– Milovaná Siastra, sestrička moja, – vyšlo zo mňa, ale oči som mal stále privreté. Držala ma za ruku. Bola to ona. Nemusel som ju vidieť.
– Otec! Mama! Prehovoril!!! – zakričala Siastra a dívala sa mi pritom neustále do zavretých viečok.
– Vitaj opäť medzi nami, – povedal jemne otec.
– Od Bohov k Bohom, – zašepkal som.
– Čo to melieš Xiastro? Vnímaš nás vlastne? Kto sme, povedz? – spýtala sa ma mama.
– Ste tu vy, moji milovaní rodičia a sestrička Siastra, – odvetil som pokojne a následne na to otvoril oči.
Vatry šťastia a radosti vzplanuli. Na lícach vykvitli záhony tých najkrajších ruží a kvetov sveta. Ľudský strach z drvivej časti zmizol a rozbil sa na prach, ktorý v čarovnom takte polky dopadal na dlážku nemocničnej izby. Muzikanti spustili nejakú veselú, zátky od vína sa vydali na cestu k mrakom. Dievčence výskali, krútili sukňami a robili tany-tany. Chalani sa ešte držali pokope. Pokukovali po nich, popíjali pálené a rozdeľovali si ich medzi sebou. Férovo a kamarátsky. Nikto nesmel porušiť dohodu. Ak áno, pôjde sa na päste. Veselica sa začala…
Boli sme tam len my – moji rodičia, sestra a ja. Z tela mi vychádzalo množstvo hadičiek. Pripadal som si ako hlavný – negatívny hrdina filmu Votrelec 17. Vedľa mňa pípal nejaký prístroj, ktorý bol pripravený začať ma okamžite učiť dýchať, keby sa mne prestalo chcieť. Biele ošuntelé steny, staré okná, dvere a zárubne vzdávajúce česť ešte prvej republike. Bol som v našej mestskej nemocnici. Tu mi totiž pred pár rokmi ukradli slepé črevo, takže som sa nemohol mýliť.
– Siastra, bež po doktora, – nakázal otec pragmaticky sestre.
Tá sa zvrtla a odišla. Mala perfektnú figúru a považoval som ju za najkrajšie a najinteligentnejšie dievča v mojom okolí. Mala šťastie, že bola mojou ségrou, ináč by som ju chcel. „Nebude to so mnou až také zlé, keď sa otáčam za ženskou prdelkou,“ spravil som prvé hodnotenie môjho zdravotného stavu.
– Koľko som tu? – spýtal som sa.
– Bol si osem dní v bezvedomí.
– Čo sa stalo?
– Našiel ťa jeden starší pán, ktorý išiel ráno nakosiť trávu pre svoje zajace. Ležal si v bezvedomí pri jednom potoku asi tridsať kilometrov od nášho mesta. Xiastro, ako si sa tam pre Boha dostal? – zalomila mama rukami.
Všetko sa mi zrazu vyjavilo. Čunder, pľuzgiere, potok, bolesť, chrobák, maják na vŕzgajúcich kolieskach, indián, oštep, stan, svetlo, pogo…
– Nebol tam aj nejaký indián? – nedalo mi.
– On je v horúčkach Klever, on blúzni, – otočila sa mamina na otca.
– Nie, neblúzni. Len si musí vytriediť sny od skutočností.
Hovoril pravdu, ako vždy. Môj otec prehovoril málokedy, ale keď nastali tieto filologické Vianoce, tak to bola žatva. Nemohol som si vybrať lepších rodičov.
– Čo mi bolo? Operovali ma?
– Nevedia. Na röntgene ako aj na sone nič nenašli. Nie, neoperovali ťa…, – referovala mi mama.
Dvere sa otvorili a dnu vošli v záplave sprievodného božského svetla dva najkrajšie kone, aké mi život dovolil niekedy uvidieť. O jednej som už písal, bola to moja milovaná sestrička Siastra. Spravil som nad ňou fixkou krížik. Žiadny incest nebude! Ale vedľa nej sa nieslo to, čo som v poslednom čase tak mocne hľadal a po čo moja vyprahnutá duša tak žobronila. Dievča, ktoré som si vysníval! V tvári zhmotnená dobrota liečiaca najťažšie štádium rakoviny na počkanie jediným mrknutím nádherných očí. Anjel spásy, božská dokonalosť krásy, pochopenia a ženskosti. Vlna oceánov, trigrica púšte, orol neba, závoj vetra. Myslel som si že neexistuje a že som si ju len vymodeloval v hlave. Veľa krát som smútil, že som naivný blázon. Omyl omylov! Klamal som sa! Spravil som nad ňou fixkou fajku. Druhú, tretiu… Chcel som ju! Začal som prosebne zatínať rukami, nech nie je iba prázdnym obalom mojich snov. Nech je normálna a inteligentná. Nech nie je vypatlaná hlupaňa. Nech je aspoň priemernou rozumnou bytosťou, veď ja ju všetko doučím a prevediem ju bezbolestne svetom.
Za konvojom dvoch sestier sveta sa šuchtal nejaký starší chorobne vyzerajúci pánko v rokoch. Asi doktor. Musel som sa pousmiať. Lekári by mali byť vzorom zdravia. Ako mám veriť hodinárovi, ktorý nemá prsty, že mi opraví môj obľúbený časomerač? Ako sa mám odovzdať do rúk doktorovi, ktorému mu už len z prečervenalých líc viem vyčítať prefajčené pľúca, že ma opraví? Všetko v tejto dobe bolo nejako naopak…
– Som doktor Krivý. Starám sa o vás.
– Som Xiastro. A táto krásna plachetnica vedľa vás nesie aké meno?
Krivý krivo zazrel na zdravotnú sestričku vedľa neho. Cítil sa byť ukrivdený, že som mu nevzdal patričnú česť a otočil som nedočkavo nedočítaný list jeho osobnosti na druhú stranu. Na majestátny arch papiera popisu ženského anjela, ktorý ma preveľmo priťahoval, ako magnet spinku.
– Ja som Mislane, sestrička, ktorá ma dnes službu. Veľakrát som sa ti prihovárala cez deň či v noci, ale mal si ma na háku. Už som ti chcela zavolať pohrebák Xiastro. Vitaj opäť medzi živými, – niesli sa čarovné hlásky vyslovené mojou bohyňou vzduchom a bozkávali moje uši.
– Sestra, ako to rozprávate s pacientom?! Už som vás raz na to upozorňoval, – zahriakol ju Krivý.
– Krajšie slová privítania som si snáď ani nezaslúžil, Mislane, ďakujem ti. Nekárajte ju pán doktor, milujem bezprostredné a prirodzené duše. Je ich na svete len maličké stádo. Sú plaché ako antilopy. Aj ja k ním patrím, to si ešte užijete. Dopredu sa vám radšej ospravedlňujem za všetky moje výpady voči vám, ktoré prípadne nastanú, – prestrihol som štikačom na nechty tetivu útočného doktorovho luku.
Začal si ten luk prezerať v rukách. Dával si otázku, na čo mu teraz bude tento zbytočný pružný konárik s ovisnutými popruhmi. Siastra sa potmehúdsky usmievala. Videla mi až do žalúdka. Posielala mi očami myšlienky: „Gratulujem bratček k zamilovaniu! Hneď keď som ju videla, som vedela, že je to ONA.“ Aj otec s mamou si gurmánsky vychutnávali situáciu. Mama otvorila zaváraninové poháre a naberala do nich čo sa len zmestilo. Dobre vedela, že takéto niečo sa často nestáva. Krásny stred udalostí – ich syn bude žiť, zamiloval sa, rozobral a následne poskladal doktora a usmieva sa šťastne na slniečko, ktoré ho prišlo cez špinavé okenné tably pohladiť! Otec si plával v bazéne pokoja a rozvážnosti. Ako vždy. Závidel som mu a zároveň ho neochvejne prosil už po miliónty krát, aby ma to naučil. „Cesta ťa to naučí – ja viem, ja viem. Vždy mi takto odpovedáš,“ parodoval som ho. Neodpovedal. Nemusel. Všetko mal v tvári. Kým ja som sa bezstarostne váľal v bezvedomí, on riešil mnohé odpovede sveta. A predbehol ma o ďalšie míľové kroky. „Toto nie je súťaž či beh na dlhé prekážky,“ čítal som z jeho tváre.
– Nemusíme sa vrátiť k vášmu problému. Môžeme sa baviť o krásnej stavbe tela našej Mislane, – vrátil ma urazený tón doktora Krivého, že sme z neho vyrobili slona v porceláne, do reality.
– Nie pán doktor, zaujíma ma, prečo som musel prežiť ukrižovanie Krista na svojom tele, – odvetil som z môjho pohľadu slušne.
