Žijeme v dobe posadnutosti kultom krásy a mladosti. Pekným zovňajškom a úspechom. Akoby sa ľuďom nechcelo ukázať tú neosvetlenú polovičku mesiaca. Nielen ženám, ale čoraz viac aj mužom, záleží na tom, čo sa o nich povie. Tak neradi počujeme, keď sa o nás povie, že vyzeráme staro, unavene, strhano, že nie sme pekní alebo že sme sa dnes neobliekli vkusne a moderne. Naopak, letíme do nebies, keď začujeme vety o tom, ako nám to dnes sluší, keď nám niekto odhadne o desať rokov menej.
Všetci sme krásni! Veď sme božské bytosti. Každý z nás si pred narodením vybral presne to telo, ktoré je pre jeho rast v tomto živote najideálnejšie. Ako s ním nakladáme, to je len dopad našich rozhodnutí. Odmietať vrásky je akoby sme životu pľuli do tváre a v amoku na neho kričali: „Nechce sa mi žiť! Nerešpektujem ťa! Chcem žiť v bubline! Sám som si ju navrhol, zhmotnil, nasťahoval sa do nej, je mi v nej super, odíď!!! Nepýtaj sa ma na dátum narodenia! Nemám ho zverejnený ani na Facebooku, nevieš rátať do tri!?!“
Predstavy o tom, čo je krásne a čo škaredé, sú dohody, ktoré ovládajú terajšiu spoločnosť a samozrejme aj jednotlivé individuálne mysle nás všetkých. Dávame týmto dohodám moc, stávame sa ich otrokmi a druhí ľudia ich využívajú k tomu, aby nás mohli manipulovať. Ak chcete tieto väzby spretrhať, musíte to spraviť najprv v sebe samom. Ako? Prestať posudzovať, hodnotiť a kritizovať seba aj iných, prijať svoje telo, zovňajšok. To vám dá slobodu, že podobné súdy smerované na vašu osobu vás už nebudú zraňovať.
Ja sa za svoj vek nehanbím. Budem mať 39 a prijal som každý môj vypadnutý i šedivejúci vlas ako aj prichádzajúce vrásky. Aj diery na ponožke sú krásne, veď sú moje. Predstavujem si, že raz sa premením na milého a usmievavého starčeka, ktorý oddychuje na lavičke v parku. Budem sledovať hravé a šantiace deti. Zvedavej mládeži budem rozprávať príhody, ktorým nebudú veriť. Napríklad, že v mojej mladosti dievčence nosili aj sukne, ženy šaty a „plastika na zvýšenie sebavedomia“ vôbec neexistovala. Muži sa nemaľovali, netrhali si chlpy z uší ani nekorigovali obočie, súložili bez tabletiek a neboli takí precitlivení. Naopak, ženy neboli také tvrdé a celkovo sa mužské a ženské pohlavie až tak nebezpečne neprelínalo.
Že moc nerozumiem terajšej dobe, kedy sa píše rok 2063 a žijú v nej iba unisex bytosti, kde jedna druhej líže šušku a jeden druhému metie konečník. Že som to prijal, dlho tu už aj tak nebudem a našťastie znásilňovať starého neupraveného dedka nie je moderné, takže na nikom nezlomím môj old school dáždnik. Že rád spomínam na svoju prvú tretinu života, kde nie každá krásna žena bola príťažlivá. Ľudia boli ešte sami sebou, neopičili sa po celebritách, ženy po štyridsiatke neboli odpísané a na obálkach časopisov sa bežne zjavovali aj päťdesiatročné dámy, čo mali čo povedať a nielen usmievavé, krásne, chudé a vyretušované mladé ženy pod dvadsať naštylizované do póz neodolateľných sexíc, ktorých odpovede pripomínajú prvé experimentovanie s marihuanou. Ľudia čerpali energiu z prírody, mali v úcte starých ľudí, pili žltú malinovku a pivo, pri bozkávaní zatvárali oči, smiali sa vtipom, ktorým rozumeli, nehanbili sa za svoju nahotu, neživili sa falošnými snami, drahými vecami, chemickým jedlom a láska nebola veta Aj ja teba.
Čím viacej totiž meníne svoj zovňajšok umelými cestami, bičujeme svoje vnútro, že nám do dokonalosti chýba ešte to či ono, vŕšime vnútornú nespokojnosť so svojou telesnou obálkou na základe prešľapu mysle, tým viacej sa vzďaľujeme od vlastného ja. Prestávame byť samými sebou, ideme proti prírode, sami na seba šijeme búdu, lebo božské pravidlá starnutia jednoducho neoklameme. Pristúpili sme na diktát pomýlených médií, chorého trendu kultu mladosti, odmietli sme sa tešiť z tajomstva života, zo zázraku bytia. Prestávame dýchať, len aby nám nepraskla gombička na vystylingovanom saku. Fajčíme, lebo je to vraj sexi, prípadne vyzeráme dôležito. Netancujeme, lebo topánky sú pritesné a boli príšerne drahé. Na verejnosti nejeme, no doma žereme. Masovo hráme divadlo o jednom šašovi, ktorý má oblečený rozhodcovský trikot a ide si upískať pľúca na nedokonalosti iných. Staviame v sebe hradby za hradbami, aby nás v starobe naplnil pocit ťažoby a stiesnenia, že sme zmeškali niečo podstatné, kvôli čomu sme prestali žiť.
Ľudia tomu neveria, ale zo stáleho polievania raz aj umele kvety vyhynú… Buďte teda večne mladí, prajem vám to z celého srdca a viem, že každý z vás si to vyloží po svojom. Teda správne.
Buďte šťastní, Hirax
