Mal som pár minút času a tak som vošiel do kníhkupectva. Zažmúril som oči, poprosil v duchu písmenká o inšpiráciu do života, chytil prvú knihu ktorá mi vplávala do rúk a začítal sa. Vždy to tak robím. Marián Labuda mi cez svoju knihu Herec je vždy na očiach zvestoval, že keby v Anglicku premiér v stave ohrozenia štátu vyhlásil, že je krajný stav núdze o vodu a poprosil by obyvateľstvo nech si každá rodina zodpovedne napustí maximálne päť litrov vody – že len to ich môže zachrániť, tak to tak každý učiní a ich národ prežije. Ak by sa to však stalo na Slovensku, drvivá väčšina z nás by si napustila plné vane, vedrá, hrnce i iné všelijaké nepriepustné nádoby a náš národ by vymrel. Zavrel som book, usmial sa, vychutnal si doznievajúce zimomriavky od zásahu čierneho terčíka do našej slovenskej nátury a vyšiel von. Do života…
Šiel som hrať s mojimi kapelami na Hard fest. Popri hraní na danom festivale mávam postavený svoj zvyčajný stánok s hudobným tovarom, kde predávam a teším sa z komunikácie s ľuďmi. Niekto mi raz povedal, že výskyt týchto vraj inteligentných bytostí je zriedkavý, ale ja takýmto rečiam neverím a nevzdávam sa v hľadaní.
Hrali sme prvý deň večer, dohrali sme, vrátil som sa do stánku a kde tu som hodil okom na blýskajúcu sa oblohu. Ešte nefúkalo a ani nepršalo, hlásili však „veľkú hrmavicu“.
– Bože, keď tie fotky vyvoláš, pošli mi ich na mail. Dík, – šepol som myšlienkou deduškovi.
Behom pár minút to prišlo. Výjav ako z nejakého katastrofického filmu. Prírode sa zachcelo uľaviť a tak poprosilo šialený vietor, dážď a krúpy, že sa cez ne realizuje. V celom amfiku vypadla elektrina, skupina Karpina stojaca na pódiu onemela, v ušiach mi zostal znieť len refrén ich skladby Tsunami: Ide vlna tsunami, ide rovno za nami a vezme nás všetkých so sebou. V slanej vode plávame, kam, to ešte nevieme…
Areál sa ponoril do tmy, nastala panika, pobehovanie ľudí schovávajúcich sa pred besnením živlu, blikajúce sanitky, chaos. Ratoval som aj s kamarátkou môj predajný, viac než labilný stánok, ale nemali sme šancu zvíťaziť nad bičujúcim a silným vetriskom. Nejaký utekajúci čierny tieň strácajúci sa v tme stromov nám odzadu ukradol pár tričiek a iný tovar. Otočil som hlavou doprava, kde zostala osirelá pivná pípa, pretože obsluha vzdialenejšieho stánku sa ušla schovať do blízkeho gastro autobusu. Ľudský hyenizmus ožil (o tom, že niektorí rabovali opustené stany účastníkov festivalu, ktorí boli povinne evakuovaní do blízkeho kultúraku, som sa dozvedel až neskôr) .
– Aha, pivo zadarmo, – zasmiala sa nejaká postavička v šerotme a už si aj čapovala tri pivká pre seba a svojich kámošov.
– Labuda! Chlape, je vidno, že máš odžité! – zakričal som do padajúcich krúpov. – Dúfam, že nás neprepadne ani len najmenší štát na svete, lebo aj vo vojne s ním by sme sa ako národ sami porazili.
V krízových situáciách sa ukazuje sila, charakter a rovnováha človeka. Tých hyen však bolo akosi priveľa a žiaľ, národ tvoria jednotlivci. Vo Švédsku zabudol kamarát kameru v bare na letisku. Keď sa za týždeň vracal cez ten istý airport, tá kamera ho tam čakala. Teraz mi to znie ako vymyslená rozprávka. Milujem našu krajinu, nevymenil by som ju ani za miliónovú výhru v Lotte, ale niekedy sa hanbím… ZA NÁS!
– Ako máš? – volal mi zrazu hlavný organizátor na mobil. Najprv ma napadlo, že sa vyžalujem, ale pochopil som, že má toho asi oveľa viacej ako ja a tak som odvetil, že v pohode, že bojujem.
– Máme dvoch mŕtvych. Zavalil ich strom. Ak sa Hirax dá, posielal všetkých spod stromov do hľadiska, – ledva som počul jeho hlas cez burácanie vetra.
– Dobre, spravím čo budem môcť, – zaklamal som, pretože som si uvedomil, že nemám šancu splniť túto nadľudskú úlohu. Dá sa vysvetľovať pripitým a vystrašeným ľuďom skrývajúcim sa pred nekompromisným dažďom, že im bude lepšie pod holým nebom – napríklad v hľadisku bez strechy, kde sa môžu priamo pozerať do otvorenej krvácajúcej oblohy? Čistá romantika – bežte, ak vám je život milý!
A potom mi to došlo. Kúsok odo mňa sa pred chvíľkou prechádzala pani Smrť. Dve ľudské bytosti umreli. Ich sviečky dohoreli, zlaté nite sa roztrhli a dve duše uleteli do nebies jak balóniky na púti. Tam, kam pôjdeme všetci. Ešte chvíľku poletovali v zmätku nad svojimi telami a kričali na vystrašených a premoknutých záchranárov, že im je už dobre, nech sa netrápia, že to morfium už nepotrebujú, že si letia tam, kam majú, že to nebola náhoda, že práve oni bežali okolo toho tajomne prehnitého stromu a jemu bolo predurčené v tej milióntine času spadnúť. Že náhody neexistujú a že všetko sa deje tak, ako sa má. Že hľadanie vinníkov je zbytočné, lebo to tak malo proste byť a na súperenie s vesmírnymi pravidlami sme jednoducho slabí. Lenže sme len obyčajní smrteľníci, ktorých rozumy to nevedia ani za toho pochopiť.
Behom stotiny sekundy boli u svojich rodičov. Prileteli za nimi sa rozlúčiť. Ale oni si pokojne spali. Ešte netušili, že za chvíľku ich čaká možno najväčšia životná skúška. Pohladili ich. Chceli im dať nejako najavo, že sú v ich prítomnosti a že sa nemajú o čo strachovať, že im je už prekrásne. Len sa im ťažko odchádza, lebo vidia celé to ich prichádzajúce úmorné súženie nad ich úmrtím ako na bežiacom filmovom páse. Chcú im odkázať, nech sa netrápia, ale tá lampa sa nedá rozhojdať a úderom päste do obrazu sa dostávajú do inej izby. Hotová ilúzia, stačí si zapriať, všetko funguje. Škoda, že len v ich dimenzii…
Zhruba po hodine a druhej vlne krupofujavice som odišiel z organizačnej budovy, kam evakuačný tím nahnal všetkých účastníkov festivalu. Odmietol som vzdať patetickú minútu ticha za zomrelých. S odchádzajúcimi dušami sa nelúči na pokyn neznámeho vykrikujúceho agresívneho hlasu z nadpodlažia, za smiechu nerozumejúcich v druhom kúte miestnosti a spevu opitých a nevnímajúcich. Najlepšie sa vyprevádza v duši, v ktorej je pokoj a nie zmätok, strach a nepokoj. Vyšiel som do dažďa a kráčal dedinou. V srdci som vypestoval ružu tichej spomienky, odstrihol ju a venoval tým, pre ktorých vyrástla.
Po fesťáku sa začalo ozývať pár hlasov, že chcú vrátiť vstupné. Boli to asi tí „silní“, ktorí by sa dokázali baviť aj na druhý deň. Ja viem, že chceli vidieť a počuť niečo iné, ale v skutočnosti dostali ponúknuté omnoho viacej. Škoda len, že to tak slepo odmietajú prijať. Žijeme vo svete priorít a ja mám strach, že ich rodičia im tvrdo nasadili do hláv pravidlo, že peniaze a zábava sú viacej ako ľudský život. A možno by reagovali ináč, keby ten strom zavalil ich brata či kamaráta. Neviem, skutočne si neviem odpovedať…
Hirax
