Začalo mi to tiecť cez hlavu, cez srdce, cez rozum, cez teóriu. Láska medzi mnou a Nat bola taká obrovská a dávajúca, až sa mi podlamovali kolená. Áno, vystrojila ma krídlami, ktoré ma povznášali, lenže koľko mi dávala, toľko mi aj brala. Teóriu na obranu som ovládal: Koľko lásky vyšlete, toľko musíte byť pripravení prijať aj opačnej energie. Ako veľa do neba, toľko aj do zeme. Vzťah na diaľku potrebuje silných jedincov. Takých, ktorí nerozmýšľajú, iba milujú. Horšie to bolo ale s praxou, pretože keď nemôžete svoju lásku objať aspoň raz za dva-tri dni, pochybnosti sa okamžite chytajú šance, aby ovládli vašu myseľ. Musíte byť rázny človek, aby ste ich pobili, alebo aspoň zahnali na nejaký čas za horu.
Chodil som ako bez duše. Nat mi chýbala ako moderátorovi mikrofón, ako parašutistovi padák, ako bulimičke podkožný tuk. Bol to absťák absťákov. Často som si vyčítal, prečo som si radšej nezačal s kokaínom ako s nadpozemskou láskou. V spoločnosti som nevnímal rozhovory. Netúžil som pridávať sa do debát, pretože ma vôbec nezaujímali. Zaujímala ma totiž len ona. Čakanie na prezvonenie, možnosť telefonovania s ňou, keď jej skončí škola, umelé poháňanie hodín pohľadom, nech už je večer a nech ju už konečne môžem cez chat čítať a splynúť s ňou aspoň cez riadky – to boli jediné méty všedného dňa, na ktoré som sa tešil.
V práci som sa prepadol z popredných priečok predajcov medzi priemer. Šéf si dal tú námahu a vyzvedal, čo sa deje. Mal som mu snáď povedať, že som sa zaľúbil do nedospelého dievčaťa a pre istotu nás delia ešte aj dva okresy? Že sa skúšam hrať na ľudský tank, ktorý každé ráno prejde cez kilometre lesa k brehu oceánu, premení sa tam na bralo a smelo vreští do rozbúrenej masy vody, nech sa ho pokúsi zlomiť.
Aj keď náš vzťah narastal, dobre som si uvedomoval, že ak má byť Nat niekedy mojou ženou (áno, takto dopredu som si začal vytvárať moju budúcnosť), musí prejsť ešte nejakými vzťahmi, zažiť iných milencov, prejsťdesiatkami sporov s rodičmi, so spolužiakmi a s kamarátmi, aby sa učila, duševne rástla a pochopila, že sa narodila do sveta rastu cez pocity. Potrebovala prísť na to, že tu sa ľudia učia cez plač, bolesť, utrpenie a súženie. Hlúpi na svojich chybách, múdri i na pozorovaní prešľapov iných. Hoci padáme, vstávame zocelenejší. Dostávame rany, aby sme ich premenili vo svojom vnútri na ticho a mier. Nemohol som sa klamať, že ja jediný budem Natiným učiteľom.
Bola čistá duša a práve preto som si z nej nechcel spraviť ovečku ako jeden môj kamarát. Raz sme sa o tom rozprávali pri pive:
– Ja už hľadám iba ovečku, – povedal mi.
– Hlúpe teliatko, ktoré všetko naučíš? – usmial som sa na neho.
– Mám už dosť tých vypočítavých moderných žien, ktoré sa na teba zo začiatku pokorne usmievajú a po pol roku sú schopné pýtať si PIN kód od tvojej kreditky, kľúče od bytu a prístupové heslo k mailom. No a keď namiesto odpovede zdvihneš iba prekvapene obočie, vysypú na teba so slzami v očiach kydy o tom, ako ich neľúbiš. Čisté citové vydieranie. Dobre vedia, čo chcú dosiahnuť. Dokonca sú schopné hrať na teba aj lásku. Vo svojom vnútri majú perfektne vypracovanú schému, prečo práve ty a ako na teba. Ak to dopredu dobre neodhadneš, o desať rokov budeš žiť s harpyou, s ktorou budeš po celý čas iba bojovať. Radšej zostanem sám.
– Alebo si skrotíš ovečku… – postrkoval som ho.
