Vypotácal som sa z hotela a nechal prievanu čiernych myšlienok otvorenú bránu: „Vyspala sa s niekým. Asi s bývalým… alebo s nejakým náhodným, mladým, pekným chalanom z jej dediny. A možno sa iba s niekým bozkávala… Iba? Jej slastné pery sa dotkli cudzích mužských pier? Zažmúrila tie nebeské oči a darovala mu jazyk? Och, nie. Prečo to tak bolí… ?! Čo som si to namýšľal za neskutočný blud? Že viem odpustiť neveru a budeme si verní do konca života? A možno iba dopredu zbytočne negatívne fantazírujem a vôbec nič sa nestalo. Stále je tu variant, že Nat si zo mňa iba vystrelila. Je taká, zvykne si robiť pekelné srandičky… Si debil? Dobre vidíš, v akej dobe žijeme, nezatváraj pred tým oči a prestaň sa klamať. Sex víťazí na všetkých frontoch, nevera našla v životoch moderného človeka úrodnú pôdu. Musíš vytriezvieť a naliať si čistého vína – Nat proste niekomu dala,“ krútila sa najhoršia zo všetkých možných odpovedí v chaose mojej mysle.
„Čo sa trápiš a hádaš minulosť? Zavolaj jej, sama ti to povie. Už ti to naznačila do mailu, klamať nebude… Nie, nezavolám jej. Nech sa ozve ona, vysvetlí mi to a prípadne sa ospravedlní… Kde je tá tvoja výška človeka, ktorý chce chápať ľudí, prijímať, odpúšťať a ďakovať? Si papierová atrapa, ktorá prečítala množstvo kníh, ale nezobrala si z nich nič! Slaboch, ktorý by prial Nat všetko dobré, okrem jej šťastia. Je to cítiaca bytosť. Túžila, tak si zobrala. Ty si robil to isté. Koľko nič netušiacich mužov si urobil paroháčmi? Zabúdaš na obdobie, keď si sa ty s nikým neviazal a veľmi si si nelámal hlavu, s kým skončíš v posteli.“
Sadol som si na lavičku v parku a rozreval sa. Myšlienky ustali, telo sa sústredilo na slané bombardovanie cestného prachu.
Nevšimol som si ho. Trhlo ma, až keď si sadol vedľa mňa. Otočil som na neho uplakané oči a keby som nemal slzy na lícach, možno by si myslel, že sa usmievam. Letné slnko už príjemne zohrialo vzduch, no on mal na sebe napriek tomu modrý gýčový rolák, v ktorom mu muselo byť teplo. Ani tesilky ho neradili medzi geriatrických štramákov, lebo boli špinavé a posiate fľakmi, ktoré sa nedali vyprať. Z hustej brady a dlhých vlasov mu trčali živé čierne oči. Bežní ľudia by ho nazvali bezdomovcom, ale mne sa hneď od prvej chvíle nezdal.
– Čo sa vám stalo, mladý pane? – prehovoril na mňa.
Smrdelo mu z úst. Nepríjemne. To bolo prvé, čo som zaregistroval. To druhé prevyšovalo všetko a šlo až do nebies – sršal z neho neuveriteľný pokoj.
– Ale nič, – odmietol som sa mu vyspovedať napriek vnútornej pohode, ktorá z neho sálala. Mlčal a stále na mňa pozeral tými jeho čistými očami. Prebral som iniciatívu:
– Čo tu robíte vy? – spýtal som sa ho.
– Chodím sa sem rozprávať s ľuďmi. Ja som Jano Slezák, teší ma, – povedal a podal mi ruku.
– Volajte ma Marko, – odvetil som mu a stisol ponúknutú dlaň. – Kde bývate?
– V neďalekej dedine. Asi desať kilometrov odtiaľto. Bývam aj s bratom v kultúrnom dome, v kotolni. Sme údržbári i upratovači v jednom. Máme starostu dobráčiska, ani pre sociálne si nemusím chodiť na poštu. Dáva mi ho on.
– Prečo nebývate v rodičovskom dome? – zaujímalo ma. Postupne som sa začal tešiť z jeho prítomnosti. Nat zatiaľ ustúpila v mojom vnútri dozadu k stene a pokorne čakala, kým si ju všimnem.
