Prišiel som k rodinnému domu, kde mi malo byť ukázané, na čo je sono a celá moderná medicína prikrátka. Pred barakom parkovali dve autá s ešpézetkou neprislúchajúcou nášmu okresu. „Nech už som von. O polhodinu sa tu mám stretnúť s Mislane,“ letela mi raketa lásky hlavou. Nevedel som sa dočkať, ale na druhejj, lebo som si prestal holiť hlavu a s prichádzajúcim účesom á la Elvis Presley som ešte nebol až tak zžitý. Tak či tak ma veľmi príjemne prekvapila, keď mi na moju esemesku obratom zavolala a celá veselá a šťastná si so mnou dohodla rande.
Vošiel som do dvora. Oproti mne vyštartoval maxipes Fík, ktorému sa pod labami motala svorka mačiek. Keby spoza rohu vyšiel lev a začal ich všetky olizovať, prekvapilo by ma to asi tak, ako keby si premiérova žena kúpila opasok od Gucciho za desať litrov. Na tomto dvore totiž jehovisti určite fotili obrázky do ich demotivačnej Strážnej veže, tak tu všetko žilo spoločne obchádzajúc zákony fauny.
Vošiel som dnu, dostal návleky a pokyn, nech čakám. O desať minút vyšla mladá rodinka s uplakaným decuľom. Na ich tvárach sa rozhostila radosť. Asi uverili. Ja nie a tak som sa bál, že som tu zbytočne. Čítal som dosť o placebo efekte a dobre som vedel, že telo sa dokáže vyliečiť zo všetkého samo, stačí len, aby dostalo ten správny stimul. Ja som sa ho hrdo pokúšal zažať sám, ale nedarilo sa. A tak som to prenechal iným a táto baba Jaga mala byť jednou z nich.
Vošiel som do obývačky. Na stene visel obraz s Poslednou večerou. Hneď som videl, že Leonardo Da Vinci ho nemaľoval, lebo Máriu som nenašiel. Všade po stenách visel Ježiš v rôznych podobizniach. Bolo ho tam na desiatky. Áno, ten Ježiš Kristus, ktorý je všade tam, kde sa udialo nešťastie. Ale keď sa tá krivda reálne deje, teda v čase t = 0 ms, tak nikdy nie je prítomný. Na dverách mu visí tabuľa: „Som na obede. Môžem meškať, palacinky totiž milujem!“ Ale človek sa nevzdáva a tak mu volá bezradne s nádejou na mobil. Tam ho však zroní odkazovač: „Ježiš Kristus je mimo dosahu siete. Skúste neskôr!“ Kým však špekulujeme a prosíme o pomoc, to zlé sa stane a Ježiš znenazdajky vychádza spoza opony. A my mu padáme ku kolenám, vyplakávame sa mu, prosíme ho o pomoc a modlíme sa k nemu o silu a radu. A on nás pokorne počúva a keby sme zjedli hubičky, tak sa nám zmení pred očami na jedno veľké obrovské ucho. Otvára nám naše aj svoje srdce, kde je milión komôrok – pre každého kajúcnika jedna osobitná kajuta na rozjímanie s Bohom.
„Och, akí sme slabí. A ja na čele. Vošiel som do tejto miestnosti, aby som vás – áno vás, desiatky visiacich Ježišov po stenách – poprosil o opravu môjho tela, ktoré stretla nehoda. Zlé sa totiž už stalo a aj keby som ťa, Ježiš, ešte predtým poprosil, aby sa nestalo, tak by sa to určite stalo,“ pomyslel som si.
– Dobrý deň, ja som Xiastro, – slušne som sa pozdravil.
– Vy ste s tou obličkou, však? Čo máte za jazvu pod tričkom? Operovali vám slepé črevo? – prehovorila na mňa baba Jaga číslo jedna. Druhá totiž pozerala na konci izby nerušene televízor.
Sklonil som hlavu k tričku, či sa mi náhodou nevykasalo, ale ako som tušil, bolo na poriadku. Tá tetka to proste nejako mimozmyslovo videla. Tretím okom, vnútornou vycibrenou virguľou, alebo sa na mňa pripravila cez karty či čarovnú guľu? Netušil som…
– Tu si ľahnite, – ukázala na žinenku ležiacu na zemi. Tesne vedľa nej si pomrnkával čierny vypasený kocúr.
„Domáce zvieratá sa tu majú oveľa lepšie ako africké deti, ktoré si osvojujú imaginárne pop celebrity. No tie čierne vychudnuté deťúrence svoje náhradné matere nikdy neuvidia. Bodaj by im prišli aspoň tie prachy a užili si ich,“ povedal som si v duchu a prskol na kocúra, nech mi uvoľní flek, lebo ináč bude zodpovedný za to, že odídem domov ešte viac chorý, ako som vstúpil do tohto čudesného domu.
– Ideme sa zápasiť? – srandoval som, ale na odpoveď nebolo času. Baba Jaga číslo jedna mi centralizovaným tlakom zatlačila na stavce, zafunela pritom ako lokomotíva do kopca a môj chrbát jej do toho veselo zapraskal ako pionierska vatra.
– Tu si mi sadnite a takto dajte ruky, – dirigovala ma.
Príbeh o tom, ako sa chrupavky naučili rozprávať, pokračoval. Alebo niekto prihodil do kozubu, tak prašťali moje zanedbané stavce? „A to som just prestal hrať hádzanú, aby som si neškodil. Všetko je klam!“ pomyslel som si.
– Aha, už ich naháňajú…, – komentovala baba Jaga číslo dva z opačnej strany izby seriál, ktorý pravdepodobne zbožňovala.
– Preboha! Veď vy máte jednu nohu o dva centimetre kratšiu ako druhú! Majka, poď mi ho pomôcť podržať, je ho hodný kus chlapa, – vyslovila preľaknuto baba Jaga číslo jedna.
Majka vstala, zobrala si misku s keksami a neustále z nej vyjedala. Bola to statná žena okolo šesťdesiatky. Kráčala k nám, ale zrakom stále sledovala dej na obrazovke. Teda až kým nezakopla do sedačky:
– Do pizdy! – zahrešila baba Jaga číslo dva.
– Vy ste iná klasička, – povedal som jej.
Zaškerila sa a sadla si celou svojou váhou na mňa. Oči mi oblizli koberec, nemohol som dýchať, tá ženská vážila snáď dve tony a nesmieme zabúdať ani na hmotnosť tej misky s chrumkami. Tá prvá mi šklbla smerom von z tela najprv jednou a potom druhou nohou. Celé mi to pripadalo za vlasy pritiahnuté – dve staré ženské tu naťahovali mladého chalana ako šteňa. Keby niekto akurát vošiel do dverí, asi by som mu ťažko vysvetľoval, že nepreberáme sebaobranu dvoch žien na jedného útočníka.
– Konečne medzi ľuďmi s rovnako dlhými nohami, – komentoval som zákrok hodný na zápis do knihy Rady pre začiatočníkov španielskej inkvizície. Jagy sa zasmiali, boli bohové. Také osvietené staré strigy, ktoré svoje vrodené zmysly pretavovali skrytou formou do peňazí.
– Tu si ľahnite, – ukázal mi môj aktuálny telesný guru, – bruchom dole.
Zapálila nejaké trubky a rozprávala mi niečo o vyťahovaní všetkého chorého a zlého z môjho tela. Vnímal som jej dlane v strede chrbtice, aj keď som ju nevidel. Popritom som dýchal do starého gaučového návleku a sledoval kocúra, ktorý sa na mňa prišiel pozrieť.
– Cítite nejaké teplo? – spýtala sa ma.
– Nie, – odpovedal som ako školáčik. – Mal by som?
Mlčala a ja som si začal nahovárať, že liečba ide zlým smerom, lebo vnútorne nespolupracujem.
– Aha, vraj zabijem ju, hehe! – doľahli ku mne slová od druhej baby Jagy. „South Park to nebude, je to niečo hrané,“ snažil som sa v duchu odhaliť prameň jej smiechu.
