Bubon vianočných príprav sa dostal do módu žmýkania, otáčky prechádzajú do ležatej osmičky. Vládne panika, stres, náhlenie, všade rady, hady, preplnené obchody, nervozita, pošty praskajú vo švíkoch, nervometer má vylomenú strelku, semafory nestíhajú púšťať cestné žily, vodiči trúbia, telefonujú, očami bičujú nárazník pre nimi. Všade armády chodcov, ktorí si myslia, že zabrzdiť auto na neposypanej ceste je ako zabrzdiť s angličákom pred izbovým prahom. Našťastie nastal odmäk, ináč by asi pár poisťovní skrachovalo. Vďaka fajkám pri menách blízkych sa aspoň trošku roztočili peniaze, slovenská ekonomika sa pri tom svetovom ekonomickom kraule invalida dostala konečne na hladinu a nabrala si nádych prežitia. Nik nevie dokedy.
V piatok večer snáď šialenstvo ustane. Zastrčíme vyplazený jazyk naspäť do úst, vlajku kravaty vyvesíme na košeľu a budeme do celého sveta vysielať úsmev a pohodu. Potom prídu dva dni obžerstiev, chodenia po rovnako rovnako unudených rodinách a možno príde na Štefánskej zábave aj k vyliatiu mozgu, nech sa konečne odpojí. Dostihy o jednom koňovi na pár hodín prestanú.
Každý rok sa mi v tento čas vracajú otázky, či k sebe nemôžeme byť milí v hociktorí bežný deň v roku. Či na to skutočne potrebujeme symbol hviezdy, narodenia Ježiška. Či sa naozaj musíme počas celého života dopovať motiváciami ku konaniu dobra a nestačí jediná myšlienka: „Chcem sa stať lepším človekom, mením seba a tým mením svet. V každú jednu minútu môjho bytia.“
Po siedmych rokoch nebudem na Vianoce sám. Neoblečiem si vyťahané tepláky a deravé ponožky, nenavarím hrniec šošovice, nevypnem na tri dni mobily ako aj zvonec na dverách. Nezahrabem sa do kníh a alternatívnych filmov, nebudem do rána písať. Priateľke a blízkemu okoliu nebudem vysvetľovať, že ak mi prajú šťastné a veselé sviatky, môžu si byť istí, že toto je pre mňa jediná cesta.
Tentoraz mi po rokov doma opäť svieti stromček, v okne bliká rozžiarený svietnik, mám dokonca aj adventný veniec, ktorý sa od sviečok ešte nechytil. Pochopil som, že s vecami, ktoré sa mi nepáčia, nemám bojovať. Môžem ich zmeniť len láskou, teda keď zmením seba.
Zajtra sa ide už po 2011 raz symbolicky narodiť človek, ktorý nám zvestoval, že by nebolo zlé chovať sa k svojmu blížnemu milo. Nemal v úcte pokrytcov, tak ho ľudstvo pre istotu ukrižovalo. Asi malo strach, že by mohol mať pravdu.
Zasa sme raz múdreho človeka nepočúvali. Nevravel totiž, že máme byť ľudskí, milí a vnímaví k druhým iba jeden deň v roku.
Buďte šťastní, Hirax
