Otecko, milujem ťa

Môj otec pil a bil mamu. Raz, keď sa jeho agresivita prebudená percentami v žilách znova ukájala ma slabom ženskom tele mojej mami, krčili sme sa ako malí fagani s bratom pod stolom v kuchyni. Neviem, kde sa vo mne vzala tá odvaha, ale odkráčal som do obývačky, chytil mamu okolo pása a vyslovil detskými perami vetu: „Mama, teče ti kua.“ Otec spustil päste a zastavil tak čertovo kolo. Mama potom veľakrát vravela, že som jej tým zachránil život. Tak či tak, úteky z domu, schovávačky u susedom, rozvod našich ako aj náš návrat k maminým rodičom som tým nezastavil.

Čoraz častejšie počúvam náreky hlavne mladšej generácie: Môj otec pije, bije mamu, je grobian, vyzerá ako bezdomovec, trpí celá rodina. Následné reakcie a súdy majú samozrejme logický sled: Hanbím sa za neho, nie je to môj otec, vyškrtla som ho zo svojho života, neexistuje pre mňa, všetko spraví čas, vygumovala som ho, nepotrebujem ho, keby sa tak odsťahoval do iného mesta a v živote by som ho už nikdy nevidela.

Otcovi po našom odchode z rodnej Ostravy diagnostikovali rakovinu. Neviem, aký to má súvis so snom, ktorý sa mu vraj sníval pred naším odsťahovaním, po ktorom sa zobudil celý spotený, na prsiach mu vraj sedelo niečo ťažké, škaredé a dokonale mu bránilo dýchať, ale jedno si pamätám: bolo pár dní pred Štedrým dňom a my sme sa s bratom hrali už v martinskom byte s autodráhou. Mamina otvorila dvere a povedala: Deti, zomrel váš otec. Viac sme nepotrebovali – začali sme skákať do vzduchu a od radosti kričať „Huráááá.“ Ako sa vám to teraz číta divne, tak to pre nás bolo vtedy prirodzené.

Počas dospievania, aj rannej dospelosti, som sa veľakrát sám sebe pýtal, aký je vlastne môj vzťah k otcovi. Prichádzali jasné odpovede s vlajkou neutrality. Čistá nula, apatia. Žiadne emócie, výčitky, zloba, smútok, clivota, ale ani vďačnosť či poďakovanie. Mama nás vychovala tak, že sme otcovu absenciu nikdy nepocítili. Teda aspoň ja. Proste sa tak stalo, prijal som to, hotovo, bodka.

Je to pár rokov, čo som sa oteckovi prihovoril. Zapálil som mu na Deň zosnulých sviečku, sadol si k nej a poďakoval mu. Že ma splodil a keby jeho niet, ani mňa by nebolo a čo sa stalo medzi ním a maminou je ich vec, ktorú ja nemienim komentovať. Keby žil, zavolám ho na pivo a pokecám s ním o mojich životných trampotách ako zvyknú chlapi púšťať slovné slzy mužskému proťajšku po deviatich borovičkách a nejakých tých pollitroch piva. Niet ho. Ale ja viem, že ma počul…

Minulý rok som čakal v etiópskom meste Bahir Dar na prelet do Addis Abeba. Prišiel som skoro, nik v malej letiskovej hale nebol. Sadol som si a duša sa zachvela, že chce napísať oteckovi báseň. Keď som ju dopísal a došperkoval, odbavovacia hala bola zrazu plná ľudí. Kufre sa zdobili adresami, v hale lietali vtáky a zvedaví černosi pokukovali po divnom belochovi ufúľanom od pera. Nemohli mi rozumieť, ale ja som si vtedy prial, aby moje vlhké oči vysvetlili všetkým ľuďom sveta, že kým sa dá, nech sa pokúsia pochopiť a prijať každú jednu rozhnevanú ľudskú bytosť a snažiť sa dať vo svojom okolí všetko na poriadok. Kým sa dá a dotyční ešte žijú…

 

 

Miniblog v skratke:

Už myšlienka je čin.

Množstvo vecí človek pochopí až po rokoch, teda vtedy keď je na ne pripravený.

Vojna je vyriešenie individuálnych nervóz.

Chcelo by to menej viet, ale viac slov.

Mýlime sa, lebo súdime.

 

 

 

Otcovi

(zo zbierky Nech je nebo všade)

 

Keď rakovinový had

vysával posledné zvyšky svetla

z môjho otca,

vločky práve spievali sonet o mraze.

A ja som pri tebe nebol.

Bolo mi prednejšie

hrať sa s autodráhou.

 

Po desiatkach rokoch

májové farby

vyhrávajú marš o teple života.

Vraj nastal lásky čas.

A ja stojím v preplnenom autobuse,

no v skutočnosti som pri smrteľnej posteli.

Kropaje ticha stekajú mi po chrbte.

 

Držím ťa, otecko, za ruku.

Neboj sa, už len pár trilkov vtákov,

posledných výdychov pre chod zeme

a budeš doma.

Čo nevidieť,

keď mrazivé vločky bytia

cinkavo udrú do nákovy,

že je čas,

prídeme i my.

 

 

Nejaký pán sa hádal s revízorom.

Otec pokojne dodýchal.

Na najbližšej zastávke som vystúpil

a utrel si pohľad.

To aby som mohol viac ďakovať.

Životu.

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *