Sedeli sme na nemocničnej chodbe. Vedľa nás na mobilnom lôžku spokojne chrápala tučná stará babka. Z úst jej vytekala slina. Predstavil som si na jej hrudi neexistujúceho slimáka, ktorý sa po nej celý nadržaný štverá. Sleduje slinnú stopu stekajúcu babke z tváre, ktorú si zmýlil s organickými výlučkami vyprodukovanými samičkou jeho animálneho rodu, a snaží sa dobehnúť vymyslenú slimáčku. Má vyrátané, že k večeru ju má. Teda, ak mu nedôjde energia. Púpavy zjedol dosť, malo by to vyjsť. Nadránom sa môže rozmnožovať a to ho ženie dopredu takou rýchlosťou, až mu tykadlá zalamuje dozadu.
Pozeral som na neho a rozmýšľal, že vstanem a rozbijem mu ulitu. Keď ja nemám vlastný byt, ani on nebude mať svoj domček!
– Si ako žula, vieš to? – spýtal som sa Mislane, keď sa slimák premenil v mojich očiach na chudobnú pijavicu bez ulity. Nech žije Castro a Kuba! Všetci rovnoprávne! Dodal som telepaticky mäkkýšovi.
– Prečo si to myslíš? – odvetila Mislane a za uslintaného chrapotu si nerušene pilníkovala nechty.
– Niektoré tvoje názory mi berú dych… Ako môžeš povedať, že keď budeš chodiť s nejakým chalanom, ktorého budeš ľúbiť, nebude ti robiť problém vyspať sa s niekým iným?
– Ale veď on nemá právo vlastniť moje telo, nerozumieš? – vyslovila Mislane.
– Nemôžeš súložiť len tak s prvým sympaťákom, ktorého stretneš v kine, – oponoval som jej.
– Prečo nie? Keď sa mi niekto zapáči a budem mať chuť, tak rovno aj na javisku v tom kine. Ja neberiem súlož ako trest za šťastie byť s niekým.
– A keď sa ten tvoj milovaný vyspí s tvojou kamarátkou, tak to bude všetko v poriadku, áno? Chceš mi povedať, že neprídeš a nepichneš mu palicu na štrikovanie do nosa a nevyšetríš mu s ňou sliznicu?
– Prečo by som mala? Veď ho budem milovať. A keď niekoho miluješ, chceš mu len to najlepšie. Keď bude tá kamarátka dobre súložiť, tak nech si užije.
– Robíš si zo mňa kozy…, – zalapal som po vzduchu
– Xiastrovník – už to pochop! Hovorím o čistej láske bez komplexov. Bez hádok, bez žiarlivostí, bez výčitiek, bez hlúpych detských scénok. O súzvuku dvoch duší, ktoré sa budú mať radi, aj keď sa neuvidia roky. Prirodzene, bez komplexov a bez hlúpych stanov spoločnosti. Lenže v tejto dobe chce každý svojho milého iba vlastniť. A to už nie je láska. Tá dáva slobodu, nesmie slúžiť ako prostriedok na vytvorenie väzenia. Sex do toho nepleť! To len celá tá stará doba na čele s dogmatickými cirkevnými fanatikmi dobehli súlož, podkopli jej nohy, hodili na ňu sieť, priklincovali ju o zem a nalepili na ňu návod s výkričníkom: Pozor! Len v noci! Iba pod perinou! Len na misionára! Bez vzdychov, aby vás susedia nepočuli, domáce zvieratá necítili, deti nenatáčali zo srandy na kameru a vtedy sa bude aj Boh robiť…
– Boh bude robiť? To už preháňaš…, – skočil som jej do viet.
– … bude aj Boh robiť, že to nevidí, nepočuje a že nehrešíte! – dokončila Mislane myšlienku.
– Aha, – dodal som hlúpo.