– Koho? Tú Grétu? – pridávala sa pálička trubiek do debaty o deji televízneho seriálu.
„Kde som to? Na dvore u jebnutých?“ nedal mi môj rozum. „A za toto mám ešte zaplatiť? Čakal som čarovnú guľu, anjelské karty alebo karty z Atlantídy, neustále rozhojdané kyvadielko, čísla, trojuholníky, numerológiu, sviečky, herecké sústredenie a teraz som vo víre seriálových maniačok obklopený vypasenými rozmaznanými zvieratkami, z každého uhlu pohľadu sa na mňa pateticky usmievajú stovky Ježišov a k tomu ešte musím bozkávať túto vypĺznutú deku?“ krútil sa ringišpíl otázok v mojej makovici.
– Nie, nie… tú kaderníčku, – smiala sa stále baba Jaga číslo dva a ďalej likvidovala chrumky z misky. Ešteže trúbky dohárali a procedúra sa schyľovala ku koncu.
– Vidíte ten sajrajt, čo z vás vyšiel? Keby ste bol zdravý, je to čisté, – informovala ma liečiteľka rozbaľujúc médium.
Pozrel som do rozbalených trubiek na niečo čierne, čo malo podobu spálenej substancie. Jemnučký zhorený prach bol do seba polepený ako prášok na pečenie po záruke.
– Aha, mali ste tam aj cystu. Vyšla, – dostalo sa konečne aj na odborný medicínsky výraz. Doktorovi Krivému by od prekvapenia určite zabehlo. Periférne som pozoroval rozpažené ruky Ježiša na stene. Usmieval sa. Aj ja. Pripadal som si ako v blázinci, kde frčí liečebná seansa a choromyseľní sa akurát rozrátali a hrajú sa na doktorov a pacientov.
– Ukáž, – vstala druhá a pribehla sa pozrieť. Keď si dostatočne vyobzerala úlovok spoluliečiteľky, pozrela sa mi do očí. Chvíľku sliedila a potom mi hovorí:
– Ale vy máte červy… však, Anička? – otočila sa na babu Jagu číslo jedna.
– Áno má, teraz som mu to chcela povedať, – pritakala baba Jaga s imaginárnou jednotkou na prsiach.
– Prepáčte, slečny, rozprávate o mne? – vsunul som sa im do dialógu.
– Ale my už dávno nie sme slečny, hehe, – zasmiali sa obe naraz. – Mladý muž, máte v sebe červy, – zmenila zrazu tón tá s dvojkou na čele.
–Aké červy? Nerozumiem, hmhm, – bľabotal som. Strašil ma výraz „červ“, lebo som pochopil, že rozprávali asi o mojom fyzickom vnútri.
– Aha takéto, – chytila tá prvá fľaštičku od alpy, ktorá bola do polovičky naplnená nejakým roztokom a plávali v nej tri škaredé farebné tvory. Jeden bol ako húsenica, asi dva centimetre dlhý. Ostatné dva boli zmenšené chrobáky z Votrelca, alebo zväčšené roztoče, to je jedno k čomu sa prikloníte – boli proste strašné!
– Neviem, o čom hovoríte…, – jachtal som a pobádal ich k vysvetleniu nech uhasia žiaru vlákna mojich pochybností.
– Tak ako zvieratá majú svojich cudzopasníkov, tak aj ľudia ich majú. Čo myslíte, prečo sa kone, bažanty či psy raz do polroka odčervujú? Ale keď to povieme človeku, zakrúti sa mu hlava, – vysvetľovala mi baba Jaga číslo dva.
– No veď hej, ale my jeme predsa všetko sterilizované, nie? – bránil som civilizáciu.
– A vy si myslíte, že oni sa nevyvíjajú? Tiež sa zdokonaľujú a vylepšujú, tiež chcú prežiť.
– Chcete mi nahovoriť, že tieto hnusné pačudá žijú vo mne?
– Áno, máte ich. Ale nebojte sa, vyhubíme ich, – usmievali sa na mňa baby Jagy spolu so všetkými Ježišmi v izbe. Kocúra som nevedel nájsť.