– Nerúhajte sa mladý muž!
– Hneď som vedel, že si budeme rozumieť…
– Nemáte ľadvinové kamene a ani rakovinu prostaty, či iného orgánu močovej cesty. Snímky sú čisté ako čerstvo napadnutý zimný sneh. Nemáte žiadnu infekciu, či inú chorobu bakteriálneho základu. Všetko bolo negatívne. Tak či tak sme vám tri týždne dávali infúziou silné antibiotiká. Na preliečenie a pre istotu. Nevieme, čo vám je.
Tak znel v pár vetách záver môjho fyzického utrpenia, ktorý ma upevnil v tom, že celá súčasná medicína varí polievku z vody a kameňa. Boli to stavbári, ktorí vedeli vybrať prasknutú tehlu z múru a nahradiť ju inou. Murári schopní vyrezať močový mechúr a vyrobiť z čreva náhradný. Ale nájsť príčinu, diagnostikovať ju a zastaviť tak celý sled bolestí, tak to ich nezaujímalo. Nechceli pochopiť, že každá choroba má svoj začiatok v hlave pacienta. Nemali záujem sa pozrieť na človeka komplexne, teda ako psychológ, odborný lekár a diétológ v jednom. Boli slepými vrhačmi náhodných nožov a tešili sa, keď odstránili orgán, ktorý už nevládal niesť následky mylného konania mozgu. Verilo, že to je to správne a utrpenie rázom pominie. Ale je to ako keď vám tečie pod vaňou, vy to vždy utriete do sucha a potom sa chvíľku tešíte, že je tam konečne nie je mokro. Dokedy? Kým sa niekto opäť nebude sprchovať? Dovtedy, kým nevyliečite svoj problém vo svojom mentálnom okolí a nedáte na poriadok svoje vzťahy s ľuďmi či rodinou? Dovtedy, kým sa nezačnete správať ako slušný človek, ktorý si bez výčitiek svedomia môže každý večer ľahnúť do svojej postele, bez toho, aby musel písať na papier dlhý zoznam svojich úhlavných nepriateľov? Dovtedy, kým nezavriete viečka s úsmevom na perách a nepoviete si, že dnes ste nevykonali žiaden hriech a prežili ste čarovné hodiny svojho života? A potom pricvála vločka, ktorá si vás naloží na svoje bedrá a odtancuje s vami šťastne do ríše prekrásnych snov?
– Môžu sa tie ukrutné bolesti vrátiť? – nedalo mi.
– Áno. Pravdepodobnosť je vysoká. Musíme si na ne počkať, pretože keď vás doviezli, nebol čas na odobratie tých najdôležitejších vzoriek. Boli sme radi, že sme vás zachránili.
– Pekne. Teraz ste práve povedali: Synu môj, bojuj! Fotky nevyšli. Musíš ešte raz-dvakrát vydržať prechod na druhý breh, snáď sa nám zábery tentoraz vydaria. Ešte aspoň raz ti spadne kamión s dlaždicami na hlavu a ty to musíš vydržať a nesmieš klesnúť podlomený na zem, lebo to by bol tvoj koniec.
Mlčal. Aj ja som mlčal. Všetci mlčali. Pozerali do perín, z ktorých vykúkala moja tvár. A v tej tvári boli dve kukadlá, ktoré mierili do Misleniných očí a hľadali v nich útechu. Jej oči sa usmievali. Na mňa. A ja som si povedal, že si ma teda môžu ešte zopár krát pofotiť, že si ma môžu ešte sadisticky pozorovať, keď už inej varianty niet – ale len pod jednou podmienkou! Že zdravotná sestrička Mislane sa bude o mňa starať. Do konca života!
Konečne prišla tá vločka. Pobádala ma, aby som nastúpil. Začal som unáhlene drmoliť, že som čistý a nikomu som nič zlého nevykonal. Sprievodca, čo z nej vystúpil, ma ticho prerušil prstom priloženým na ústach. Dal mi najavo, že mám nastúpiť, že o mne všetko vedia a preto sú tu. Že mi chce ukázať, čo ma čaká na mojej ďalšej životnej ceste. Radil mi, že mám mať poriadne otvorené oči aj vedomie, pretože dej pôjde v obrazoch a je len na mne, či si ho správne vyložím, alebo sa stanem len jeho slepou súčasťou a film pustili zbytočne. Začali sme padať…
Hirax
