Je zvláštne ako sa všetci tvárime, že sa ničí životne prostredie, ale v osobnom živote pre to málokto z nás niečo skutočne robí. Dali sme sa oklamať, že množstvo tých štátnych inštitúcii, dobrovoľných organizácii, záchranných projektov, akcií a grantov majúcich vo svojich názvoch slová ako „ochrana, životné prostredie, obnova, ekológia atď“ robia za nás všetko. A my už nemusíme nič. Hlúposť. Najviac by pomohlo, keby každý z nás mal úctu k našej prekrásnej planéte aspoň na rovnakej úrovni ako k vlastným hodinkám na ruke.
Minulý týždeň som si cez mail písal s kamarátom, ktorý žije v Bratislave. Tu je časť jeho slov:
Teším sa zo života. Úplne vážne! Pohladkám auto keď prídem zo Slavošoviec do Bratislavy, pijem vodu a myslím na to, že netrpím smädom. Mohol by som si na večeru objednať pizzu, ale radšej dojem tri krajce chleba so syrom a cibuľou, aby som nič nevyhodil. Nie ako pred piatimi rokmi, keď som aj ja plytval potravinami a inými vecami.
Dnes v robote (nielen doma) všade vypínam svetlo, vodu púšťam veľmi opatrne a ruky si utriem jednou papierovou utierkou (nie ako kolegovci desiatimi). Napríklad u nás v robote máme kuchynky na každom rohu. Sú v nich umývačky riadu. Ľudia si v tých kuchynkách ale neumývajú hrnčeky ručne, ale bez problémov pustia umývačku riadu s dvomi hrnčekmi a jednou lyžičkou… Počítače a svetlá v kanceláriách takmer nik nevypína. Papierom sa nešetrí, tlačiarne chrlia jeden nepotrebný list za druhým. A v ústach majú len Ameriku a ich spôsob života… Na mňa nadávajú keď im do faktúr píšem poznámky a opravy ceruzou. Vraj aby som to písal na samolepiace bločky ako každý.
Nič proti nikomu kto si zvyká na pohodlný život. Nech sa má dobre, mne to neprekáža. Ja sa nerozčuľujem, ale vždy sa dá robiť aj viac, aby sme obmedzili spotrebu. Nehovorím, že musíme zgrliť, ale rozhadzovať nemusíme. Každý deň v robote počúvam čo všetko týmto ľuďom chýba a čo všetko potrebujú… Hodnoty života majú úplne zmenené, stále si neuvedomujú čo majú. Dobre sa na Slovensku veru máme, len nech nám slúži zdravie a všetko bude v poriadku. Možno by nám neuškodil ešte väčší hospodársky krach aspoň na pár rokov. Ver mi, ja budem v pohode…
Verím ti, Zolo. A napadlo ma, že by tvoje riadky mali čítať viacerí ľudia a tak som ich použil. Po tvojich mailoch mi prišla na um už len jediná myšlienka: Plakal som, že nemám topánky. A potom som stretol muža, ktorý nemal nohy.
Buďte šťastní, Hirax
