Mislane mala mať dnes nočnú a ja som sa nevedel dočkať. Ale tak, ako to v živote chodí, zrazu tá chvíľka nastala a ja som sa v nej konečne bahnil. Sedeli sme opäť na chodbe a naše dialógy nemali konca kraja. Jej kolegyňa z princípu ženského pochopenia radosti zo zblíženia sa s druhou bytosťou kolegiálne ťahala šichtu za zdroj môjho oslnenia. Len kde-tu som v súrnych prípadoch osirel.
Keď sa večer prehupol za polnoc, rozhodli sme sa ísť na moju izbu. Zbuchli sme si dve postele k sebe a dúfali, že sme tým rachotením nezobudili odfukujúcu Soňu. Ľahli sme si oproti sebe, podopreli rukami hlavy a čítali si náš spoločný príbeh z očí a pier. Naše ruky sa prvýkrát stretli a ja som si začal namýšľať, že koláč je upečený. Chcela ma, toto bol predsa jasný dôkaz! Dovtedy som iba slepo tápal v šere pivnice, kde nejaký somár – šetrný sused zlodej – ukradol žiarovku. Okrem jej žiarivého lesku v očiach – tak typického pre zamilovaných, som nemal zatiaľ ani raz pocit, že by táto deva chcela niečo so mnou vážne mať – teda, ak som nepočítal dlhé a úžasné myšlienkové orgie naplňujúce mňa a dúfam, že aj Mislane. Až teraz! Ľahla si so mnou do postele a spúšťala na mňa jeden bozkový nálet za druhým! A prišlo to od nej a o to to bolo cennejšie. Alebo som bol taký nesmelý a veľa mladých dievčat by ma nazvalo neaktívnym babrákom?
– Ty si ešte panic, – šepla Mislane.
Zalapal som po dychu. A bolo to tu! Keby malo túto noc dôjsť k milovaniu, určite by som zlyhal. Vyrazila mi celú kyticu radosti z náručia, zapla monitor a písmom veľkosti 40 naň napísala: „Si neaktívny babrák!“ Obrazovka blikala túto pre mladého chalana tak ponižujúcu vetu a on zmätene hľadal sieťový kábel, aby ten monitor na tvrdo vypol.
– A na to si ako prišla? Nahmatala si mi na dlani nejaký hrbolček súvisiaci s nepoškvrnením?
– Už si sa miloval, ale aj tak si ešte panic…, – nevzdávala sa svojej teórie.
– Pred nástupom do služby si spapala tabletku sexuológie a zapila ju kávou psychológie?
Neodpovedala. Jej dlaň zakývala mojej ruke na rozlúčku a vydávala sa na spoznávaciu trasu hruď, brucho a podbrušie. Krúžila v tých oblastiach ako čajka nad hladinou mora. Orosilo sa mi čelo, ale na druhej strane mi to bolo viac ako príjemné. Hrdinsky som sa bičoval, aby som jej dokázal opak toho, čo si namýšľala. Až do chvíle, kým sa bandita, potulujúci sa špekulantsky okolo hraníc dobre stráženého štátu, nerozhodol prekročiť čiaru. Jej rúčka nahmatala môjho pipíka a začala ho hladiť. Bol som vďačný, že ma zahaľovala tma, pretože cez deň by na moju červenú tvár vytáčali vystrašení ľudia stopäťdesiatku: Horí! Tomu mladíkovi horí tvár!!!
– Mislane, zobudíme Soňu, neblázni…, – zo slušnosti som cúval.
– Veď vravím, už si sa miloval, ale ešte si panic, – šepla mi zvodne Mislane do ucha.
– Perfektné! Doniesol som si domov obraz, z ktorého som nadšený. Je ešte zabalený a teším sa, ako ti ho ukážem, keď už bude na stene. Postavil som sa na hokerlík a s predstavou, že sa za chvíľočku budeme kochať z farieb, ktoré sa mi veľmi prihovárajú, zatĺkam klinec do steny, aby som ho zavesil. Ale prišla si ty a surovo mi ten stolček podkopla. A ja letím z dvoch metrov na papuľu a ty mi pritom páde sväto-sväte kričíš do ucha, že sa vôbec nevyznám do umenia, – šepkal som zmätený do vzdúvajúcej sa vlny zobúdzajúcej sa vášne.
– Môj maličký, pssst! – vyslovila tichučko Mislane.
Kým mi tie slová doplávali k blanám mojich ušných bubienkov a dostali sa cez nervové potrubia ku komisii, ktorá vo vnútri mojej hlavy vyhodnocovala vnemy z vonkajšieho okolia, mala ho v ústach. Nechápal som, ako ma dokázala prikovať k posteli v priebehu niekoľkých sekúnd. Perami.