– Narodili sme sa v lese. Piati bratia. Dvaja už zomreli. Keď rodičia odišli, drevenicu odkúpil horár a prestaval si ju. Prišli sme o ňu. Jedine posledný brat je šťastne ženatý a na poriadku.
– Ako to, že teraz nie ste v kulturáku? – pýtal som sa ďalej.
– Nudím sa tam. Každé ráno sa o piatej zobudím a idem peši do mesta. Som tu celý deň.
– Pijete, však?
– Nie, ja nepijem. Bol som veľký športovec, hrával som futbal. Písavali o mne noviny. Strieľal som góly hlavou, v tom som bol macher. Raz som bežal na zápas dvanásť kilometrov, stihol som prísť na prestávku, tréner ma postavil na druhý polčas a ja som dal ešte aj gól. Hlavou, – svietili mu oči ako opitému tetrovovi. – Behával som aj Košický maratón.
Rozrozprával sa. Už dlho som nikoho nepočul hovoriť s takou zanietenosťou. Žil v minulosti. Nemal ani jediný sen. Na nič sa netešil, všetky svoje radosti nachádzal vo svojej pamäti. Tam mali svoje poličky so starostlivo vyhotovenými označeniami.
– Nemáte pre čo žiť. Žijete z detstva, z minulosti.
– Ja som spokojný. Teším sa z ľudí, – odpovedal mi pokojne.
– Stanovte si nejaký cieľ. Napríklad, že ešte raz zabehnete maratón.
– Ja by som ho zabehol aj zajtra, mne to nerobí problém, – preháňal.
– Chodiť denne dvadsať kilometrov, nie je ako bežať cez štyridsať kiláčov. Museli by ste začať trénovať, behávať. Veď už máte päťdesiat, nie? – spýtal som sa neisto.
– Ja mám päťdesiat osem, – oznámil mi hrdo, že som ho spravil mladším.
– To tie vlasy a brada, hehe, – zažartoval som.
– Začnem behávať, – vyšľahli znova ohníky životnej radosti z jeho očí. – Ja ho zabehnem, uvidíš, – presviedčal ma a ja som mu uveril.
– Si hladný? Ja áno. Poď, ideme na šalát, – povedal som.
Kráčali sme k nejakému bufetu. Ukazoval mi cestu, vedel kam ísť. Popri tom som prezvonil Nat. Odzvonila. Väčšinou som volával ja, lebo rodičia jej mesačne kupovali smiešne malý kredit, ktorý jej zvyčajne nevystačil ani na dva týždne, lebo ho so mnou hneď pretelefonovala. Teraz mala tiež už iba pár korún na prezvonenie, zavolať mi teda nemohla.
„Vieš, ako musí trpieť?! Dobre vieš, ako ťa ľúbi! Musí mať neuveriteľné výčitky. Bolí ju to, zavolaj jej! Je to mladé dievča, žiadna rozmýšľajúca dvadsaťpäťka, ktorá keď sa šmykne, radšej to všetko zo strachu ututle, aby neprišla o vzťah, a ide sa ďalej. Je silná, napísala ti to ešte v tú noc do mailu. Priznala sa ti.“
– Poprosím dvakrát po tridsať deka zemiakovej šunky a štyridsať deka chalupárskeho šalátu, – objednával som raňajky pre mňa a môjho náhodného parťáka.
Predavačka sa rozosmiala.
– Počuli ste sa? – smiala sa.
– Áá, prepáčte. Samozrejme naopak… A ešte šesť rožkov, – povedal som zmätene.
Nat sa vo mne jemne usmiala. „Ach, Marko, ty môj zmätenko prekrásny, ľúbim ťa. Ale to som nechcela… Chceš ukončiť našu lásku pre jediný prehrešok? Prosím ťa, zavolaj mi, všetko ti vysvetlím,“ prosila ma Nat prostredníctvom telepatických vĺn.
– Pracuješ? – spýtal som sa Jana Slezáka, keď som zahryzol do mäkučkého pečiva.
– Občas niekomu narúbem drevo, plot natriem, latrínu vyčistím. Čo kto potrebuje, – vyslovil s detským strachom, akoby sa bál, že ho za tie vety sprdnem.
– Dávajú ti za to peniaze? – opýtal som sa.
– Nie. Dajú mi najesť, občas nejaké šatstvo.
– Si človek, ktorý nezapadá do tejto doby. Nemáš v sebe silu hnať sa za mamonou a si pristarý na to, aby ťa niekto normálne zamestnal. Naša spoločnosť nepočíta s niekým, kto sa narodil s nulovou zodpovednosťou, i keď vie a chce pracovať. Jano, ľudia ťa zneužívajú. Pomocník k domu na pol dňa za tanier jedla, to je parádna cena, – rozmýšľal som cez vety.
– Ale veď ľuďom treba pomáhať, nie? – pozrel na mňa čistým pohľadom overujúc si, či už roky nekráča zbytočne.
Stiahlo mi hrdlo. Pochopil som, kto oproti mne sedí. Ježiš Kristus dvadsiateho prvého storočia. Nik o ňom nevedel, iba ja. Kňazom, biskupom, veriacim, novinárom aj médiám chodil denne popod nos, no nevyzdvihovali ho. Nerobili z neho svätca, nepísali o ňom, nemodelovali z neho vzor pre iných ľudí. Veď kto by sa motivoval otrhaným mužom, ktorý nič nevlastní, iba pomáha? Celé mesto i ľudia z dedín ho poznali a využívali.
„Syn Boží, najpokornejší z najpokornejších, za ničím sa neženie, nenadáva na pivničnú špinu, v ktorej spáva, kála drevo starým ľuďom i boháčom za porciu perkeltu. Kráča denne desať kilometrov za teplým ľudským slovom a toľko isto späť za svojím bratom, aby nemal strach, ÁNO, ĽUĎOM TREBA POMÁHAŤ, dobre hovoríš! Ježiš, koľko je na svete takých ako ty? Obyčajných, skromných, čistých, bezbranných, nežalujúcich sa? Takých, ktorí iba pomáhajú. Veru, najtichší sú tí najväčší. I mne si teraz pomohol a ako! Ani nevieš, čo si vo mne spustil. Ach, Jano Slezák, ďakujem ti za svetlo!“
– Ahoj Nat. No čo, moje maličké, čo sa stalo? – spýtal som sa milovanej, keď som objal Ježiša, poďakoval mu za stretnutie a fyzicky sa s ním rozlúčil. V skutočnosti som si však časť jeho energie vložil do seba.
Plakala.
– Som sprostá, neviem, prečo pijem… Vybehla som včera večer len tak do krčmy. Kamarát oslavoval, tak som akosi začala piť. Šla som už pripitá na záchod… sedel tam učupený jeden z našej partie, voláme ho Krabík… Vyzeral byť taký smutný a pýtal si šluka… Dala som mu takého cez pery, ale bez jazyka! Robíme to tak medzi sebou v partii bežne, nikto to nezneužíva.
Plakala.
– Áno, viem, hovorí sa tomu cigánsky šluk, – povedal som a počúval ďalej. Ježiš Kristus sa vo mne usmieval a potichu si sadil na záhradke svetelné rastlinky. Cez uši do mňa padali slová nasmerované proti našej láske, no so mnou to nič nerobilo. Pozoroval som Ježiša, ako mu všetky byľky zázračne rýchlo klíčia a rastú. A toho svetla čo tam zrazu bolo! V porovnaní s ním boli plesové sály kobkami na zemiaky, tak to tam bolo vyžiarené.
– Pritiahol si ma bližšie a začal ma bozkávať. Jazykom… Ja som vlastne nechcela, ale opätovala som to…
Plakala.
– Levík, prepáč mi, od rána plačem a čakám, kedy mi zavoláš… Zhnusila som sa ti, však?
– Vyspala si sa s ním? – nedalo mi nespýtať sa na koniec príbehu.
Stále plakala. Čoraz horšie som ju cez tie slzy hanby rozumel.
