sendvič zložený z lásky a ľudského dobra plus termosku pozitívnej energie?
– Písal si mi esemsku, že chceš fajčiacu hlavu a tak ti ju nesiem, – doberal si ma Psycho.
– Nebuď nechutný, Psycho. Ráno mi pridelili na izbu ostreľovača.
– Haha… bohovsky smiešne. Musím si ťa nahrávať, lebo mi neuveria, že vieš rozosmiať aj hluchého, – ozvala sa chladne Soňa.
– Čo som zabil vlastného otca sekerou, keď musím počúvať takéto nepriateľské rozhovory? – pridal sa Psycho do spoločnej debaty. – Jééj, aké pekné a milé, – vyslovil Psycho, keď sa otočil na Soňu.
– Pozor! Nedotýkaj sa toho! Tvári sa to ako stonka ruže, ale v skutočnosti je to ostnatý drôt! – varoval som priateľa.
– Čau, ja som Psycho.
– Ahoj, ja som Soňa, – piskla Dyňa.
– Sprvoti prišla omamná vôňa, stál som tam bezradne… až potom prilietli slabiky So-ňa, v duši mi zavládlo bezvládie, – zaveršoval Psycho.
– Óóó, pán básnik, ďakujem za slovíčka. Milé…, – odovzdávala sa Soňa.
– Básnik? Krvilačný ľudožrút je oproti nemu umelec ovenčený svetovými cenami! – Vyrážal som zachraňovať kamaráta. Ale nič, žiadna odozva. Usmievali sa na seba, ako keby už boli v sebe. Psycho netušil, do čoho sa rúti. Zostal som dokonca prekvapený, že Soňa k mojim náznakom urážok nič nedodávala. Asi strúhala formu pred Psychom a toho som sa začal báť. Určite sa jej páčil. Pri takýchto rýchlokvasných sympatiách je času vždy málo a tak som musel konať.
– Héj, Soňa, nerieš môjho kamaráta! Je to môj dlhoročný homosexuálny partner. Žijeme spolu už roky. Dokonca spolu čakáme dieťa.
Ale opäť nič. Bičoval som hlavu o väčšie drzosti:
– Počúvaj ma Soňa, Psycho má paradentózu v pokročilom štádiu. Keď sa ráno zobudíme, nemôžeme ani vetrať. Susedom bývajúcich nad nami by pokapali kvety.
– Ty si sa dnes fakt nejako divne zobudil, – prehovoril na mňa Psycho. Konečne, aspoň niekto z nich dvoch niečo vyslovil.
– Ja som sa zobudil dobre – zamilovaný do dráčičky! – zvýšil som hlas.
– Nekrič na neho! – začala Soňa brániť básnika.
– Ja nekričím, ja len rozprávam po taliansky! – odpálkoval som ju.
– Každou vetou dokazuješ, že si normálny, – uťahoval Psycho lis, do ktorého mi predtým nadžgal hlavu.
– Málokedy sa mi stáva, že si myslím, že som sa zobudil v nebi. Z ľudského pohľadu čistá hlúposť – ľúbite znenazdajky imaginárnu rozprávkovú bytosť. Ale to je vlastne jedno. Dušu vám zaplavuje príjemný pocit, je naložená v polystyréne spokojnosti. Ale keď sa poriadne rozhliadnete, uvedomíte si, že sa nachádzate na bojovej fronte. Neznámy nepriateľ na vás útočí najmodernejšími zbraňami a vy celý spotený vykrývate jeho údery. A znenazdajky prichádza váš spojenec a vy ste celý vlhký od radosti, že vám pomôže. Ale on celý otupený naletí na zvodné a falošné lákadlo nepriateľa a pridá sa k nemu. V zúrivosti rozkopávate sudiaky a pýtate sa mrakov: Prečo? A tak sa pýtam: Prečo?
Nič. Vyrobili zo mňa bezvýznamné NIČ vypúšťajúce do ovzdušia zbytočné svetlice nabité slovami. Drmolili si pre seba nejaké vetičky a hanblivo sa na nich ticho smiali. Vzájomne sa zabodávali do svojich dúhoviek a nachádzali v nich prímerie, pokoj, hlad, túžbu a nekonečné jazerá magickej príťažlivosti. Neuvedomovali si, že pár centimetrov od tých očných gulí drieme iný ľudský orgán a to rozum, ktorý si v pokoji počká, kým prejde obdobie slepej zadívanosti kráčajúcej ruka v ruke s dobrovoľnou toleranciou a až potom vyrukuje s logikou, pravidlami životných návykov a potrieb a nebude sa strániť ísť do sporov a chrániť tak vlastné JA. Vyrukuje do boja až vtedy, keď triezvosť bežných dní zatlačí citové omámenie do úzadia. Počká si napriek tomu, že možno prehrá prvú štyridsať dňovú bitku, kedy ho bude srdce presviedčať, že do tejto osoby sa oplatí ísť. Po čase začne svoje vlastné farby vehementne brániť. Tak je totiž naočkovaný.
Zo zotrvačnosti a povinnosti nevzdať sa pre dobro kamaráta som ešte chvíľku bojoval, ale bolo to márne. Dovolím si citovať: „Hej, za kým si vlastne prišiel? Nazavadziam vám? Viac než trápne Psycho – vraj pekný účes – pil si vitriol, či čo? Slepneš? Idete sa bozkávať? Nemám odísť? Pokojne môžem, s tou chorou ľadvinou sa ešte niekam dopajdám. Psycho nezabúdaj: Láska je kurva, aj chlapa sundá! Tak toto som ešte nežral, že vraj: Zoberiem ťa na výlet! No tak toto nie… toto nemusím.“
Hirax
