Zobudil ma telefón. Volal mi Psycho. – Ako sa máš? – spýtal sa ma.
– Zobudil si ma. Zažil som so Sukničkou dosť bizarný večer, ešte by som si pospal, ak mi dovolíš, – drmolil som v polospánku a so zavretými očami.
– Dobré ráno, – poprial mi Psycho pekne.
– Prosím ťa, Psycho, nehovor mi o šiestej ráno dobré ráno, – poprosil som ho.
– Je deväť, – odvetil.
– Pre mňa je päť, – povedal som. – Potrebuješ sa o niečom súrne rozprávať?
– Asi aj áno, – povedal Psycho, hrajúc sa pomaly so slovíčkami.
– Psycho, reč slúži na komunikáciu medzi dvomi ľuďmi, ale ak ju tak súrne nepotrebuješ vykonávať práve teraz a práve so mnou, daj mi dospať dve hodinky a ja ti zavolám hneď, ako sa zobudím. Sľubujem, – zaspato som odvetil.
– Niečo som ti chcel povedať, hmhm, ale zabudol som… – naťahoval ma ako pandúr poddaného na dereši.
– Kým budem ešte snívať, môžeš si vyskúšať komunikáciu samého so sebou. Tento druh rozhovoru šetrí jazyk aj hlasivky. Používajú sa na to myšlienky. Keď sa vybičuješ a spomenieš si po masáži mozgu, čo si to vlastne chcel, napíš mi správu. Do obeda máš odo mňa plnohodnotnú odpoveď, – dopovedal som a chcel som zložiť.
– Chcel som sa ťa niečo spýtať… hm, – habkal ďalej Psycho.
Zložil som. Poznal som ho ako svoju rannú erekciu. Raz ma takto naťahoval štvrťhodinu, aby sa ma nakoniec spýtal, či sa pôjdeme na obed kúpať na štrkopiesky. A mne sa chcelo spať skutočne viacej, ako dýchať. Začal som padať do snov, ale v tom mobil opäť zazvonil. „Daj mu ešte jednu šancu, aj tebe ju mnohí dali,“ šepkal mi niekto cudzí v sne, ale netušil som kto, lebo sa nepredstavil. Zdvihol som, ale viac som driemal, ako vnímal. Oči som ani tentoraz neotvoril.
– Už viem, čo som ti chcel. Suknička sa otrávila, – povedal ležérne Psycho.
Oči mi vyleteli na polmetra z kečky, srdce začalo pracovať ako pre dvestokilového obézneho pána a odkopnutý paplón odletel do rohu, že by ma aj Ind vyučujúci lietanie na koberci oznámkoval za jedna. Bol som nadobro zobudený, ani vedro ľadovej vody by ma tak nevystrelilo z postele. Stál som na nej v rozkroku a kričal do telefónu:
– Ty debil!!! Čo si mi to nepovedal hneď! Žongluješ tu s činkami nad skúmavkami výbušného glycerínu, to ťa baví?! Žije?!? Čo je s ňou? – rinulo sa to zo mňa ako soľ cez telový pór vrcholového športovca pri výkone.
– Prežila. Popapala nejaké lentilky, čo našla doma v lekárničke. Ale našťastie to zapila pollitrom ginu. Alkoholizmus je prospešný, len díleri kofoly ho odsudzujú. Povracala sa z neho a lentilky vyšli. Teda tá väčšia časť. Ostatok z nej potom vypumpovali v nemocnici. Leží na metabolickej jednotke internej kliniky. Ideme tam so Soňou. Môžeme sa pre teba zastaviť o pätnásť minút. Čo ste sa včera pohádali? – vyzvedal.
– Rozišli sme sa, nič viac, – odvetil som mu.
– No však samozrejme „nič viac“. Zabudol som, že pre duševného guru je život balet. Ahá, už viem, čo som sa ťa chcel spýtať. Ale neber to ako útok voči tebe! Chcel som sa ťa opýtať, či je to opojný pocit byť silnou osobnosťou, ktorá svojím konaním mení životy svojho okolia, – položil mi Psycho konečne otázku.