Ale musel som uznať, že táto dovolenka na Venuši začínala úžasne. Bahnil som sa na brehu mora ležiac na luxusnej pláži, ktorú by ste na zemi hľadali márne. Keď som dostal chuť, vybral som sa zaplávať si a popasovať sa tak s teplými vlnami či previesť sa na lodi. Dychtivo som čítal všetko, k čomu som sa počas roka nedostal a odkladal to klamne na narastajúcu kôpku kníh vedľa mojej postele, tak hodnoverne pripomínajúcu zmenšeninu šikmej veže v Pise. Proste oddychoval som na plné obrátky. Keď ma voda, slniečko a pasívny oddych nasýtili, obišiel som peši celé okolie a obdivoval nevšednú faunu a flóru. Nakoniec som ponavštevoval všetky múzeá a ostatné miesta dýchajúce históriou či poznaním, ktoré som v danej lokalite objavil. Bol som naplnený, spokojný, šťastný a jediným mojím nasledujúcim cieľom bola plnohodnotná satisfakcia k mojej hostiteľke.
A tak som ju zobral na návštevu môjho mužského Marsu, aby precítila, čo je tvrdosť, pevnosť, sila a vytrvalosť premiešaná s umom, šikovnosťou a hrou. Aby pochopila, že veliteľ je ochotný položiť život za svojich mužov, ktorí mu neochvejne veria, bojujú za neho a dôverujú mu na smrť. Vidia a rešpektujú ho ako vodcu a on si ich za to cení a váži. Túžil som jej ukázať všetky tie sparťanské návyky, ktoré v nás mužoch od narodenia driemu a my ich v živote len rozvíjame do dokonalej podoby.
V nekončiacom opare túžby sme sa s Mislane milovali na tom bojovom poli plnom mŕtvol. Rozheganá nemocničná posteľ revala pod taktovkou našich tiel zmietajúcich sa v masáži túžby na pláni posiatej nekončiacou krvavou pláňou zomierajúcich rytierov okolo nás. Rinčali zbrane a bojový rev splýval so škrípajúcou posteľou. Duše umierajúcich bojovníkov unikali z tiel k oblohe ako vypustené balóniky na strelnici a my sme sa ich snažili dobehnúť stúpaním po rebríku vedúcom do nebies, ktorý existoval len v našich mysliach. Nohou som sa zapieral o pružiacu helmu, v ktorej čľapotal mŕtvy mozog nejakého statočného bradatého muža. Vedľa hlavy Mislane pristála mokvajúca noha, ale ona to ani len nezaregistrovala. Vzdychali sme do kriku umierajúcich koní a žoldnierov, dunenia kanónov, hučiacej smrtiacej vravy sekajúceho železa narážajúceho do iného železa s cieľom zastaviť, paralyzovať, usmrtiť, až kým sme tam nezostali jedinými bytosťami, ktorým ešte tĺklo srdce. Naskytol sa bizarný pohľad na dve rozmnožujúce sa telá drzo a mocne ignorujúce pach smrti, neochvejne súložiace na krvavej planine posiatej mŕtvolami. Šli sme do finále a mne už bolo všetko jedno, pretože osobný rekord som už mal dávno prekonaný a napriek tomu, že som si pripadal v posledných desiatkach minút svojho života ako sexuálny trenažér, dobre som si uvedomoval, že už fičím na zálohové baterky. A tak som vrazil meč hlboko do pošvy a pustil všetky moje deti na orientačný beh do Mislane. Bolo dokonané, všetci sme zomreli. Vzniklo ideálne prostredie a čas, aby sa mohlo niečo nové narodiť.
Mislane prepadla cezo mňa a zostala ležať krížom cez môj trup, pričom nevedomky vytvorila živé súsošie perfektne imitujúce dvojicu ruských partizánov, ktorí práve vyšli z lesa priamo pod guľomety nemeckej hliadky a tie sa okamžite namosúrene rozštekali. Muž-hrdina padol na chrbát a stuhnutými očami sa kochal na hniezdo hompáľajúce sa vysoko nad ním v korune stromu. Žena-partizánka spadla cez neho krížom tvárou k zemi a v posledných smrteľných mukách ešte kŕčovito zvierala košík s chlebom, pálenkou a kusom mäsa, ktoré niesli pre svojich kolegov, osloboditeľov.
