Cestou z bratislavskej prednášky som mal počas šoférovania perfektný rozhovor s kamarátkou Monikou. Je veľmi múdra a vnímavá. Dostali sme sa k tejto dobe, že toho negatívneho je vcelku dosť – politici, tlak štátu na občana, neistota, nedoriešené kauzy „mocných“, čoraz väčšia popularita radikálnych pravicových politických strán v celej Európe, Putin versus svet, Trump?, Ukrajina, prisťahovalci, Ukrajina, Sýria, Severná Kórea, Čína…
Spoločnosť je totálne polarizovaná, rozoštvaná proti sebe. Prečítate si hocijaký článok a pod ním vyliate osobné ľudské žumpy plné osočovania, negativity, hnevu, urážania… Nič nie je sväté, všetko je prekrútené, očiernené, pošpinené – od prezidenta až po obyčajnú tému používania elektrickej zubnej kefky. Stratili sme úcta k samým sebe, neľúbime sa. Z toho idú strachy. A tak mnohí zaháňajú strach útokom. Pritom je to iba nevedomosť…
Vravím Monike: „V roku 2012 sa naša slnečná sústava začala približovať k centru galaxie. Vždy, keď sa ide do stredu, je to predsa dobré… Mali by sme ísť teda do leta, Kalijuga skončila, nie? Prečo sa mi teda zdá, že toho čierneho pribúda, svet je napätý“ – a to som ten, ktorý správy nepozerá, mám okolo seba nádherných ľudí, no na ulici, alebo keď idem medzi neznámych ľudí, sa tomu vyhnúť nedá. Samé žalmy, ohovárania, obavy – reprodukovania osobných, spoločenských či politických zemetrasení.
Monika mi odvetila nádherne, mne ako mužovi s analytickým a logickým zmýšľaním priam excelentne:
„Zimný slnovrat je koncom decembra, ale najväčšia zima býva až v januári.“
A to mi stačilo! Jasné, každá tma, či chlad má svoj dozvuk. Obdobie najťažšej beznádeje prichádza tesne po určení diagnózy, prvé týždne, ba až mesiace v nemoci sú najťažšie a to aj napriek tomu, že liek už je podaný. Sme teda v najväčšom mraze…
Svet môžu zachrániť len tí, ktorí sa nedajú zahltiť tmou. To nemusí byť 51 na 49, stačí možno 11 percent chápajúcich, neútočiacich, rozpúšťajúcich, púšťajúcich. Svetelný lúč dokáže presvietiť oveľa viac tmavého priestoru, než koľko potrebuje množstvo temnoty na jeho umlčanie. Zostaňte teda svetelní, koľko sa vám bude dať. Odpúšťajte všetkým, ktorí vám škodia. Oni sú na bojovom chodníka, raz im dopne, že všetko, čím skúšajú druhých, budú raz musieť znášať na svojej duši. Pochopte ich, stanovte hranice, nech vám ďalej neškodia, odpustite im. Chráňte podobných bielych, zastaňte sa pravdy všade, kde bude napádaná. Bez kriku, hanenia, bez plaču. Nadávajú len tí, ktorým bolo v detstve nadávané a tak z vinenia samých seba teraz nadávajú všetkým.
Svieťte. Možno váš jas bude k večeru slabý, ale ráno budete opäť ako fakľa. Všetci tí na druhej strane toto vnímajú a stoja za planétou Gaya. Aj keby ľudia so zlobou a pomstou v duši Zem nakoniec roztrhali na kusy (škrtám), nič nebude zbytočné. Všetko, čo sa pri týchto lekciách naučíme, si ponesieme ďalej. Je to umenie prejavenia oveľa väčšej a čistejšej Sily, ako začať druhého viniť či biť. To robia neznalí, vystrašení, neprebudení. Nehaňme ich. Majú tu svoju úlohu, bez nich to dopredu nešlo.
“ A vieš čo ma ešte napadlo?“ spýtala sa Monika. „V januári sa dni predlžujú, viac vidíme…“
A svet? Ten môže zachrániť jeden jediný človek. Ty.