– Psycho, čo odpovedáš ľuďom, keď sa ťa spýtajú, prečo si taký psycho? – odpovedal som protiotázkou.
– Že nie som psycho. Že ja sa správam normálne a mne sa to tak javí. Oni zo mňa robia psycháča, oni sú psycho… – bránil sa.
– No vidíš a teraz si odpovedal aj za mňa. Silu jedinca vytvára slabosť jeho okolia. Tvoju psychiatriu robia ľudia s bežným správaním žijúci navôkol teba. A ešte jedna otázka: Chcel si sa stať niekedy normálnym? Cítil si niekedy potrebu zaradiť sa? Hovoril si si niekedy: Bože, čo to rozprávam za kraviny, veď som tu všetkým na smiech, nechápu ma, nechcú mi porozumieť a ani sa o to nepokúšajú. A svoju lenivosť nahradili zhadzovaním, ubližovaním, zosmiešňovaním a ponižovaním ma, – snažil som sa mu vysvetliť, kam tým mierim.
– Nie, nikdy som sa nechcel zmeniť. Mne sa páči môj svet. Všetci sa snažia meniť svoj svet na krajší, ale mne sa páči taký, aký je, lebo keď si ho Xiastro nedáš, tak ti ho nikto nepokazí. A ty to dobre vieš, lebo žiješ rovnako.
A medzi rečou, keby som sa začal meniť na obraz okolia, už by som to nebol ja, – odvetil Psycho.
– Presne tak. Keď si blázon uvedomí, že je šialený, v ten moment je už zdravý. Dobre, o štvrťhodinu pred mojím vchodom, čau, – dopovedal som.
– Dobrú noc, – odvetil Psycho a zložil. Chvíľku som ešte na tej posteli nehybne stál a čakal, či sa nezobudím zo sna, ale keď mi začala byť zima, pochopil som, že je to skutočnosť.
– Zobrala som jej takýto letáčik, – povedala Soňa a podávala mi zo zadného sedadla nejaký farebný roztvárací flyer, keď som si sadol do auta.
– Liga na podporu duševného zdravia, – čítal som nahlas. – Už ten názov znie choro…
– Sú tam popísané symptómy, ako sa správa človek, ktorý si chce zobrať život a čo má robiť jeho okolie, aby to čo najskôr rozpoznalo a zabránilo tomu, – šetrila mi Soňa zrak, aby som to nemusel čítať.
Ale ja som si to napriek tomu preletel. Napísané to bolo pekne. Aj ľuďom, ktorí odklepli grant na túto kampaň a nechali si za to skromne poslať desatinu z pridelenej sumy na súkromný účet, sa to určite muselo páčiť, ale pripomínalo mi to, ako keby rasistickú nevraživosť voči cigánom mal vyriešiť nejaký letáčik, ktorý by ma informoval o tom, ako žili Rómovia pred stáročiami a aké sú ich zvyky a nárečie. Šíp letiaci mimo cieľa. Netrafil by ani terč, nieto aspoň trojku. Mohol sa zapichnúť akurát tak do zadnice senilného hubára, ktorý ani zďaleka netušil, aký je význam slova „rasizmus“.
– Malo by sa to všetko učiť na školách. Psychológia, psychohygiena, odbúravanie komplexov, zdravé stravovanie, pozitívne myslenie, prirodzené uspokojovanie hladu vlastného „ja“ a napĺňanie tak svojho šťastia, neklamanie, dešifrovanie životného poslania a získavanie zdravého sebavedomia. Tam by malo byť nalievané mladým do hláv, že šťastným ich nespraví nikto iný, len oni sami. A keď sa urobia šťastnými, budú tú radosť rozdávať iným bez toho, aby nad tým rozmýšľali. Len šťastná duša môže robiť šťastným svoje okolie. Vzťahy by sa mali zakladať na pravidle: Najprv sami, potom spolu. Už v ranom detstve by mali byť poučení, že vchádzajú z brehu do dravej rieky nekompromisnej spoločnosti, ktorej vlajkovou loďou sú peniaze, kariéra, postavenie, mamona a že za tieto hodnoty ich druhí ochotne zašliapu s úsmevom pravého pokrytca do zeme. Človek sa zaradí, ani raz neotočí hlavou a už musí sumarizovať, že bol ohovorený, ponížený, oklamaný a je zrazu plný beznádeje, lebo nevie, koho by mohol poprosiť, aby mu povyberal tie zákerne pozapichované nože z chrbta. Má strach, že tam všetky zostanú a skôr ešte nejaké pribudnú, – povedal som.
– Ale Suknička sa nepokúsila zobrať si život kvôli tomu, že nevydržala tempo tejto doby či nezvíťazila nad depresiami a neúnosným záverom svojej bezvýznamnosti, – štuchal do mňa slovne Psycho.
– Neúnosným záverom svojej bezvýznamnosti, pekne si to povedal. Presne kvôli tomu to spravila. Otvárala v tých posledných chvíľkach všetky šuplíky možného svetla a temno opantanej mysle jej odpovedalo, že ju už nič nebaví. Nič. Žiadna práca, priatelia, rodina, sex, zábava, koníčky, všetko nula bodov, pretože odchádzajúci partner bol všetko. On bol zdrojom jej šťastia a nie prameň v nej samej. Stala sa závislou od nejakej osoby a každá pripútanosť je nebezpečná. Odišlo svetlo, nastala tma, proste koniec. Aha, lentilky, „ham“ a gin, „glo-glo-glo“, – povedal som a na chvíľku sa odmlčal. – Aj ja som jednu sekundu rozmýšľal, že si po rozchode s Misalne zoberiem život. Keby som to vykonal, vinili by potom z toho Mislane? Veď je to fatálna hlúposť! Mohol by som za to výhradne iba ja a moja slabosť. Moja nepri-pravenosť, neznalosť, vnútorná nestabilita a apatia nájsť proti smútku protizbraň, ktorá by mi vrátila do duše harmóniu. Ale keby sa o tom učilo na školách, vedela by, že takéto niečo môže nastať a bola by na to predpripravená. A keď už nie škola, tak aspoň mama sa s ňou mohla viacej rozprávať, – odvetil som.
– Dobre vieme, ako to má Suknička a jej brat s mamou. Zahŕňa ich peniazmi a behá si za politikom. Vôbec ju nezaujímajú vnútra jej detí, – ozvala sa Soňa zozadu.
Zaparkovali sme a kým sme kráčali do špitálu, Soňa zavolala Mislane, nech nám povie, kde ju nájdeme. Dal som ju pozdraviť.
– Že ti posiela hubičku, – zvestovala mi Soňa.
– Že ju ľúbim neskonalou láskou, – kričal som do Soninho telefónu z metrovej vzdialenosti.
– Že aj ona teba, – tlmočila mi Soňa.
– No vidíte, keby som si bol vtedy zobral pušku a šiel sa obesiť na rybník, už by som sa tu teraz nemohol vytešovať z pusy, ktorú mi Mislane poslala, – žartoval som, keď Soňa zložila hovor.
– Aha, a ja som Psycho, áno? Suknička skoro umrela a ty sa tu smeješ, – uzemnil ma priateľ.
Vyšli sme na správne poschodie a spýtali sa sestier, na ktorej izbe leží naša kamarátka. Ukázali na najbližšie dvere, ktoré sa akurát otvorili a vychádzala z nich Sukničkina mama.
– Časy sú ťažké, povedal maršál Malinovskij, keď sa z Prahy snažil na konci druhej svetovej vojny odniesť orloj, – chystal ma Psycho na nastávajúcu situáciu.
– Xiastro, poď sem, chcem sa s tebou rozprávať, – povedala mi rázne Sukničkina mamina.
Psycho mi ešte stihol nenápadne ukázať zaťaté pästičky, čo v našej partii znamenalo v preklade: Drž moč a stolicu! Soňa s Psychom vošli k Sukničke a zavreli za sebou dvere. Na chodbe zostala uplakaná pani v strednom veku a ja. Moč a stolica boli ešte tam, kde mali byť. Zvierače mi fungovali výborne.
– Čo ste to porobili, Xiastro? Veď tu už nemusela byť! – spustila na mňa ostrým tónom.
Čakal som slzy a beznádej, prišli však výčitky. Mlčal som, ale hla-dina domobrany vo mne začala stúpať.
– Pozrite sa, čo robíte… spravili ste dieťa kamarátke, ktoré vychováva váš priateľ. A teraz ste skoro zniesli zo sveta moju maličkú, – pokračovala v káraní Sukničkina mama.
Stále som mlčal i keď hladina domobrany sa už blížila k červenej čiare a mobilizácia vrcholila.
– Mali by ste sa nad sebou zamyslieť, – ukončila svoj príval žaloby voči mne.
Najprv sa cez okraj prevalila len jedna vlnka, ale potom sa v hrádzi objavila prasklina, ktorá sa vzápätí premenila na prietrž môjho vlnobitia:
– A vy ste proti tomu čo spravili? Koľko ste sa s ňou rozprávali, pýtali sa jej na osobné problémy, na to, čo ju trápi a sužuje, na jej život, smútok a radosti? Aké ste jej dali technológie na prekonávanie životných prekážok? Povedali ste jej aspoň to, že nejaké prídu? Tie skurvené prachy sú len prach, to nie sú ľudské slová, ktoré od vás čakala, to nie je teplý rozhovor medzi mamou a dcérou, ktorá vám možno chcela povedať, že jej chýbate. Že potrebuje vašu nehu, zvedavosť, duševnú starostlivosť, no nenašla odvahu, lebo ste vďaka vám od seba vzdialené na kilometre. Možno vám chcela vyrozprávať, že sa vyspala s vlastným bratrancom, ale povedala to radšej neznámemu chalanovi sediacemu na zastávke autobusu. Že neveríte? Stojí pred vami, bol pritom a počúval ju s nefalšovanou ľudskou potrebou vypočuť a prípadne pomôcť, – vylievala sa zo mňa nekompromisne priehrada pravdy.
Začala plakať. V mojej hlave spoza rohu vykukla pani Ľútosť, ale vodca demonštrácie Na oslavu pravdy ju obratom na mieste dokopal. „Vypadni! Niekto jej to povedať musí! Zmizni, vravím ti, prac sa odtiaľto! Ukáž sa za minútu, tu je ešte kopec roboty. My vieme, že sa to nepočúva dobre, ale deje sa to len kvôli nej, rozumieš!?!“ kopal vodca demonštrácie pani Ľútosť surovo späť za roh.
– Ja by som sa vás nikdy takto vyčítavo nespýtal, prečo beháte za ženatým chlapom. Chápem, že ho máte rada, že vás za ním niečo ťahá a byť s ním vás napĺňa natoľko, že to prevyšuje všetky morálne pravidlá, ktoré stanovila väčšina tejto chorej, malomeštiackej a pokrivenej spoločnosti. Ja vám verím, že ho ľúbite a že to nerobíte pre peniaze, tak ako o tom rozpráva tristo vašich známych poza váš chrbát, ale pri kávičke vám falošne „fandia“ ako oddaní a verní priatelia. Takisto ako vy, tak aj ja rešpektujem osobnú slobodu vo vzťahu. Lebo to je váš život a nie život vašich rodičov, susedov či okolia. Vy ho žijete a vy s ním musíte byť spokojná a nie ostatok sveta. A toto je zasa môj život a nie vysnívaná šablóna iných. Neľúbil som Sukničku, rozumiete mi? Rozchod bolo to najférovejšie, čo som mohol urobiť. Povedal som jej pravdu do očí, len čo mi došlo, že hrám nefér hru. Vyslovil som všetky dôvody, prečo „nie“. To nedokáže ani tretina mužov, ktorí sa síce tvária ako gentlemani, ale keď príde na tú ťažkú chvíľku chlapskej úprimnosti vysvetliť dievčaťu, prečo sa chcú a musia s ňou rozísť, sú z nich pokrytci, výrobcovia pásových fabrikových poloprávd a klamári. Trieskajú somariny, že potrebujú byť sami, že baba je skutočne super ženská a že si nájde nového borca obratom raka, ale skutočné dôvody jej nikdy nepovedia. Vzduch napĺňajú len tínedžerské omáčky! Málokto sa rozíde s dievčaťom a prizná pravé dôvody, ktoré ho k takému rozhodnutiu viedli. Nikto nevie nájsť v sebe tú odvahu. Ale potom nikto nenapraví svoje chyby, lebo sa
o nich nikdy poriadne nedozvie a pláva v polopravdách vyplodených slabosťou tých, ktorými boli natárané. Bolí to, aj sa to ťažko hovorí, ja viem, ale šetrí to čas a utrpenie toho druhého a ten druhý naopak rastie. Znie to tvrdo? Áno, ale v závere to šetrí bolesť, verte mi, – lialo sa z vodcu demonštrácie Za oslavu pravdy ako raňajší moč.