– Majú ich tisícky ľudí na Slovensku. Prví ich zistili Američania a dávajú na to veľký dôraz. Je to ako s chlamýdiami. Tu u nás sa o nich síce vie, ale žiadna prevencia. Má ich množstvo ľudí, ale nič sa proti tomu nedeje. Tieto červobujače sa prenášajú dotykmi, bozkami, sexuálnym stykom, podaním rúk, vetrom, no rôznymi spôsobmi. Berú vám energiu, oslabujú telo, kladú vajíčka, proste množia sa a žijú vo vašom tele. Nie sú ako baktérie, ale normálne okom viditeľné chrobače, – vysvetlila mi baba Jaga číslo jedna a demonštratívne zamávala alpovkou pred zrakom.
– Fúj, dajte to preč, lebo budete musieť po mne upratovať. A kde žijú? V črevách ako hlísty či pásomnice? Kde ste sa o nich dozvedeli vy? – začal som ohňostroj otázok.
– Žijú všade. Vo svaloch, v hlave, všade. Bola som rok v Amerike, liečila som tam, – odvetila mi baba Jaga číslo jedna.
– Čo teraz, ako sa ich zbavím? Mám vypiť liter riedidla? Pomôže to? – vybuchovali zo mňa zvedavé delobuchy možných riešení.
– Kúpite si u nás tieto tobolky a budete ich mesiac jesť, – povedala s pokojom šachistu dvojka.
– No a za dva mesiace pobozkám nejakú študentku, ktorá bude s týmito parazitmi v nevedomosti žiť tak ako ja doteraz, a mám ich zasa, – vzdával som boj už na začiatku.
– Tie tobolky vás tak na rok ochránia. No a potom prídete zasa, – dostalo sa mi logickej odpovede od jednotky.
– Ako podnikateľský zámer je to dobré, – vŕtal som do nich, ale asi ma nechceli počuť. Byť starším človekom je niekedy veľká výhoda. Keď nechcete reagovať, ukážete na uši a hotovo.
– A pozerajte si stolicu. Hlavne prvý týždeň. Začnú kapať a vychádzať z vás. Potom nám ich doneste. Už sme ich zaregistrovali asi tridsať druhov, – tešila sa baba Jaga číslo dva.
– Prepáčte, ale ja sa vo svojej stolici hrabať nebudem, – odmietol som ponuku.
– Dosť by ste nám s tým pomohli, ale ako chcete. A aj to chápeme, lebo vaše vnútro je zo šesťdesiatich percent ženské. Však rozumiete ženám? – spýtala sa ma jednotka.
– Narodil som sa ako muž, mám vám ukázať moje prirodzenie? Visí mi tam párka, – nechápavo som krútil hlavou. „Čo tu na mňa ešte dnes vyberú?“ jachtalo bojazlivo moje vnútro.
– No nič, po mesiaci sa príďte ukázať, zasa vám niečo z tej obličky vytiahnem, nemáte to ešte všetko von, – povedala mi tá prvá.
– A dajte si dole ten prsteň z palca, veď sa škrtíte! – bila ma tá druhá po ruke. – Palec je krk, to neviete?! Necítite, ako by vás niekto škrtil? – spýtala sa ma.
– Áno, ale myslel som si, že je to život, – odvedil som pohotovo, pretože túto odpoveď som v sebe už našiel.
– Ja sa z vás doseriem, vraj život! Vy sa škrtíte sám. Týmto prsteňom! – smiala sa baba Jaga číslo dva a už mi aj driapala krúžok z palca.
– V tejto miestnosti necítim asi nič. Ktoré prstene si môžem nechať na rukách? Existujú vlastne nejaké, čo mi neškodia? – pýtal som sa ich, keď ma už teda začali liečiť globálne.
Všetky moje lacné pliešky išli dole z prstov. Jedine prstenníky zostali ozdobené.
– Ako tak pozerám, všetko na svete má svoje meno, význam a pravidlá. Hlavne to, čo prežilo stáročia, – prehovoril som a sypal si odňaté prstene do vrecka.
– Ako vravím, ukážte sa, dáme vás na poriadok. Číslo máte, – vyslovila tá druhá.