– Pozri sa, ako žijú naši rodičia či okolie. Samá pretvárka a faloš. Sleduj typických manželov tejto doby – z oboch sa stali predmety, už nie sú ľuďmi. Snažia sa vlastniť jeden druhého. No vlastniť môžu iba veci, nie bytosti. Ako môžeš vládnuť človeku? Ako ho môžeš premeniť na majetok, veď je to nemožné! Snažia sa vlastniť jeden druhého, to nejde. Hádajú sa, stávajú sa nepriateľmi, ničia sa. Naša spoločnosť prežíva hierarchicky, čo znamená, že jedni chcú určovať, vládnuť, rozhodovať a manipulovať. Tí druhí sa podriaďujú a poslúchajú. Táto tvrdá štruktúra ovláda politiku, hospodárstvo a spoločenský život. Dôvtipní, ctižiadostiví a schopní chytráci držia hlúpych v nevedomosti a diktujú im, čo a ako sa robí. A najhoršie na tom je, že táto stratégia bola prenesená aj do rodiny, vzťahov a manželstiev. Manipulačná hra hrajúceho na píšťale a pokorne či nevedome tancujúceho. Je to hra s triumfujúcimi víťazmi a frustrovanými porazenými. Lenže kto nechce nad nikým zvíťaziť, nemôže byť ani nikým porazený. Jeho sloboda však spočíva v tom, že na to, aby bol šťastný, nemusí nad niekým zvíťaziť.
– Moji rodičia žijú pekne. Skutočne…
– Možno sú jednými z tisícky. Možno je to pár, o ktorom práve hovorím. Ja takých manželstiev veľa nepoznám, teda lepšie povedané žiadne. Všade kriky a bľaky pre nič za nič. Veď to nie sú ani partneri, ale skôr protivníci! Radšej budem žiť sama, ako byť umelou polovičkou niekoho, ktorý si praje, aby som bola niekým, koho si on v detstve vysníval. Nechcem stratiť sama seba. Chcem byť taká, aká som. Buď stretnem môj protikus, alebo sa budem do konca života robiť sama. Túžim v sebe nájsť pravú božskosť s ktorou som sa narodila, to prirodzené dieťa, ktoré je v každom z nás.
Babku na ležadle trhlo. Zdvihla trošku hlavu, hodila kuk doľava, potom doprava, utrela si slinku, spustila hlavu opäť do vankúša a znova zažmúrila oko. Pijavica stratila stopu. Zostala zmätene stáť, nevedela kam ísť. Po lesknúcej sa čiare nezostalo zrazu ani „paf“. Prišlo mi jej ľúto a tak som jej vrátil ulitu. Moc ju to nepotešilo. Keď vám raz chýba partner či láska, môže vám darovať niekto aj dom, ale nepomôže vám to.
– Neverou ublížiš tomu druhému, asi to nechápem, – vracal som sa k téme.
– Neexistuje ublíženie, zlo či dobro. Vysvetlím ti to od začiatku. Ako duše, ktoré sa sem chystáme narodiť, vyberáme si svoj zdokonaľovací program. Svoje bôle, utrpenia, prekážky, všetko to, čo sme v minulých životoch neprekonali, potrebujeme k rastu a k úplnej vysokotónovej bytosti. Vyberieme si svojich rodičov, no a potom vypadneme zahlienení v nemocnici na stôl. Súhlas?
– Ok, to beriem. Celý ľudský život je o učení a prekonávaní prekážok, – pritakával som, – Navolíme si prekážky, ktoré máme prekonať a rásť na nich. Pred naším zrodom poprosíme iné duše, ktoré nám v tom majú napomôcť tým, že nám budú tvojimi slovami povedané „ubližovať“ a dopredu im aj odpustíme, – dopovedal som.
– Všimni si, že stav harmónie, naplnenia či nazvime to európsky šťastia, trvá vždy iba pomyselnú chvíľku. O niečo sa snažíme, potom sa nám to podarí doviesť do konca, tešíme sa z toho, ale po pár dňoch, a to už skutočne hovorím o splnení niečoho väčšieho, sa ráno zobudíme a zasa nám v duši vzniká diera a narastá hlad. Prečo by to potešenie nemohlo trvať rok, dva? Môže to byť hocičo: láska, vzťah, práca, peniaze či iný úspech na poli ľudskej snaživosti, – povedala Mislane.
– Áno, ďalší súhlas. Tá extrémna radosť trvá kratučko, spokojnosť mizne v závoji následne za ňou. Ja si to vždy hovorím takto: Keď šťastie s tebou sedí pri stole, nešťastie zatiaľ spí v tvojej posteli.
– To nás ženie náš zdokonaľovací program. On sa ozve, že už sme sa dosť napapali a je treba znova vyraziť na cestu. Chápeš? – spýtala sa ma Mislane.
– Čo s tým má nevera? Stále miešaš vodu s ohňom, – nedalo mi.
– Už sa k tomu dostávam. Všetko zlé, čo sa nám deje, si sami privolávame, aby sme sa nad tým naučili zvíťaziť. Pretože to zlo – skutočne nerada toto slovíčko vyslovujem, má pre mňa ten istý význam ako dobro, ale len kvôli tebe – má milión podôb a pre každého z nás má inú formu a intenzitu. Vrátim sa k stavu harmónie. Si naplnený, chodíš si celé obdobie vysmiaty, prosto, taký idiot, ktorý by ti v ten čas zobral úsmev z tváre, sa ešte nenarodil. Všetci negativisti, keď na teba narazia, majú jednoducho smolu. Ale zrazu sa napríklad v tvojej práci vyskytne debil, čo ťa začne ohovárať, špiniť tvoje meno a dávať ti najavo, že by bolo dobré, keby si zmenil zamestnanie, – pokračovala Mislane.
– Ja nikde nepracujem, – usmial som sa na ňu.
– Xiastro, tak chceš ma počúvať? Keď ti raz budem neverná, budeš mi plakať doma za pecou a nariekať, že keď sme brali vysvetľovanie nevery, tak si akurát pre chorobu chýbal.
– My už spolu chodíme?
Mislane na mňa prísne pozrela. Obranné múry mala vyššie, ako sa pýšili paneláky v Petržalke do nebies.
– K tomuto sa ešte vrátime. Najprv dokončím teóriu, – odvetila.
– Dobre, pani učiteľka, už pozorne načúvam, – pritakal som.
– Ten z tvojho pohľadu zlý človek nie je zlý, ale naopak pomocník. Pritiahlo si ho tvoje vnútro, aby rástlo.
– Prestanem si ho všímať a hotovo. Nebude ma zožierať, takých som už v živote postretal plné polia…, – povedal som.
– Ak ho začneš ignorovať, bojuješ sám proti sebe. Tvoje vnútro si nájde inú prekážku. Musíš tou situáciou prejsť, prežiť si ju, naučiť sa pri nej kladne reagovať, prosto nespúšťať impulzívne reakcie, ktoré v tebe zanechajú zlé dojmy. Každú vec musíme prežiť z obidvoch pohľadov. Musíš byť znásilnený, aj znásilniť. Musíš si všetko chytiť odspodu aj zhora. Takže v konkrétnej situácii sa musíš naučiť s tým človekom vychádzať. Keď to dosiahneš, nastane na určité obdobie opäť pokoj a mier.
– Ako sa s ním mám naučiť vychádzať? Keď ma raz neprávom obviní, že som ukradol traktor z fabriky, prídem za ním a zlomím mu väz. Zíde z očí, zíde z mysle. Ja si ho pokojne odsedím.
– Musíš nájsť tú správnu formu. Niekomu stačí povedať pravdu do očí, čo si o ňom myslíš, iný potrebuje tvrdšiu školu, ale nie takú, akú si mi tu opísal ty. Musíš to robiť všetko s láskou. S tým, že chceš ten problém urovnať, aj keď máš silný pocit, že pravda je na tvojej strane. Zapojiť svoju fantáziu a kreativitu. Nesmieš rozdúchať ďalší oheň nesvárov. Tých ciest je nespočetne veľa. A keď nájdeš správnu, kladný výsledok zistíš veľmi ľahko: budeš kráčať do práce a zrazu ti na um príde meno bývalého protivníka. Nie je to ako predtým, keď si zabuchol dvere na svojom byte a celou cestou do roboty ti šli hlavou myšlienky: Bože, zasa dnes stretnem toho debila! Veď ja mu dnes ukážem! Dám mu horčicu do kávy, nebude ma on veru takto vytáčať! Teraz je to znenazdajky iné. Nič zlé k nemu necítiš. Naopak, máš ho rád. Ten dotyčný ti už neberie energiu, máš to vyriešené. Si nad vecou, ale nedosiahol si to umelo, ale vyrástol si nad to. Pozeráš sa na to a čuduješ, ako si sa mohol pred časom nad tým rozčuľovať. Ľudia sú tvrdohlaví. Sú schopní priečiť sa strašne dlhý čas a ani v malíčku ich nenapadne, že sa na to stačí pozrieť z druhej strany.