– Nie, v žiadnom prípade, to by som neurobila… Zatiahol ma na záchod a tam sme sa opití bozkávali…
Zajakávala sa, lapala cez plač po dychu a rozprávala. Ježiš si ďalej spokojne sadil. „Ľúbiš ju, však?“ spýtal sa ma od zeme. „K nikomu som za tento život necítil viacej ako k nej,“ odvetil som mu. „Je to stará duša. Je čistá ako nepopísaný arch papiera. Okolie ju začína mazať čiernymi i farebnými šmuhami,“ pokračoval svätý muž. „Viem, cítil som to už dávno,“ odvetil som. „Z veľkej časti je na tebe, koľko tam tej čiernej bude,“ povedal a znova sa zohol k sadenici. „Je ako ty, Ježiš. Vidí, že je niekto smutný, okamžite mu chce pomôcť. Ľudia tak radi zneužívajú dobro,“ vyslovil som. „Nik nič nezneužíva. Duše si iba berú, čo im chýba. Robia to automaticky, neubližujú. Každý je pre niekoho radcom, učiteľom, pomocníkom,“ dohovoril Ježiš.
– Začal ma bozkávať na krku, vyhrnul mi tričko… a potom ma bozkával aj na prsiach…
Čo šlo z nej, to už nebol plač. Bolo to nekompromisné rodeo slzavých ukrutností.
– Zrazu som sa strhla a všetko si uvedomila. Odstrčila som ho a ušla rýchlo domov. Bolo to ako v zlom sne. Som tá najväčšia zradkyňa na svete. Neviem sa na seba pozrieť ani v zrkadle. Milovankovaný môj, prosím ťa, odpusti mi.
Plač dosiahol svoju špičku a potom sa začal ustaľovať. To najhoršie bolo vonku. Pre niekoho by bolo ospravedlnenie najväčšia prekážka, no z Nat to šlo ľahko a prirodzene. Chcela sa predo mnou za pár mládežníckych pús ukrižovať a na tom kríži i umrieť, nevedela ináč.
– Prosím ťa, odpusti mi. Vynadaj mi do najškaredších, ale prosím ťa, odpusti mi!
– Nat, ja sa na teba nehnevám. Mala si odpustené skôr, ako som ti zavolal. Si mladunká, potrebuješ bozky, objatia, tvoje telo sa túži milovať, je to preň prirodzená záležitosť. Sme ďaleko od seba, takže ti to nemôžem dať. Tak veľakrát som o tom vravel a teraz sa to aj stalo. Ach, keby som mohol byť s tebou každý deň, nežniť sa s tebou… však vieš, nedá sa…
Plakala.
– Nezaslúžim si ťa, si ten najúžasnejší chalan na svete. Ja som spravila takúto špinavosť našej láske, prepáč mi. Nechcela som. Krabík sa mi ani nepáči, teraz sa mi dokonca zhnusil. Povedz, Marko, prečo som to urobila?
– Lásočka, prestaň plakať. Nevieš, že silné ženy plačú len v noci? – povedal som.
Plakala. Ježiš vo mne sa na mňa pozrel. „Áno, povedz jej to. To by jej mohlo pomôcť,“ utvrdil ma v mojich chystaných vetách poľnohospodársky naladený Ježiš.
– Všade okolo nás sú démoni. Keď si vypiješ, ovládne ťa démon alkoholu. Tvoje vnútro slabne, bariéry padajú. Narušenú bránu využívajú celé kŕdle iných démonov – sexu, cigariet, hádania sa, nenávisti, zloby. Vchádzajú do teba, udomácňujú sa v obývačke, vítajú ďalších šéfov nerestí a smejú sa, ako s pribúdajúcim alkoholom porušuješ jedno pravidlo za dru-hým. Aj sila lásky je na túto skupinku zhýralcov občas prikrátka. Zlomili ťa. Preto sa ti zdá, že si to ani nebola ty.
Už neplakala, iba ticho vzlykala.
– Prestávam piť. Maximálne dve deci vínka. A končím aj s fajčením, škodí mi to, – povedala rázne.
– Všetko je o rozhodnutí človeka. Keď prestaneš piť, budem len rád. Kvôli tebe. Ľúbim ťa a chcem ti iba dobre. Sama vieš, že všetky zlé veci, ktoré ti v tomto živote podali ruku, sa vždy spájali s alkoholom. Keď prestaneš fajčiť, budem šťastný! Nepredstavujem si moju manželku ako fajčiarku. V mojej mysli nie je obraz budúcnosti spojený s jej cigaretovým dychom a čiernymi pľúcami. Nemám v sebe zábery, ako stojím v nemocnici, držím svoju ženu za ruku a plačem, pretože umiera na rakovinu. Je tam obraz veselej a vnútornou radosťou naplnenej bytosti bez nikotínom poznačenej pokožky. Neber tieto slová ako manipuláciu. Ak porušíš svoj sľub, zradíš seba, nie mňa. Je to tvoj život, ja som len tvoja protiduša zodpovedná zasa za svoje činy. A preto prestávam od tejto chvíľky fajčiť aj ja.
– Koniec nadávaniu i fajčeniu. A piť budem len s mierou. Chcem byť čistá bytosť. Chcem byť tvojím anjelom, nie dievčaťom z ulice, ktoré ti bude ubližovať. Nejedna naivná by si myslela, že ju vôbec neľúbiš, keď nežiarliš a odpustil si jej i takúto hnusnú vec. No v mojich očiach si veľký človek. Som šťastná, že ma osud spojil s tebou.
– Možno by ti nejaký chalan vynadal do radodajných dievčat. Každý sa vo svojom živote veľakrát potkne, ale v mojich očiach si spravila aj obrovský čin – tým, že si mi to všetko čestne povedala. Áno, bolelo to, kým som nepochopil, že láska nie je hra o pýche, odúvaní, výčitkách a vydieraní.
– Budeš ma ešte chcieť? Nemôžem sa tomu pocitu ubrániť, ale strašne sa hanbím a bojím, že o teba prídem, – povedala.
– Nat, svojimi slzami a žiaľom si mi dala najavo, ako veľmi ťa to trápi. Utri si slzičky, chyť cez prsty slniečko a vlož si ho do uboleného srdienka. Ono ťa vylieči, ver mi, – povedal som. – Ako sa môžeš pýtať, či ťa budem ešte chcieť? Medzi našimi dušičkami je už po tisíce rokov LÁSKA, ktorá sa nedá zabiť. Áno, je silná, magická a pevná, ale pretože sme sa narodili ako pochybovační ľudia, je aj krehká a citlivá. Je to niečo živé a my dvaja by sme si mali vážiť, že vďaka tomuto fenoménu sme sa stali jednými z najšťastnejších ľudí na svete. Písal som ti to v maili… Rozumieš tomu? Nat, k nikomu sa moje myšlienky nevracali tak často ako k tebe. S nikým som si budúcnosť nepredstavoval tak intenzívne ako s tebou. Veľmi ťa ľúbim a aj budem.
– Liečiš ma, Levík. Nepotrebujem žiadnych chlapov, potrebujem len teba. Včera som to nepotrebovala ja, ale tá marhuľa, či ako si ty vravel – démon sexuálnej chtivosti, ktorý ma opantal. Myslím stále na teba. Srdce mi trhá na kúsky a nadáva telu. Keby si mi neodpustil, neviem, či by sa s tým dalo žiť.
– Budem sa opakovať – všetko je na rozhodnutí človeka. Keď mi budeš podobné správy volať či mailovať každý mesiac a bude mi to ubližovať natoľko, že nenájdem dosť energie, aby som sa s tým znova vyrovnával, vycúvam z nášho vzťahu. Každý rozumný človek sa vzdá toho, čo ho ničí.
– Ľúbim ťa a ľúbiť budem, aj keby sa naše životy rozišli. Tak silno si sa zapísal do môjho srdca, že na teba do konca života nezabudnem. Človek zradí vtedy, keď zradí sám seba. Budem sa s tým musieť ešte vyrovnať sama, – povedala Nat prekrásne.
Rozlúčili sme sa a ja som zostal prekvapený, ako rýchlo sa dá vyriešiť problém, keď ho človek vyriešiť chce. Možno by som sám seba chválil ešte doteraz, keby sa vo mne neozval Ježiš: „Ja ten maratón zabehnem, uvidíš!“
Buďte šťastní, Hirax
