Sme plní hnevu a oplzlostí
Ľudia, čo sa to s nami deje? Sociálne siete sú opäť prepchaté nenávistnými vetami a kydaním na prezidentských kandidátov. Samé oplzlosti, zlosť, hnev, výčitky… Hrabanie sa v minulostiach tých ľudí. Súdenie akoby sme ich osobne poznali. Nenávisť a zloba. Vyťahovanie starých hriechov bez neviery, že človek sa môže meniť v lepšiu bytosť.
Čo sa tak namiesto večného vinenia cez minulosť a vymýšľania a duplikovania možných konšpirátorských variánt snažiť sa naučiť hľadať na ľuďoch dobré a písať o tomto? Ak je niekto vo vašich očiach gauner, nechajte ho tak. Tým mu nedarujete energiu, nedostane najmenšiu vašu podporu. Ale jeho hanením ho posilňujete. Vedzte, že tak fungujú vesmírne zákony.
Nebolo by ľudskejšie, inteligentnejšie, kultúrnejšie, keby sme písali koho ideme voliť a hlavne prečo? Prestali sa napádať, nadávať si bez úcty a tolerancie k druhému cez sociálne siete. Je to nízke, ponižujúce, deštruktívne.
Viete, ľudia komunikujú tak, ako vidia ich vzory. Ak nám niektorí politici ukazujú ako kradnúť, klamať, nadávať si, viniť, zahmlievať, osočovať a podobne, neučme sa to od nich. Chcú nás len rozdeliť, vyhovuje im, keď sa národ háda. Zostaňte slušnými ľuďmi. Náš dar Slovákov je slovo. Už si to konečne uvedomme a narábajme s týmto nástrojom s úctou a pokorou. Lebo ak sa to nenaučíme, obráti sa proti nám.
Sme múdri a vnímaví, neverím, že chceme takto večne klesať a nikdy sa nenaučíme zdravo komunikovať. Verím, že mnohí to cítia rovnako ako ja a keď už dôjde k sporu, nebudú používať pohlavné orgány a výrazy z biológie. Hovorili by tým iba o sebe.
Keby vypukla vojna
Ja si neviem predstaviť, keby na Slovensku teraz vypukla vojna. Tak sme kvôli tým voľbám rozhnevaní, poštvaní proti sebe, neraz rodiny rozdelené, na pracovisku poškriepení, že keby nastal extrémny stav v republike (vojna, výnimočný stav atď), boli by sme schopní sa udávať, vešať, škodiť si na tou najnižšou formou…
Počas druhej svetovej vojny fašisti okupujúci Slovensko vyhlásili, že kto vie niečo o ľuďoch, ktorí podporujú partizánov, alebo sú proti Nemecku, že ich môžu ísť udať starostovi. V Turčianskej Štiavničke (dedina v okrese Martin) sa pred richtárovým domov vytvorila dlhá rada ľudí so sklopenými očami. Išli udávať. Susedov, tých, s ktorými mali spory, proste sa chceli zbaviť, alebo zavariť spoluobčanom, ktorí im niekedy uškodili, alebo im jednoducho v čomsi „zavadzali“. Nie som za pomstu a škodenie, je to konanie nízkych.
Starosta už nevedel čo, a tak na dvere pripol vymyslené vyhlásenie, že kto ide s taľafatkou, polopravdou alebo nepodloženým tvrdením, má právo ho dať popraviť. Všetci sa rozpŕchli.
Rešpektujem rozhodnutie každého jedného občana, ktorý je rozhodnutý ísť niekoho voliť. Nemám v sebe najmenšiu potrebu komusi čosi vyhovárať, nadávať mu, argumentovať s cieľom „vyhovoriť mu nevhodného kandidáta“. Neprehováram dokonca ani tých, ktorí sa rozhodli neísť k urnám. Tí ľudia sa rozhodli a ja ich postoj rešpektujem. Ak sa ma pýtajú, vyslovím sa prečo áno, ale nikomu nehovorím prečo toho, alebo iného nie.
Pred prvým kolom som v TV videl vyjadrenia niektorých kandidátov. Miesto toho, aby hovorili o svojich postojoch, cez stolík nadávali na konkurenta, prečo jeho nie. Miesto tvorenia svoj rétorický čas využili na mazanie a špinenie. Slováci, neučme sa to od nich, sú to psychologicky nevzdelaní ľudia, ktorí si neuvedomujú následky svojho správania. Netušia, že sa momentálne stali vzormi pre občanov, že sa na ne upierajú oči národa a že nejeden divák sa dá strhnúť, nakopíruje si toto ich čierne správanie do seba a potom sa realizuje obdobným negatívnym a deštruktívnym spôsobom cez sociálne siete, v partii, kolektíve, či v krčme.
Násilím ešte nikto nikoho nezmenil
Som za tvorenie. Som za úctu. Som za slušný dialóg. Som za ľudskosť, čestnosť a férovosť. Stále verím, že aj tí, čo sa nechali strhnúť prívalom politického rozprávačského kalu, čo najskôr pochopia, že nemusia bojovať vulgarizmami, nadávaním, zlobou. Že viac dosiahnú, keď si začnú slovo vážiť a protivníka sa naučia počúvať, namiesto snahy vojsť mu do mozgu a násilne ho prečípovať svojim tlakom. Násilím NIKTO NIKDY NIKOHO NEZMENIL. Zmena postoja u iných sa dá dosiahnuť iba rešpektom, úctou, pochopením, toleranciou a rozumným dialógom. Preto ďakujem za zdieľania tohto statusu tým, ktorí sú už dnes plne pripravení pochopiť.
Rešpektujem všetkých, ktorí nepôjdu voliť. Neprehováram ich, dokonca im rozumiem. Ja však voliť chodím. Stále je vo mne viera v zmenu. Niekto mi v komentári napísal, že „zasa je nútený vyberať menšie zlo, lebo jeden je horší ako druhý“. Cítim, že ľady sa lámu. Aj vďaka dvom vraždám vyšlo najavo veľa pravdy. Zmena ide pomaličky, ale to je len zrkadlo nášho prerodu. Na väčšiu rýchlosť premeny v skutočne spravodlivý štát náš národ nemá nárok, dostáva sa mu len toho, čo je v každom z nás.
Ja však verím, že raz bude na kandidátkach jeden lepší než druhý a to píšem bez irónie. Možno ma tu už nebude a môj sen sa naplní aspoň mojim deťom, či vnukom. No raz sa to otočí a prídu ľudia, ktorým pôjde o celok a nie o seba, stranu, sponzora…
Keď vládne beznádej, nesmie nastúpiť hnev a kapitulácia. V tom je vnútorná sila mocného a mohúceho človeka. Nevzdáva sa, nepodľahne. Lebo vie, že by nebolo cesty v jeho živote, ak by podľahol frustrácii a tme. Tak aj dnes zdvihnem zadok a pôjdem. S vidinou krajšieho sLOVEnska. A počkám si. Aj keby ďalšie desaťročia. S trpezlivosťou a vidinou férových a čestných politikov.
Nevzdávajme sa, nerezignujme. Hlavu hore s predstavou nápravy a zlepšenia.
Pavel