– Asi mám v hlave namiesto mozgu paštétu. Stále si to neviem dať do súvisu s tou neverou.
– Ako to, že nevieš? Veď je to presne to isté! Niekto ti z tvojho pohľadu vykonal krivdu, ale on nespravil nič zlé. Iba šiel dychtivo za svojou prirodzenosťou. Kým svojej nevernej žene a tomu človeku, čo ti nasadil parohy, nepodáš ruku a nepoďakuješ sa im za to, problém nemáš vyriešený, rozumieš?
– Ty si spadla z kravína?! Veď podvod je niečo úplne iné, ako to, že nejaký kolega na teba šéfovi žaluje, že permanentne každý druhý deň meškáš desať minút do rachoty.
– Nie je väčší a menší problém. Závisí to od človeka, pred ktorým sa ten problém vyskytne. Pre niekoho to je okamžite banalita, ktorú si ani nepovšimne, pre iného je to vec, na ktorej mu spadne na desať rokov svet. Záleží na tom, kto sa ako v jednotlivých oblastiach stavu pochopenia nachádza, – skončila Mislane výklad.
– Týmto si ale spečatila celú ľudskú pohodu a šancu, že sa dá životom prekráčať len tak láro-fáro. Takto si každému z nás vpečatila do života povinné utrpenia. A horšie pre tých, ktorí si to všetko uvedomujú, pretože sa snažia riešiť problémy a bolesti pragmatickejšie a vďaka tomu im budú ešte rýchlejšie padať pod nohy čoraz väčšie balvany bôľu a strastí.
– Lenže zabúdaš na to, že oni budú s každou prekážkou silnejší a pevnejší.
– Áno, ale ty zabúdaš na to, že to už nebudú vysmiati a pohodoví ľudkovia, ale jedinci naložení v ťažkom stoickom filozofickom náleve. Už sa nebudú vedieť rozrehotať na plné hrdlo v divadle, budú to z pohľadu okolia slušní, utiahnutí a neslano-nemastní suchári.
– Dôležitejšia je pohoda vo vnútri ako falošný pozitívny úsmev na perách vyčítaný z moderného časopisu. Je to, ako keď si ľudia privodzujú pomocou rôznych prostriedkov iné stavy mysle, ktoré sú pre nich také nové a vábivé. Zrazu zabúdajú na realitu dneška, všetko je krajšie, inakšie a oni majú chuť v tom novom svete najradšej zostať navždy. Myslím teraz drogy, alkohol, cigarety, lieky a všetky iné budiče vedomia. Nemyslíš, že je oveľa cennejšie cestovať do týchto iných sfér ľudského vedomia prirodzenou cestou, chodníčkom duševného vývoja a uvedomelého sebazdokonaľovania sa?
– Samozrejme, že je to oveľa hodnotnejšie, keď k tomu dokráčaš sám a s čistým vedomím, ale ty asi zabúdaš na tisícku dennodenných malicherných starostí každého z nás. Nežijeme v domčeku s jednou kravkou a políčkom, ale vo svete reálneho kapitalizmu, kde ťa každých päť sekúnd zaťahá za rukáv pripomienkovač, že máš toto vykonať, hento kúpiť, tam skočiť, tamto povybavovať, tomu tamto povedať a hlavne makať, aby si mal za čo tomu životu útrap aj zaplatiť. Či si myslíš, že sa dá popri tom ešte aj meditovať a duchovne sa cibriť?
– Je ľahké rozjímať na púšti, kde ťa nikto nevyrušuje. Narodili sme sa preto tu do tejto džungle viazaností, aby sme sa to naučili za týchto podmienok. Únik nie je riešenie ani pre problém, ani pre meditáciu.
– Tak teda o mne ľudia hovoria, že moc filozofujem, ale vedľa teba som krívajúci trpaslík.
– Tak sa vystri, aby si pochopil, aký si vysoký.
– Mislane, sľúbila si, že keď dokončíš teóriu, vrátime sa ku nám. Keď už sa tak pekne rozprávame, poviem ti všetko o mojej zmätenosti. Veľmi sa mi páčiš. A nielen výzorom. Si žena, ktorá ma posúva vpred aj vnútorne. Veď tento rozhovor je toho len živým dôkazom. Pozri sa na mňa, ešte teraz mám v pohľade výraz neandertálca, čo si to tu na mňa vychrlila.
– A z čoho si zmätený? – usmiala sa Mislane na mňa.
– Z toho, že keď som z tebou, nahováram si, že ma chceš. Dlhé hodiny sa spolu rozprávame, už sme sa aj bozkávali, túlili do seba, ale keď odo mňa odchádzaš, nikdy neviem, na čom som. Nepovieš mi, že sa na mňa zajtra tešíš a ja pritom odpočítavam sekundy, kedy sa mi zjavíš v ráme môjho života. Neodpovedáš pravidelne na moje pekné esemesky, prosto pripadám si ako pätnásťročný puberťák, ktorý sa zamiloval do staršej a skúsenejšej madam, čo má svoje okázalé spôsoby a v žiadnom prípade nedá najavo svoje city.
– Xiastro, už som jeden dlhý vzťah prekonala. Nejeden človek by povedal, že divne. Musíš ma brať takú, aká som. Nepretvarujem sa, robím všetko tak, ako vo vnútri cítim. Je mi s tebou moc fajn, ale kým ti poviem, že ťa ľúbim, tak si ešte chvíľku počkáš.
– Možno keby si povedala túto vetu na začiatku dneskajšieho dňa, tak ma zraníš, ale vedz Mislane, že rastiem, – dopovedal som. Dôraz vety som zvýraznil ukazujúcim prstom smerujúcim na ňu.
– Mám chuť ti dať bozk, – vyslovila a chytila ma obidvomi rukami za temeno hlavy.
– Nepretvaruj sa, rob všetko tak, ako vo vnútri cítiš, – pripomenul som jej niektoré jej zákony a pobozkal ju. Vášnivo a jemne zároveň. Touto pusou som si v mojom vnútri ujasnil, že budem pri tejto dievčine a nielen pri nej, odteraz robiť všetko bez zábran a ešte spontánnejšie, ako som to vykonával doteraz. Vypustila leva z klietky, tak nech si za to nesie aj následky. Prebehlo mi mysľou. Keď sa naše jazyky odmotali, povedal som jej zmyselne do očí:
– Chcem sa s tebou milovať. Teraz a hneď! Ideme na záchod?
Mislane vypukla do zvonivého smiechu. Babka už bola hore, pozerala na mňa, prežehnala sa a začala sa za mňa modliť Otčenáš. A ja som tam len stál, v preplnenej galérii plnej obrazov s nápismi: morálka, svedomie, zákony, spoločenský bontón, slušnosť, hriešnosť, zlo, dobro, bez topánok a šiat. Úplne nahý. Všetci si mysleli, aký som bezradný, že ja som ten posledný bicyklista, ktorý prišiel do cieľa minútu za peletónom a že je potrebné mu zdvorilo zatlieskať za jeho vytrvalosť. Ale môj úsmev ich privádzal do rozpakov a tak si ho vysvetľovali slovíčkom „blázon“. Žiaľ, ešte nechápali, že veľké víťazstvá prichádzajú až po nespočetnom rade bolestivých pádov.
Len tí dvaja slimáčikovia sa pred mojimi očami zamilovane obtierali parožkami, bozkávali, slobodne sa párili a nebrali do úvahy, že ich niekto popritom sleduje. Museli už veľakrát popadať, keď sú tak vpredu predo mnou. Pomyslel som si. Boli úžasní. Nevnímali svet okolo seba, žili naplno – boli bdelí. To ja som len doteraz prežíval a existoval tak, aby som uspokojil okolie a nie svoje vnútro. Zobral som to ako výzvu.
Hirax
