Keď sa nad hrobom klame (pohľad zľava)

Otec môjho veľmi dobrého kamaráta bol pijan. Veselý alkoholik pre okolie, skrytý agresívny a výbušný cholerik pre rodinu. Keď zomrel, išiel mu na pohreb aj spomínaný syn, ktorý sa posledné roky dušoval, že sa tam neukáže. Plakal. A ja som bol tomu rád, pretože som v tom videl časť odpustenia a pokory. Stál som v kúte a žasol…

Farár nešetril chválou nad truhlou skonanej duše. Spomínal ako dotyčný rád čítal knihy, hral ping-pong, často chodil do hory, miloval rodinu, bol veriaci… Nemo som stál v poslednej rade a prevracal očami nad celou tou fraškou. Či ešte aj pri poslednej rozlúčke musíme hrať pred sebou divadlo. Ak si odpustím tretinu geriatrie, ktorá chodí na každý pohreb ako Francúz na partičku petangu do parku a vonkoncom ani netuší aký človek zomrel, tak ostatok zúčastnených dobre vedelo, že skonaný muž v žiadnom prípade nebol vzorná hlava rodiny. Že vymenované kladné veci pestoval možno do prvej polovičky života, ale potom sa venoval hlavne poháriku, vysedávaniu v krčme a grobiánstvu. Že do kostola nechodil a meno božie vyslovil iba keď klial. Nie, mne nikdy neublížil, mal som ho ako malý chlapec rád, pretože stále trepal somariny. No jeho syn, môj dobrý kamarát, mi veľakrát uplakaný rozprával čo sa deje pod pokrievkou, keď sa zavrú jedny sídliskové dvere.

Mal som chuť vystúpiť z radu ako Mulla Nasredin, odpľuť si ako to vedia len jednoduchí dedinskí ľudia, teda tak, že im to nikto nebude mať za zlé. A v tom pľuvanci by bolo všetko: klameš, pán farárko! Nesnaž sa maľovať letné kvety na zhorený šporák, my sme s ním žili, my ho poznáme. Načo táto komédia, polopravdy, vymyslené vety, zamlčané skutočnosti? Zo súcitu? Zo slušnosti? Veď tá duša sa narodila a splnila na svojej púti čo mala. Raz bola učiteľom, inokedy boli iní učiteľom pre ňu. Raz bola týraná, inokedy bola tyranom. Tak to tu totiž chodí, tak už raz prestaňme hrať sami sebe maškarádu, túto pozemskú frašku. Veď aj to, že človek si rád vypil sa dá povedať pekne. Aspoň sa človek nebude cítiť akoby si pomýlil cintorín a pohreb človeka.

Keď raz zomriem, chcem aby sa o mne hovorili aj moje hriechy. Že som v slušných reštauráciách olizoval nožík a s úsmevom na tvári jedol rukami. Že som sa veľakrát opil, fajčil cigarety aj trávu, nadával a správal sa ako nevybúrený buran, pubertiak, idiot, somár… Že som ako mladý zapaľoval smetiaky, čmáral po panelákových stenách, vyrýval vo výťahu názvy mojich obľúbených kapiel. Že som bol drak aj čert, lebo bez toho by som nikdy nemohol zažiť odlesk anjela. Že som sa býval namyslený, nadradený, povýšenecký. Že som ohováral, šíril klebety, súdil, ubližoval, závidel, padal na dno a snažil sa od neho odraziť. Že som bol obyčajný slaboch, ľudská hnida, ale že som nemal rád, keď sa niekto pretvaroval. Že som sa vždy snažil dopátrať pravdy a nadovšetko si cenil priznanie viny.

Preto, pán farár, ak máte nad mojim hrobom klamať, ani naň nechoďte. Ľudia si to všetko pekné ako aj zlé, čo som tu vykonal, aj tak povedia. A ja budem nad nimi lietať a verte mi, že im to nebudem mať za zlé. Aj keby klamali… Oni ma totiž poznali. Vy nie. Vy sa iba snažíte rozprávať, aby to pekne znelo. No falošné vety chcú počuť len falošní ľudia. Tak buď si nalejeme čistého vína, alebo si to posledné varieté na môj účet odpustite.

Ďakujem ti, Bože, že si ma vypočul.

 

Buďte šťastní, Hirax

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *