Niektorí ľudia nevedia piť. Keď do seba nalejú diablov sekt, chcú sa hašteriť, hádať, biť, robiť zlobu, samovraždiť či všelijakými inými údesmi upozorňovať na seba. Takýmto ľuďom radím, nech prestanú piť, lebo to jednoducho nevedia. Nenarodili sa s tým. Absolútne nič, ani kvapku. Nech ten zlom zoberú akoby sa vracali z protialkoholickej liečebne, kedy každým jedným pohárikom škodia nielen sebe, ale aj okoliu.
Môj kamarát Jano nevedel piť. Zistili sme to už ako mladí pubertiaci, keď sme sa snažili potykať si s alkoholom cez lacné jablčné víno. Chcel sa stále biť, hádal sa. Dokonca sa hádzal pod autá a špeciálne si vyberal ten najväčší kaliber – kamióny. No radosť. Mali sme čo robiť, keď sa Janko zúčastnil „akcie“. Všetci mu dohovárali a on si to uvedomil. Skutočne sa stal „dvojročákom“ – vypil si maximálne dvakrát do roka. Aj keď to vtedy vždy stálo za to, páčilo sa mi, že v ostatné dni si nevypil ani jedno pivo a slušne odmietal čo i len jediný „liečivý“ panák. Toto dokáže len málo ľudí a ja som si ho za to veľmi cenil a držal mu palec.
Raz som šiel do baru výnimočne v nedeľu večer. Kamarát bol po roku doma z Anglicka, chcel pokecať. Čašníčka nás milo upozornila, nech to dnes nepreháňame, že včera sa tu prišiel doraziť nejaký muž, prešiel cez cestu a tam bez vetrovky za kostolom do rána zamrzol. Žartovne som odvetil, že som oblečený dobre. Na druhý deň som sa dozvedel, že to bol môj kamarát Janko a včera mal jeden z tých dvoch dní v roku. Žiaľ, posledný.
Jeden čas som odmietal pohreby s tým, že si chcem zachovať zosnulého takého, akého si ho pamätám živého, teda nemal som záujem posudzovať, či je mŕtvy v truhle nalíčený pekne, strašne a či vyzerá mladšie, staršie alebo onakvejšie. No na Jankov pohreb som sa vybral. Dorazil som neskoro, lebo som si zmýlil miesto obradu. Pred sálou stál podnapitý kamarát z našej „detskej“ partie, ktorý si s alkoholom žiaľ nedal rady doteraz. Rozpadlo sa mu manželstvo, prišiel o dobrú prácu a napriek vysokej vrodenej inteligencii sa mu rúcal život pred očami ako leporelo horiaceho Ríma. Zatínal počas záverečnej reči zúrivo päste a vravel mi niečo o tom, že ak ten farár neprestane, prijebe mu. Myslel som si, že preháňa, ale opak bol pravdou.
Vošiel som dnu a započúval sa do kydov, ktoré plnili sálu. Že je deň malomyseľných a schizofrenikov, kam dotyčný samozrejme započítaval aj alkoholikov, narkomanov a notorikov. Že takýto ľudia sú v područí diabla a nebolo tomu ináč ani u skonaného, nad ktorým teraz slúži rozlúčkovú reč. Mama, sestry ako aj manželka a dve deti, teda najbližší Jankovi príbuzní, sa šli udusiť slzami, zajakávali sa, išli si vyplaviť slanou riekou srdce. Byť jeho mamou, jednou fackou umlčím toho kňaza, že už o ďalšie pokračovanie jeho pomýlenej kázne nestojím. Len Boh vedel, čo sa tomuto mladému nasrdenému hlásateľovi „čistého“ slova stalo v detstve či v jeho živote, keď musel burácať nahnevaným hlasom a dráždiť aj tak dosť rozjatrenú ranu smútiacich. Pri pive mi ďalší kamarát, ktorý pravidelne navštevuje boží stánok, o dotyčnom Ježišovom služobníkovi prezradil, že nenávidí pijanov a každý jeho prejav nad hrobom človeka, ktorého odchod sa spája s alkoholom, vyzerá takto. Dopil som víno a odišiel pokojne domov, aj keď asi týždeň sa mi vracali myšlienky na túto udalosť.
Po rokoch spáchal dotyčný kňaz samovraždu. Trpel čoraz častejšie depresiami, stavmi úzkosti, bol liečený na schizofréniu a napriek svojmu nízkemu veku mal problémy so srdcom. A tak raz, keď to jeho myseľ neuniesla, zjedol o pár pirúľ určených na srdcový sval viac ako mal. Srdce mu samozrejme dobúchalo až nakoniec vypadol zo spovedeľnice. Cirkev dala oficiálne vyhlásenie, že sa jednalo o infarkt a všetky jeho utajené diagnózy poprela. Na jeho pohrebe sa zišli stovky veriacich, ktorým pomohol a bol ich svetlom.
A ja som v ten večer ticho pozeral do steny a pýtal sa za tisícky rodín, ktorých členovia taktiež neuniesli bremeno života a vlastnou rukou odišli z tohto sveta. Lenže oni boli pochovaní mimo cintorín. Tam, kde sa zakopávali zlodeji, kurvy a darebáci. Bez obradu. Naopak, s hanbou, ktorá sa niesla nad celým rodom v dedine ešte roky. Koľko bolesti a utrpenia jednou vatikánskou pečiatkou… Pýtal som sa, prečo to divadlo cirkevných hodnostárov? Že keď majú dlhé preslovy o pravde, mali by sa jej držať až do konca. A v neposlednom bode som si spomenul na Janka, môjho dobrého kamaráta z detstva. Človeka radostného, ochotného pomôcť, ktorý si nezaslúžil také trpké posledné rozlúčkové slová. Toho, ktorý so svojim údelom začal bojovať, len Boh to chcel ináč. Tak, ako aj u spomínaného „tvrdého“ kňaza.
Ja viem, že teraz sa obaja tam hore zo seba tešia a šepkajú mi, nech sa na to vyprdnem. Ale ako vidíte, Boh to chcel aj teraz ináč. Možno myslí na tých, čo prídu po nás. Aby mali uši, oči ale hlavne srdcia otvorené. Amen.
Buďte šťastní, Hirax