– Čo som dlžný, slečny?
– Tobolky tisíc, trubičky štyristo, – chystala sa tá prvá spolupracovať s kalkulačkou.
– To nemusíte. Je to tisíc štyristo. Ale ja tu mám len osemsto. Môžem vám zvyšok doniesť nabudúce? – spýtal som sa zahanbene.
– Môžete. Veríme vám. Zavolajte, – odpovedala mi tá prvá a zapísala si ma do zápisníčka tržieb a dlžôb.
Vyšiel som von. Nie že by som bol zmätený. To nie, to určite nie! Ja som totiž úplne vykoľajený, dopletený, vychaosený, domotaný, proste úplne mimo!!! Čakal som bozk od motýľa na voňajúcej lúke a nakoniec som dostal korčuľou do lebene v špinavej polorozpadnutej továrenskej hale. Mať očakávania skutočne prináša len kopance do duše. „Toto mi nikto neuverí! A nepoviem to ani Krivému, pretože týchto dvadsať minút mi zdravie určite nevrátilo, takže sa určite ešte zvítame a toho sa bojím,“ šemotil som si v hlave a cupkal dole schodmi.
Konečne som zbadal prameň môjho života. Stála tam v sukienke a v obtiahnutom tričku s motívom „69 – I love Bizzare Numbers“. Jej krásne dlhé nohy ma vyzývali pomilovať ju rovno na tej ulici. Preletel som zrakom celú cestu, či sa na nej niekto nenachádza a či to uskutočním. Tá poštárka prepletajúca unavené nohy skrášlené kŕčovými žilami po asfaltke ju zachránila. Vrátil som zrak k prameňu. Bola krásna. Vietor si obliekal jej vlasy, parádil sa s nimi a pýšil, aký je pekný. Hral sa na jej kaderníka a celému svetu ukazoval, aký je šikovný. Ale s tými riavami dlhých hnedých jemne zvlnených vlasov nemusel robiť nikto nič a boli by aj tak nádherné. So žiadnou časťou svojho tela nemusela Mislane robiť nič. Bola krásna a svojou prirodzenosťou premieňala možno pre niekoho vyzerajúce maličké fyzické nedostatky na prednosti. Jej vyrovnanosť, sebavedomie a radosť zo života z nej robili bohyňu. Pre mňa určite.
– Čo si taký bledý? – spýtala sa ma.
– Je to smutné, keď sa dozvieš, že nežiješ sám, – odvetil som.
– Za tých viac ako dvadsať rokov si si na rodičov mohol už aj zvyknúť, – usmiala sa a mne sa zmenila planéta Zem na banán v čokoláde. Čarovala viac ako tie milé ziskuchtivé strigy.
– Nerozprávam o nich. Oni nie sú parazity. To by mohli skôr povedať oni o mne.
Naše oči sa zastavili desať centimetrov od seba. Zase som tam stál ako neaktívny babrák a nevedel, čo urobiť. Chcel som ju pobozkať, ale niečo mi v tom bránilo. Že by ten nesmelý ťuťko v mojom vnútri? Alebo to bola tá priehrada, ktorú mala Mislane okolo seba napustenú, aby jej nikto neubližoval? „Ja ti dám neaktívneho babráka! Vyraz do boja!“ kopol ma rozum. A tak som ju jemne chytil a zašepkal jej do uška:
– Ahoj, Mislane. Ľúbim ťa!
Pohladkal som ju po líci a nežne pobozkal. Naše pery sa stretli. Viete si predstaviť dve mäkučké deky padajúce do seba v spomalenom zábere z reklamy na najlepšiu aviváž sveta? Už ste si ten obraz v hlave zhmotnili? Presne tak sa stretli naše brušká pier a už sa nechceli rozlúčiť. Boli si proste súdené. Uskutočnila sa premena prchavého dotyku v bojisko ľúbostného roztúženia. Osviežené slnko začalo obratom vystavovať rodný list našej láske. Rytmus splynutých hladín našich duší to tak jednoznačne diktoval.
Buďte šťastní, Hirax