Bol som spotený, ako keby som za dva dni sám vymuroval diaľnicu Madrid – Peking. Posteľná plachta to už odmietala sať. Nadávala mi do zvieraťa, ktoré sa nevie kontrolovať a kričala na mňa, nech ju okamžite prezlečiem a vyperiem. Rešpektoval som jej protest, ale nemohol som s tým nič urobiť, pretože som sa práve znova narodil a začínal som sa opätovne zoznamovať so svetom. A nemal som síl, čo vám budem klamať?
Vedľa mňa dychčalo niečo, čo muselo práve odbehnúť dva maratóny. Ten bežec dofrčal do mesta a všetci na neho gánili, čo vlastne od nich chce. Ale ten debil tú legendárnu vetu zabudol a tak sa musel vrátiť na dejisko histórie, osvetliť si zabudnuté a bežať zasa späť, aby im to vedel na druhýkrát správne zvestovať. Lenže keď sa vrátil, celé mesto už spalo a tak aspoň zakričal do verejnej studne na námestí, že Peržania boli zázračne porazení v bitke pri Maratóne a zomrel. Odvtedy ľudstvo prestalo behať maratón a naduto sa vysmievalo svojim predchodcom, prečo to za tie dlhé roky robili.
Až v druhom slede som pochopil, že na mne leží dievča, do ktorého som bol zamilovaný tak silno, že už sa viacej nedalo. Teda toto som si ešte pred hodinkou myslel. Ale teraz som si uvedomil, že ju ľúbim desaťkrát viacej.
– Žiješ? – spýtal som sa polovičky súsošia.
– Nie…, – dopadla jej veta na dno močiara plachty.
– Oži už, prosím ťa… je mi za tebou zima, – šepol som.
– Ty si sa do mňa spravil? – prudko stočila Mislane smerovanie rozhovoru, ale na šťastie to nepovedala nahnevane.
– Nerád by som ťa zavádzal, ale vyzerá to tak…, – odvetil som, pričom som Mislane kontrolne šmátral rukou po bruchu, či mi nejaká kvapka náhodou neunikla. Von.
– Ty si bohový! Veď si ani nevedel, že beriem tabletky! – dvihla sa Mislane ku mne a pritvrdila tón.
– Myslel som si, že zomieram. V poslednom záblesku zdravého rozumu ma napadlo, že musím udržať rod, – bránil som sa.
– A bolo ti jedno s kým… však? – spýtala sa ma, ale už o niečo milšie.
– Nebolo. Práveže nie. Rozhodol som sa podať štafetu mojich chromozónov svetu cez človeka, ktorého nesmierne ľúbim.
A bolo to von. Vyznanie lásky o druhej v noci v ošarpanej nemocničnej izbe s kulisou odfukovania spiacej spolubývajúcej. Očakával som nejakú peknú, romantickú a nežnú odpoveď, ale dočkal som sa len ticha, ktoré som si v snahe oklamať sa a zmierniť tak sklamanie, zamieňal s rozumnosťou. Mislane sa začala obliekať.
– A moje bičíky teraz po tisíckach utekajú do kyseliny, ktorá ich žerie a s prehľadom zabíja. Táto doba je krutá, nešetrí nikoho, – vmiesil som do tmy pár slov, aby som prerušil intenzitu ubíjajúceho ticha.
– Beriem to späť, chrobáčik, – prehovorila oživnutá partizánka.
– Čo? Mojim spermiám už aj tak život nikto nevráti, – hral som smutného.
– Nebol si panic. Bol si skvelý… Čakala som vánok a prišiel hurikán, – povedala.
– Ďakujem za vyznamenanie. Ale v prvom rade si ho zaslúžite vy, slečna. Za odvahu a prvotnú aktivitu, – vracal som kompliment.
– Papa, musím už ísť. Peknú noc chrobáčik, – vyslovila jemne Mislane a dala mi pusu, ktorá ma na pekne dlhý čas znovu nekompromisne prišpendlila o posteľ. Umenie robiť ľudí chromými ovládala dokonale. Že by ich to učili na zdravotke? A potom už len tenký prúžok svetla, ktorého rodičmi boli otvárajúce a zatvárajúce sa dvere, a vydieračské náreky plachty nech ju dám na poriadok. Ignoroval som ju. Kus bielizne mi predsa nebude kaziť nezabudnuteľné životné chvíľky! Pché…
Mislane mala mať dnes nočnú. Nevedel som sa dočkať. Ale tak, ako to v živote chodí, zrazu to bolo minulosťou. Ach, tá pominuteľnosť bytia nekonečne oživujúca otázku zmyslu nebytia…
Hirax