– Všetko ju naučíš. V jej očiach budeš skutočne muž s veľkým M. Nebude pochybovať o ničom, čo vyslovíš, nechá ťa viesť domácnosť i peniaze. A ty sa jej za to odvďačíš láskou, pochopením a maximálnou starostlivosťou. Dáš jej všetko, bude ako v bavlnke! Jej duša však musí fungovať na báze prirodzeného dobra, ináč to nejde.
Chcel som mu odvetiť, že som momentálne zamilovaný práve do takejdobrej duše, o akej teraz hovorí. Namiesto toho som si však mohol akurát tak odpiť z piva. Musel som zahnať všetky súhlasné vety, ktoré chceli ísť von. Na druhej strane – ja som si tú ovečku predstavoval ako mne rovnocennú bytosť. Už dávno som zacúval na post láskavého baránka, pretože vkročenie do vzťahu s Nat mi nedávalo inú šancu. Každý sa totiž vo vzťahu zrkadlí cez svojho partnera. Niekto vo vás prebudí neokrôchanosť, iný pýchu, henten túžbu po materiálnom, tamtá cit pre založenie rodiny. V každom vzťahu sa človek správa inak. Partneri v nás odomykajú neprebádané miestnosti a ľudia bývajú z toho šokovaní. No stále sme to my. A Nat vo mne prebudila lásku ako hrom.
– Najmilovanejšia, budem ťa stále ľúbiť, aj keď možno neskončíme spolu, – písal som jej.
– Čo to píšeš, zblúdilko môj prekrásny? – odpisovala mi Nat.
– Silu tejto vety pochopíš, keď budeš mať dvadsaťpäť rokov. Nikto z nás nemôže vedieť, čo s nami bude. Ak budeš v núdzi, stačí sa ozvať. Budem tu pre teba do konca života. Môžeš hocikedy prísť a zložiť si na moju hruď uplakanú tvár, pomôžem ti, ak budem môcť. Milujem ťa na celý život, – odpísal som.
– Nikdy ťa nezraním, tak ťa ľúbim.
– Perička, nemôžeš vedieť, čo sa stane. Ak si nájdeš chalana, pochopím to. Si mladá, potrebuješ bozky, objatia, milovanie a ja ti to teraz nemôžem dať, hoci by som tu najradšej postavil prak a vystrelil sa k tebe. Nebudem žiarliť, len mi, prosím, čestne povedz, keď začne v tvojej duši k druhému mužovi niečo klíčiť, aby sme sa zbytočne neklamali.
– Ale ty ma robíš šťastnou a pozitívnou! Čo to píšeš? Ty mi dávaš neustále lekcie, aby som o svojich túžbach nepochybovala a vyplnia sa. Si to najlepšie, čo som kedy mohla poznať. Zhmotnil sa mi najkrajší sen, žijem najkrajšiu prítomnosť, akú mi bolo kedy dopriate prežívať. Nechcem o teba nikdy prísť a nikdy ťa, dúfam ani nestratím.
„Všetko sú to len slová zamilovaných v prekrásnych baleniach. Áno, sú myslené úprimne, vyvierajú zo studne čistej lásky, ale čas vie všetko zmeniť. Nerozprávaj už Natiným ušiam o tom, že ju nechceš vlastniť, že jej vieš odpustiť aj neveru, neporozumie tým slovám,“ tkala vo mne duša jemnú sieť rád. Keď už samotná duša začala písať pochybovačné vety, kde som mal potom hľadať oporu a porozumenie?
Lenže ja som mal o vzťahoch prečítaného za dva metráky a tak vnútro nedalo na seba dlho čakať: „Si skutočne presvedčený, že si sa na ňu príliš nenaviazal? Nepadneš do priepasti zármutku a pol roka odtiaľ nevystrčíš hlavu, keď ti raz so smútkom oznámi, že sa s niekým vyspala alebo dokonca, že sa v jej blízkosti zjavil nejaký mládenec, pri ktorom sa jej srdce mení na ukrajinského gymnastu? Prvý mesiac by som ti ešte verilo, že je to len očarujúca margarétka, ktorú chceš z čistého citu polievať a iba sa z nej nezávisle tešiť, lebo jej náklonnosť tvoje vnútro vymaľovalo do omamnej bledomodrej farby. No teraz ťa to prerástlo. Jedno jej zaváhanie a dopadneš na zem ako popol. Neopätuje ti prezvonenie a ty si schopný vymyslieť tristo tých najškaredších koncov príbehu. Čo nastane, ak ťa v slabej chvíľke podvedie alebo sa zamiluje do iného?“ pokračovalo moje vnútro. Vedelo, ako na mňa, preto rozprávalo pomaly, s rozvahou a pokojným tónom.
„Áno, ja viem. Všetkým rozprávam, že šťastie musí nájsť každý sám vo vnútri seba. Nech sa nikto nespolieha na bohatstvo, slávu či postavenie. Potiaľto mi ešte všetci súhlasne pritakávajú, i keď ani rany z týchto oblastí nevedia prijať. Ale keď im chcem zatrhnúť aj rodičov, vlastnú rodinu a dokonca im radím, nech sa nespoliehajú ani na najmilovanejšiu bytosť, to už záporne krútia hlavami. Možno som sa dostatočne naplnil vlastnou radosťou a tá harmónia pritiahla najväčšiu lásku ako skúšku. V jednom máš však zrejme pravdu, prerástlo ma to. Som od nej závislý. Keby Nat odišla z môjho života, presedlám rovno na lieky. Lenže do tohto tlaku ma dostal rozpor medzi plným prežívaním skutočnej lásky a nájdením osobnej harmónie vlastným snažením. Nemienim sa v láske k Nat obmedzovať, aj keď sme obidvaja v patovej situácii,“ odvetil som jemne mojej duši.
Ale potom priletel roztočený kosák a vnikol mi cez rebrá do srdca: „Nie si jej posledný muž,“ zarezonovali mi slová od numerologičky Andrey v hlave. Vybral som ho z mokvajúcej rany, aj keď som vedel, že sa to nemá. Chytil som ten krvavý kosák do rúk a prehovoril naň: „Mám silnejšiu vôľu ako polovička sveta dokopy! Keď budeme s Nat veriť, že naša láska prenesie i horu, preskočíme aj tie povinné roky. Odrazíme hlúpe reči závidiacich a tabuizujúcich, dokážeme to!“ Kosák sa pousmial a položil mi pár otázok: „A má takú vôľu aj Nat? Verí vašej spoločnej láske rovnako ako ty? V tejto záležitosti ste totiž dvaja, nezabudol si? A ty už máš predsa len čosi odžité.“
Rozhodol som sa urobiť test. Skúsiť, či bez nej dokážem žiť. Pár dní sa Nat neozvať, nepísať, netelefonovať, nechatovať a takisto ani neprijať z jej strany žiaden pokus o komunikáciu. Zistiť, či som aktívny narkoman s tvrdou diagnózou súci na hospitalizovanie alebo len mierny pacient s paranoidnými halucináciami. Blížil sa víkend.
„Zajtra je piatok, v práci to nejako vydržím. Poobede už vyrážame na koncert do Prešova a v sobotu hráme v Poprade. Budem stále s chalanmi, bude to o čosi ľahšie. Zobudím sa v nedeľu na obed a večer už nejako dobúcham. Prvýkrát sa jej ozvem v pondelok. Uvidím, čo z toho bude,“ hútal som si priam chorobne v hlave.
Večer som napísal Nat mail a s obrovskou ťarchou sebazaprenia, osobného zápasu a klamania sa, že ju nechcem prezvoniť, som zaspal. V maili bolo:
„Ajojček, milovaná. Posielam ti božtek na peričku. Možno sa na pár dní odmlčím, ale vedz, že na teba budem neustále myslieť. Moje srdienko ťa nebude ľúbiť o nič menej ako to činí doteraz, pretože bez teba by môj život stratil zmysel. Keď ti bude chýbať moje prezvonenie, zažmúr oči a predstav si, ako sa objímame. Sme šťastní, okolo nás behajú naše usmiate, zdravé deťúrence a naši prekrásni havkovia. Ja to tak robím vždy a vždy ma zalieva pocit nesmierneho šťastia. Bozkávam, milujem, objímam, ľúbim, láskam, miľúbim, hladkám, zbožňujem, ochraňujem. TEBA. Tvoj Levík.“
Ráno to ešte šlo. No cez obed som chytal mobil do rúk tak často, že som si prial, aby mi zrástol s dlaňou. Nat ma ráno vôbec neprezvonila, čo nebývalo zvykom. „Asi sa k tomu postavila ako ja. Je múdra,“ vysvetľoval som si to po svojom, nech netrpím ako ranený gladiátor v zuboch vyhladovaného tigra.
Poobede mi dvakrát volala. Tie zvonenia ma premenili na Robocopa – nebolo problému, ktorý by som v práci nechcel sám ochotne vyriešiť. Nebolo živej duše, ktorej by som nenasadil úsmev na tvár. Nebolo proste nič, čo by moju veselosť zložilo k zemi. Bolo to zlé, veľmi zlé – triezvo som sumarizoval. Potreboval som dávku ako gubka vodu!!!
Pred večerom prišiel od Nat skromný mail, ktorým ukázala svoju pokoru a inteligenciu: „Levík, chýbaš mi, ale rešpektujem tvoje rozhodnutie. Potom mi to všetko vysvetlíš, dobre? Ach, koľko dní budem bez teba, bez tvojho prezvonenia a hlasu? Pa, objímam ťa a nech sa vám vydaria koncerty. Bozkávam ťa na uško, tvoja malá Nat.“ No to sme už začali nakladať aparatúru do auta.
Opona mojej duše sa začala zaťahovať. Mobil vibroval iba kvôli nesprávnym číslam, esemesky chodili od kryštalicky nudných ľudí. Koncert som odohral ako bez duše. Stroj s vypúlenými očami od vybitia bateriek snoriaci po jedinej tvári. Po jediných perách. Po páre zlatunkých dierok v lícach. Po dvoch magicky krásnych očiach. Po svetloplavej riave dlhých vlasov. Po božskej Nat, bez ktorej som vysychal ako oáza bez sĺz neba.
Po koncerte som sa zbalil rýchlejšie ako naradostený díler hrncov, ktorý predal za večer dve sady, a šiel som na hotel. Snažil som sa čítať knihu, ale myseľ bola v skutočnosti v detskej izbe jednej mladej dievčiny. Ležali sme spolu v jej posteli a v mocnom objatí pozerali nejaký film. No v skutočnosti sme sa milovali. Bol som v Nat a ona vo mne. Naše duše sa chytili za ruky a naháňali sa z jedného tela do druhého. Veď tak veľa sa na seba tešili!
O 1:47 v noci som vstal z postele, obliekol sa, na recepcii si vypýtal prístupové heslo na wi-fi a napísal Nat mail. Akurát sa narodila sobota. Vedel som, čo prvé doobeda spraví – so zalepenými očami zapne počítač a pozrie si maily. Do predmetu správy som napísal Umieram bez teba a pokračoval som:
„Dnes mi šlo srdienko roztrhnúť od žiaľu! Tak intenzívne som snáď ešte v tomto živote nemyslel na nikoho. Nat, ty a ani ja si možno ani neuvedomujeme, čo nás postretlo. Medzi našimi dušičkami vyrástla obrovská láska. Puto silné, magické, pevné, ale takisto aj krehké, citlivé a jemné… Je to niečo živé a my dvaja by sme si mali vážiť, že vďaka tomuto fenoménu sme sa stali jednými z najšťastnejších ľudí na svete. Rozumieš tomu? Možno to tak beriem iba ja, lenže ja ťa skutočne ĽÚBIM nezmerateľnou láskou… Nik mi tak nikdy nechýbal, k nikomu sa moje myšlienky nevracali tak často ako k tebe, s nikým som si budúcnosť nepredstavoval tak intenzívne ako s tebou. Ak ma ľúbiš tak silno ako ja teba, tak… Čo je toto za sila? Moja, umrieme, ak sa neuvidíme. Teda ja určite. Odpusti mi, že som sa odmlčal. Chcel som vyskúšať, či sa ti dokážem tri dni neozvať, no nevydržal som. Prehral som, ale napriek tomu ma naplnila radosť, lebo je to víťazstvo smerujúce k tebe. Zajtra ti zavolám hneď doobeda. Idem si ešte pozrieť fotečky na tvoj profil. Musím ťa mať aspoň na chvíľočku pred očami, inak sa mi zastaví srdce. MIĽÚBIM ŤA, Nat moja prejediná. Tvoj Levík.“
Ten mail som odoslal presne 2:23, to si pamätám dodnes.
