Začali sme s Jurajom bohatnúť. Veľmi-preveľmi. Viac ako sme čakali. Keď sa vám začnú sypať peniaze, musíte sa kontrolovať, lebo ináč sa z vás stane zaslepený boháč a namyslený chruňo. Ja som sa rozdával. Veľa išlo Soni s Patrikom a môjmu blízkemu okoliu. Ale doprial som aj sám sebe. Považoval som peniaze za pozitívnu energiu. Samozrejme, keď ich človek nezíska podvodom a ak dodržal všetky dohody spojené s ich získaním – prosto nezanechá v sebe ani v kupujúcom žiadne negatívne emócie. Len zaslepení, závistliví a nevedomí ľudia spravili z peňazí prekliatie. Nech si teda zostanú aj chudobní. Mal som peniaze rád a nehanbil som sa za to. Boli súčasťou reťazca, bral som ich ako prostriedok k ďalším pozitívnym cieľom. A šíril som s nimi lásku a úsmev, ale opatrne, aby som niekomu veľmi nepomáhal s tým, čo musí v tomto živote prekonať bez cudzej pomoci sám.
Jedného dňa som poprosil Juraja, aby mi kúpil nejaké dobré auto. Veď viete aké – také, v ktorom sa nepatrne dotknete plynového pedálu a dostanete sa z nuly na sto skôr, ako príde kŕč do lýtka. Také, ktoré keď postavíte pred dom, susedia vďaka vypestovanej láske k štátu obratom listujú v Zlatých stránkach a hľadajú číslo vášho daňového úradu. A potom celú noc nemôžu zaspať. Pozerajú do plafóna a zatínajú pästičky, ako keby stláčali gumené kolieska na posilňovanie prstov. Občas sa nervózne prehodia na bok a spýtajú sa pochrapkávajúceho partnera:
– Spíš? Kde na to zobral, no povedz mi?! A my sa môžeme aj zodrať!
Nakázal som mu zadovážiť mi také auto, do ktorého vám s čarom v očiach samé nasadajú krásne sedemnástky, keď pri odchode z reštaurácie omylom necháte otvorené spolujazdcove dvere.
Spýtal sa ma, či mám nejaké špeciálne podmienky. Odvetil som mu, že chcem džíp, ale nech to nie je nemecké auto. Voči týmto vozom som bol trošku zaujatý. Ako keby tie nemecké špičkové autá priťahovali samých ignorantských prachatých debilov, ktorí si namýšľajú, že mať peniaze je všetko na svete a že patria k špičkovej elite arogantných kráľov ciest. Niekedy som sa pýtal, prečo vlastne do tých áut montujú smerovky. Tí vodiči ich totiž vôbec nepoužívajú! Inovátori citovaných automobiliek by mohli investovať ušetrené prostriedky do hlasnejšej trúby či prenikavejších diaľkových svetiel, ktoré vám na diaľnici okamžite vysvetlia, že máte vo vzdialenosti rovnajúcej sa hrúbke slamky od džúsu za svojím zadným nárazníkom nevyrovnanú, rukami divne gestikulujúcu osobu a stotridsať na vašom tachometri je sakramentsky málo napriek tomu, že predbiehate kamión. Veď sa pozrite na predné masky tých nemeckých značiek – nie sú vôbec priateľské a usmiate! Sú namyslené, naduté a drzé! Vymyslel som dokonca nové názvy pre ich budúce modely. S pokojom by zniesli mená ako Buran či Arogant.
Keď ma prepadla chuť, jazdil som rýchlo ako šaľo. Ale iba tam, kde som nemohol nikoho ohroziť. Najčastejšie, keď sa mi dostal do rúk nový album od nejakej mojej obľúbenej skupiny. Muzika je ťažký výchyt a ja som ju miloval. Najnovšie novinky som počúval výhradne v atmosfére rýchlej jazdy, šlo mi to tak lepšie cez volant do uší a následne pod kožu a cez krv do srdca. Tie tóny a melódie sa mi touto cestou tak vžili do pamäti, že mi stačilo vybrať konkrétny disk a mne sa obratom vybavila cesta, zákruty i príroda, ktorú som pri vnorení konkrétnej hudby do duše v tom čase absorboval.
V ten štvrtok, kým som sadol do auta, som si kúpil nové cédečko od Angel and Airwaves a vedel som, že pedál pôjde k zemi. Ľutoval som, že som mal cestu cez hornaté kopce. Do toho som ešte zastavil nejakému smutnému človiečikovi, ktorý stál opustený vedľa svojej škodovky Erky a s panikou v očiach mával rukami z krajnice ako keby sa mu tá škatuľa na kolesách pokazila niekde v Rumunsku v lese.
Zastal som mu, zatiahol ho za ťažnú tyč a krotil svoju rýchlosť, nech sa pán za mnou môže v tom svojom historickom miláčikovi po nociach v garáži hrabať ešte ďalších pätnásť rokov a nie gúľať sa dolu svahom, ak by mi náhodou odletel z gule. Do prehrávača som vsunul niečo staré. Počúvanie novinky pri šesťdesiatke by bolo hriechom.
Začal mi cengať mobil, volala mi Esko:
– Čágo, Ixko. Máš minútu?
– Mám celý život, – odvetil som usmiato.
– Asi ma prišpendlíš na nástenku ako muchu, ale ja si ho idem zobrať, – vyslovila Esko s malou dušičkou.
– Hehe, ty makovníček, prečo hovoríš tak bojazlivo? Veď je to krásna správa. Teší ma, že ste nad tým spoločne zvíťazili, – dodával som jej odvahu.
– Myslíš to vážne? – odvetila sestra nečakajúc takýto tón mojej odpovede.
– Veď vieš, že neklamem. Ale cítim, že nie si až taká istá… – povedal som.
– Ja neviem. Niekedy sa mi to v hlave vráti. Čo naše deti? Ako im vysvetlím, že občas vidia po obývačke chodiť dve mamy? Niekedy sa prichytím, ako si nadávam do bláznov za to, akú idem spraviť kravinu. Čo keď ma prestane ľúbiť? Potom nebude mať žiadne zábrany. A ja chcem zostarnúť s mojím mužom a nie doopatrovať podivne zmýšľajúcu babku s penisom.
– Vieš, chyba je v tom, že táto spoločnosť považuje každého, kto nezapadá do jej rozmýšľania za „čudného“. Radí tam každého, kto rozmýšľa, hovorí, oblieka sa, koná, správa sa a odpovedá ináč, ako by chceli jej uši počuť. Všetkých, ktorí sa narodili inak a nerešpektujú tiché uzákonené pravidlá masy početna. Keď však deväť z desiatich úst tvrdí, že majú pravdu, neznamená to ešte, že tomu tak je. Takže dalo by sa povedať, že chyba je v nich, lebo nedokážu tolerovať ani snažiť sa pochopiť niečo, čo v tom druhom proste je od narodenia, prípadne vzniklo vývinom. Nezapadá to do ich predstáv sveta. A odsúdenému sa naopak zasa zdá nepochopiteľné, prečo sa na neho tí druhí tak dívajú, smejú sa z neho a ponižujú ho. A tak to pred nimi začne radšej skrývať, čo vedie k vnútorným pnutiam a neskoršie aj podivným činom, – povedal som. – Veď sme sa o tom už veľakrát rozprávali, – dodal som.
– Ja viem. Takto sa na to stále pozerám a musím uznať, že som spravila od objavenia jeho ženskej garderóby veľký pokrok. Vždy, keď ráno vstanem, smejem sa na tom. Ale večer, prípadne keď som smutná alebo ma niekto vytočí, tak to „negatívnejšie“ vo mne sa mi vyškiera, aká som hlúpa a rehoce sa mi, že idem ťažiť skalu holými rukami, – povedala sestra.
– To je normálne. Keď má človek energetický potenciál pod normálom, problémy sa zdajú neriešiteľné, katastrofické a beznádejné. Nakoniec vždy vyjde slniečko a zrazu sa tie otázniky rozplynú ako soľ v polievke. Ber to ako holú skutočnosť, nebojuj s tým. Nesnaž sa to meniť. Zmeň iba jednu vec: Piedestál tvojho pohľadu na túto vec v sebe samej. Skalou nazývaš tú jeho úchylku, ale samotný nepriateľ – tá skala – je vo vnútri teba. Stačí spraviť obyčajný obrovský kvantový krok v tvojej mysli a budeš s tým vyrovnaná navždy. Alebo je tu druhá cesta, ale ťažšia. Nedovoľ, aby ti niekto či niečo zobralo šťastie, aby ti tvoja energetická hladina klesla pod hraničnú hodnotu. To je ale na inú prednášku a bolo by to pre teba dosť ťažké. A tak radšej posuň čo najprirodzenejšou cestou latku daného problému čo najnižšie, nech ju strata radosti neoblizuje, – odvetil som a začal som s autom rezať zákruty tak, že rezák močových ciest by si mal čo značiť do notesu.
– Radšej zahodím ten problém… Musím chodiť do roboty, nemám čas meditovať ako ty. Tebe sa to ľahko hovorí, keď pracuješ dva dni v týždni a zarábaš desaťtisíce, – zarýpala do mňa Esko.
– Nekomentujem tvoju krátku pamäť. Rýchlo si zabudla, že som lízal prach ulice. Všetko som si najprv zhmotnil v hlave, a to môže predsa spraviť každý z nás. Vrátim sa ešte k čudákom. Zvláštny je už ten, ktorý pri stole, kde všetci pijú pivo, vyhlási, že on dnes bude na kofole. Alebo keď na zabíjačke niekto povie, že je vegetarián a že ďakuje, ale jaterničky ani klobásky nebude. „Čože? Janko, ty si nedáš klobásku? Už si s tým bol v nemocnici? – Vám jebe tetka? Prečo pijete celý deň tú slivku, keď vám balzamuje rozum? Teraz som sa bol pri plote vyšťať, oklepal som sa, zapol zips a hľa, niečo sa na mňa zo zeme lesklo. Zohol som sa pre to, chytil to do rúk a z prstov mi stieklo oko zavraždeného prasaťa. Ako to môžete jesť? Veď duša tej svinky poletuje niekde nad nami, pozerá sa na to a stále nechápe, čo sa deje, aj keď sprievodca ju už ťahá do jej prasačieho nebíčka! Už ste s tým boli na psychiatrii?“ – imitoval som dedinskú zabíjačku a potom pokračoval: – Čudákom ťa nazvú, keď v triede budú riešiť miesto koncoročného výletu a ty im odpovieš, že je ti to fuk, lebo tebe bude dobre všade. Nie podľa hesla: Všade dobre, doma manželka, hehe. Podivínom sa staneš, keď medzi punkáčmi povieš, že teba už nenapĺňajú okrajové otázky týkajúce sa anarchie, ale že teba už zaujímajú celospoločenské sociálne oblasti. Keď celej spoločnosti odvetíš, že teba celonárodné a celosvetové problémy míňajú, pretože teba motivuje už len jedna vec: Osvietenie, nájdenie takej harmónie, že ti úsmev z tváre nezoberie ani strata majetku, zamestnania, postavenia, zmena spoločenského zriadenia, strata blízkeho tvojho rozchodom či smrťou, strata slobody, lebo vyrovnane prijímaš všetku krásu aj bolesť života a teší ťa to. Všetky udalosti sú len vlnky, ktoré nás modelujú do prekrásnej a pevnej skaly, ktorá má jediný cieľ: Vystúpiť s týmto prežitým posledným životom z kolesa utrpenia: Narodenie – smrť – narodenie – smrť, – dopovedal som a nadýchol sa. – Veď sme tu už dlho. Milióny rokov. Sme starší ako Zem. Už sme sa v kolobehu úmrtí kotrmelcovali na tejto, ako aj na iných planétach, nespočetne veľakrát. Už sme toho precítili mnoho. Boli sme vzduchom, ohňom, vodou, zemou, kameňom, baktériou, rastlinou, stromom, hmyzom, tisíckou zvierat a teraz tu plápoláme desiatkami ľudských životov pod náporom vetra chodu sveta a staviame sa na zadné pri každej serepetičke ako hlupáci. Sadnime si už konečne do piesku, usmejme sa, nechajme všetko tak a len dýchajme. Hore-dole, hore-dole… Počúvajme iba údery nášho srdca a tep našej krvi. Zažmúrme oči a na nič nemyslime. Zastavme tú pojašenú Amazonku myšlienok v krytoch našich hláv a precíťme sa. Vychutnajme si celú šírku toho blahodarného pocitu, čo nás zaplavuje, ten gejzír lúčov božstva v nás. Sledujme tú hravosť, s akou nám predvedú svetelný tanec a paletu farieb, o ktorých sme predtým ani len netušili, že môžu existovať. O súzvuku tónov a harmónií, ktoré naše vonkajšie uši nemohli nikdy zachytiť, festival vôní a karneval chutí, ten úžasný pocit, že sme zrazu celý vesmír, jednota svetov, všetko a nič, okraj aj stred. A do toho vchádza polonahý Marek v čipkovanej podprde. Ja ho vítam, objímam ho ako dobrého priateľa. Ty sedíš na gauči, hráš sa s dcérkou a je ti veľmi dobre, – dorečnil som s úsmevom na tvári.
– Ty debil! Už som si začala nadávať, že som si to nenahrávala.
– Komu niet rady, tomu niet pomoci, – dodal som.
– Prídeš mi na svadbu? Radšej sa pýtam, lebo ty si z inej planéty a neviem, či sa teraz cítiš ako bunka mloka alebo ako Xiastro. A dopredu ti oznamujem, že sa na teba nebudem hnevať, keď sa tam neukážeš. Chápem, byť mlokom, je úžasné a napĺňajúce, – povedala Esko parodujúc môj hlas.
– Škoda, že si berieš Mareka. Stále hľadám nejaké vnímavé a krásne dievča, – povedal som.
– Ty si čistý postih, no nechutné, – odvetila Esko.
– No vidíš, Siastra, toto je názorný príklad, že mňa, normálneho človeka, berieš ako blázna. Spravila si zo mňa čudáka. Mala si stav o jedného ponížiť – o seba, ale ty si jedného pripočítala – mňa. Posledný pokus o radu: Choď na to pozitívne, vyrob si v hlave z Mareka profesionálneho modela na žen-skú bielizeň. Zo začiatku ti to môže pomôcť.
– To nie je zlé, hmhm. Pokúsim sa. A ináč, bude to dvojsvadba. Zoberú sa tam s nami aj… – začala, ale naschvál nedokončila Siastra. – Nemala som ti to povedať, tak ti to nehovorím, la la lá, la la lá, – začala si zrazu Siastra detsky spievať do mobilu.
– Niééé? Váááu! Idem mu volať. Dobrééé, váááu, – zvolal som.
– Nie, zabijem ťa! Nevieš to! – zakričala ešte Siastra úpenlivo do mobilu, kým som ju vypol.
Dupol som na plyn. Pozitívna správa mi doliala radosti do jazdy aj do telefonovania. Poprosil som všetkých mojich jedenástich strážnych anjelov, aby mi podržali na chvíľku volant a napísal som popri mihotaní stromov v zákrutách Psychovi esemesku. Bola jednoduchá: „Gratulujem!“ Rátal som to – za sedem sekúnd mi volal:
– Kto ti to povedal?! Pofŕkam Siastre na tej svadbe tušom šaty, nech Soňa popri nej pláva ako kráľovná! Nemala ti to ešte prezradiť!!! – hneval sa.
– Aké svadobné šaty? – hral som sa na hlúpeho Honzu. – Vy sa idete brať? O Siastrinej svadbe viem, ale toto mi je veľká novina, – smial som sa v du-chu.
– Počkaj, počkaj! A k čomu si mi v tej správe teda gratuloval?! – neutralizoval sa obratom Psycho.
– K peknému dňu. Valím si to tuná do kopcov stovkou, hučí mi tu príjemne muzička, som šťastný ako práve vynesený sudiak, vravím si: Nepoteším starého dobrého Psycha? – odvetil som so smiechom a popritom sa zahľadel do späťáka. „Čo sa ma tá škodovka tak drží? Musí v tej hergli mať prinajmenšom nejaký nový japonský prevratný kozmo-turbo-benzín. Však ty uvidíš, ja a nestrasiem sa ťa?! Čo si mi to Juraj kúpil za haksňu? A to ty nevieš, že s vysávačom sa na cesty nesmie?“ dumal som si v hlave, pretože som tými kopcami skutočne trielil ako Niki Lauda ešte pred uškvarením tváre.
– Malo to byť prekvapenie pre všetkých. Áno, ideme sa zobrať. Ja so Soňou a tvoja ségra s Marekom. Naraz. Chceme to spraviť ako za socíku, riadna hostina, veľa ľudí, žiadne okresané pičus pseudo alternatívne svadbičky v pondelok o deviatej doobeda na mestskom úrade pri dvoch svedkoch a potom hodené oznamčo rodičom na stôl k nedeľnej polievke z kuraťa a s Tesco rezancami: „No, fotríkovci, zobrali sme sa. Čo sa usmievate ako sprostí? Vy nám neveríte, však? Hehe… aha, tu je papier. Kam ideš mami? Oco, prečo mamina plače?“ imitoval Psycho cez mobil rozhlasovú hru.
– Pokúšal si sa opísať moju svadbu? – spýtal som sa Psycha.
– Ty sa nikdy neoženíš. Chodíš po svete hrdý ako Alipaša. A keď sa budeš náhodou ženiť, pre mňa za mňa to sprav s tvojou vyvolenou aj v špinavom sude od nafty. Si väčší psychoš ako ja, pokojne to priznám, – pustil sa do mňa Psycho. – Aj keby ti život spätne nahral Mislane, tvoj životný protikus, ani tú by si si nevzal za ženu.
– Počúvaj, Psycho, musím asi zastaviť. Nejaký debil na škodovke ma tu prenasleduje ako Američan Araba. Už hodný čas riskujem v týchto megazákrutách život. Dokonca začal na mňa vysvecovať a vytrubovať, že ma chce predbehnúť, somár jeden. Veď nech ide predo mňa. Keď sa chce zabiť, nech ma do toho neťahá. Lepí sa na mňa ako mníška na biskupa, – zvyšoval som si veselosťou krvný tlak.
– Tak čau. Radšej ho pusti pred seba, lebo ako ťa poznám, veľmi rád sa prizabiješ s ním, aby si spoznal niečo nové. Ahoj, – odvetil Psycho.
– Do pekla, ja debil! Veď ja ho ťahám!!! – vykríkol som, lebo mi zaplo.
– Ty si fakt slušne ujetý, – povedal Psycho.
Vypol som ho, lebo ma nenapadlo nič, čím by som sa obránil. Radšej som začal okamžite plynulo spomaľovať. Úplne som zabudol, že ma s tým autom za mnou spojuje tyč na ťahanie a že osud tých vypúlených očí ako keby pozorujúcich svoju vlastnú smrť ovládam vlastne ja.
A tak som sa plnobytostne vcítil do človeka, kerujúceho ťahané vozidlo za mnou, klesol na päťdesiatku a dúfal, že nasledovnou disciplinovanou jazdou sa jeho tep opäť dostane do rozmedzia číslic tachometra. Ale nepomohlo ani spomalenie. On mi už naozaj neveril. Stále za volantom v spätnom zrkadielku sedel červený rak, mávajúci klepetami o život a využívajúci aj nervový systém svojho chrobáčika, cez ktorý od strachu blikal, klaksónoval a dokonca pustil nasucho aj stierače. Šlo mu proste o život!
Musel som zastať, nechcel som ho usmrtiť infarktom. Našiel som dlhšiu rovinku a zašiel na krajnicu. Vystúpiť sa mi chcelo asi tak, ako keď má mladá vystrašená parašutistka prvýkrát vyskočiť z lietadla do vzduchoprázdna, len aby spravila radosť svojmu otcovi, ktorý si vždy prial mať syna, ale nevydalo, lebo vreštiace stvorenie v perinke malo miesto pipíka nakoniec buchtičku.
– Uff, – vyslovil som, otvoril dvere a vystúpil.
– Vy ste prijebaný!!! Keď sa chcete zabiť, zožerte doma v posteli dve hrste práškov, ale nelezte na cestu a nespájajte ma so svojím osudom! – vrešťal na mňa znovuzrodený organizmus.
– Prepáčte, ale… – snažil som sa o úvod.
– Táto mladá generácia je vzorovo prijebaná! – nechcelo sa mu meniť žargón. – Foter ti kúpil džíp, tak si sa rozhodol, že sa s ním prevezieš dnes doobeda na Mars, áno?! Asi si zabudol, že si si za ten koráb zahákol aj mňa a tá moja hergľa nevie lietať, pretože komouši v tej dobe zakázali vyrábať obojživelné autá?! Odopni ma, lebo ťa tu zafackám do tých papradí, oplan jeden akýsi! – kričal na mňa napajedený ujo.
– Ja sa vám skutočne ospravedlňujem. Telefonoval som a úplne som zabudol, že vás ťahám… Skutočne som to nerobil náročky a ani z mládežníckej nerozvážnosti, – pokúšal som sa uhasiť hnev draka.
– A ty nevieš, že telefonovať svojej drahej môžeš iba z lavičky v parku a so zmrzlinou v druhej ruke a nie spoza volanta! Alebo ťa bavilo jej opisovať, ako sa niekto za tebou mení na sudcu aj vraha v jednej osobe?! Odopni ma, lebo ťa tu nakŕmim lopúchmi!!! – reval na mňa.
– Chcem to napraviť a dotiahnuť vás tam, kde ste chceli ísť, – prosíkal som
o možnosť nápravy.
– Pohľadu na tvoj letiaci nárazník som sa nabažil dosť. Ešte desať rokov sa budem strhávať a volať zo sna: „Spomaľ, zastaň!“ A manželka ma bude obviňovať, že v snoch súložím s Malachovskou a podá žiadosť o rozvod. Nie, nie, radšej si tu pol dňa počkám na zaťa… Idem mu volať, nech pre mňa príde, kým tu niekoho zavraždím od zlosti, – sipel, ale už oveľa menej.
– Tak sadajte do môjho auta a ťahajte vy mňa, – napadlo ma. – Ale sľúbte mi, že mi to nevrátite, – odvetil som s rodiacim sa skúšobným úsmevom.
Chvíľku ma skenoval pohľadom, potom pristúpil k mojej mašine, okukával riadenie sliediac očami po palubnej doske pripomínajúcej kabínu malého dopravného lietadla a potom vyriekol:
– Dúfam, že to nie je automat.
– Vyzerám ako nahlúply Američan? – usmial som sa na neho, tentoraz už naplno.
– Hlúpy Slovák je horší ako hlúpy Američan, to si zapíš za uši, mladý, – odsekol. – Dobre, ja idem prvý. Brzdy v škodovke idú dobre, tak sa snaž, lebo ak sa jej niečo stane, ideme rovno za Štefanom a to si nepraj zažiť to rodeo, čo s tebou narobí.
Bál som sa spýtať, kto je Štefan. Domýšľal som si, že je to ich bývalý dedinský kováč, ktorý vďaka stálemu nezáujmu o kovanie premenil dielňu na mučiareň. Skutočne, tak svedomito a pozorne som ešte ťahané auto neriadil. Ako keby som išiel na najvzácnejšom dopravnom prostriedku vesmíru. Kam sa pchala tá moja miliónová kára, tú som mohol bez jedinej výčitky svedomia rozbiť o prvý kandeláber, ale od týchto plechov, ktoré dômyselne zoskrutkované mohli rozumu s nekonečnou fantáziou evokovať športové auto spred necelého pol storočia, závisel môj nasledujúci život.
„Bože, len nie za Štefanom! Nechcem ho spoznať! Radšej si podám ruku s tým barbarom Georgom Bushom, len nikdy neuvidieť Štefana!“ modlil som sa k obnaženej žene zo sedmovej karty hompáľajúcej sa na zrkadielku škodovky.
Odvtedy som začal dodržiavať rýchlosť a ostatné predpisy cestnej premávky. Keď mi dobrodružstvo milujúce srdce začalo našepkávať, či by som nemohol na chvíľku pridať („iba na chvíľku, skutočne, veď sme na diaľnici, aha, krajšia rovinka už nebude, na desať sekúnd tomu vykúr na stopäťdesiat, nič viac nechcem a dám ti pokoj, prosím“), vynoril sa mi z tej karty Štefan s kozou. Áno, dobre čítate – s kozou.
Ak by som totiž porušil predpis prekročením rýchlosti, s radosťou by na mne vykonal tortúru lízania kozou. Vy neviete, ako sa tento trest v stredoveku vykonával? Poležiačky by vás pevne priviazali o lavicu a chodidlá by vám hojne natreli soľou. K tej lavici by následne priviazali i tú kozu a tá by vám nasolené chodidlá oblizovala svojím drsným jazykom, až kým by vám nerozdrala pokožku i tkanivo po holú kosť.
„Bŕŕŕ, už nikdy nepridám!!!“ zaznel môj výkrik do orkánu vábenia.
Buďte šťastní, Hirax