…
Ráno som znova sedel v tej istej vstupnej hotelovej hale a dychtivo čítal od Nat odpoveď, ktorú napísala o 3:34:
„Láska, keby si vedel, čo som vyviedla… ale nespravila som to naschvál… som strašná, hnusím sa sama sebe. Bolí ma srdce, neviem, čo mám robiť… Bože, nemôžem piť, robím potom kokotiny! Áno, dobre vidíš, nadávam ako ten najväčší primitív! Hrozné, lebo mám aj prečo. Strašne mi chýbaš, milujem ťa a nechápem, prečo som to spravila. Odpusti mi. Keby sa dali poslať slzy, tak ti ich pošlem toľko, že sa utopíš. Prepáč, zradila som našu lásku. Chcem umrieť…“
Pár slovíčok, ktoré zapríčinili bezmyšlienkový stav mojej mysle. Čo svätí muži a duchovní guruovia cvičia desiatky rokov, to som ja dokázal za okamih. Pokým sa moje elektronické obvody v hlave rozpojili, extrémne rýchlo sa šíriaca bolesť v mojom vnútri mi za desať sekúnd vyniesla bezvládne telo na vrchol K2. Zhodila ho tam do mrazivo šialenej víchrice a odišla. Slzy chceli vyjsť na svet, ale nemohli. Zamrzli mi totiž oči. Jedno však bolo isté – prihorel mi život!
Z posledných síl som si vložil ruky do tela, vošiel do srdca, vybral z neho lásku k Nat a ukryl ju do dlaní, kde sa hriala uzimená náhodná holubica. Zažmúril som viečka. Niekde som čítal, že zmrznúť je najkrajšia smrť a skutočne to platilo. Zrazu som ležal na jachte, ktorá sa plavila okolo akéhosi prekrásneho ostrova. Slnko mi vyhrievalo kosti a ja som s pocitom naplnenej dovolenkovej lenivosti odložil knihu vedľa môjho ležadla a začal slastne podriemkavať.
– Otvorte tie dlane! – zabľačal na mňa esesák a namieril na mňa guľomet. – Čo tam máte?! Otvorte ich, počujete!?! – vrešťal a bolestivo do mňa štuchal hlavňou. Mráz vchádzal pod nechty a meluzína si do toho všetkého spievala svoje osobné hity.
Z posledných síl som otvoril ľavé oko. Pravé otvoriť nešlo, viečko mi primrzlo na očnej guli. Bol som znova na tej K2, to mi nemusel nikto vysvetľovať. „Čo ti nestačí, že tu na mňa reveš, ako keby ťa niekto práve udrel tyčou do píšťaly? Kde si sa tu vzal? Veď tento vrch nie je možné zdolať v koženom kabáte, čo máš na sebe,“ premeriaval som si ho meravým okom a rozprával sa s ním v duchu.
– To, čo mám v dlaniach, nikomu nedám. Nikdy. Pokojne ma odbachni, – ledva som tie slová s drkotaním zubov vyslovil. Ale boli povedané s takým odhodlaním, že to zamávalo aj s fičúrovou agresivitou.
– Otvorte tie dlane, dobre vám hovorím, – zmäkol jeho hlas, aj keď niekto by to stále bral ako rev šialenca.
– Nikdy to nemôžete získať. Nijakým spôsobom. Keď budete kričať a držať v rukách zbraň, nikdy to nedosiahnete. Láska k vám nikdy nepríde.
Hlaveň sa rozštekala a nasrdené guľky z môjho tela vydolovali modrastú krv. Tušil som, že o chvíľku umriem, a tak som ani chvíľku neváhal, zbalil dušu do batôžka a prestúpil do toho vtáka. Moje mŕtve dlane sa mierne roztvorili, holubica sa vytrepala von a vyletela. Esesákom trhlo. Spamätal sa, až keď sa holubica vznášala desať metrov nad ním. Namieril na ňu zbraň a začal strieľať. S ľahkosťou piesne v zobáku sme mu spoločne s Nat uleteli.
Buďte šťastní, Hirax