Revala, zajakávala sa, slzy jej rozmazali maľovačky a tvár sa jej menila na Monetovu paletu. Pani Ľútosť, napriek tomu, že bola celá od krvi, vystrčila nebojácne podliate oko spoza rohu. „Poď sem, už sa môžeš aspoň pozerať, už smerujeme k záveru. Ale ešte sa neozývaj, lebo ťa zasa zmangľujem!“ zakričal na ňu tvrdo vodca Oslavy pravdy. Vyšla a kľakla si poslušne k stene a mlčky pozorovala pokračujúce divadlo.
– Človek môže na každú prijatú ponuku odpovedať aj slovíčkom „nesúhlasím“. Ďakujem, odmietam. Neľúbil som ju, rozumiete mi? Bol by som veľmi rád, keby ste to pochopili. Porozprával som sa s ňou o tom a čestne jej to vysvetlil. Keď niekoho nemilujete tak silno ako on vás, nemôžete ho zavádzať spoločnou budúcnosťou, nikam by to aj tak neviedlo a na konci zúčtovania by to bolelo ešte viac. Dôvera a zostať verný jednému človeku je nádherné, ale zásadnou nutnosťou je láska. Chápete ma? – spýtal som sa.
Jej plač prestával kulminovať. „Môžeš sa ozvať, máš slovo,“ otočil sa vodca na Ľútosť a demonštranti Oslavy pravdy začali pomaly miznú z nádvoria.
– Všetko bude dobré, môžete mi veriť, sľubujem vám to, – utišoval som ju. – Nepotrebujete vreckovku? – spýtal som sa jej a následne na to si uvedomil, že žiadnu nemám.
– Nie, ďakujem, mám svoje, – povedala cez slabnúci nárek a začala sa prehrabávať v kabelke.
– Idem už dnu. Ak ste na mňa ešte nahnevaná, tak sa hnevajte aj ďalej, máte na to nárok, ale ja som ináč nemohol, – povedal som nečakajúc na odpoveď. – Dovidenia.
– Ja viem… moc dobre tomu rozumiem. Dovidenia, Xiastro, – odvetila a začala siakať do papierovej vreckovky.
Kde bola nejaká sebareflexia? Došlo jej aspoň trošku, že obrovskú časť viny nesie hlavne ona? Nadobúdal som dojem, že skôr si v hlave naladí rádio Jerevan, ako pochopí moje výčitky, ktoré by asi najmenej prekvapili doktora Savčenka. Kto jej má nastaviť zrkadlo, ak jej táto situácia nebude do budúcnosti stačiť? Musí jej zbíjačka odtrhnúť nohu, alebo jej musí ten nagélovaný populistický politický panák, neustále držiaci na televíznej obrazovke „keep smiling“, dať po čase kopačky, pretože sa mu začne hnusiť jej začínajúca celulitída na zadku? „Fúúj, pomaranče nemusím!“
Nikdy v živote jej nepovie pravdu, že skutočne nečakal, že bude po celé tie roky taká naivná a že jej nedocvakne, že všetok majetok by sa pri rozvode musel deliť na polovičku, pretože ho s oficženou nadobudli v manželstve a tak tú životnú maškarádu dožije samozrejme s ňou. Chytí si nos, nadýchne sa ako šaman pred prichádzajúcim vesmírnym orgazmom, ponorí sa do kalu a špiny morálky tejto spoločnosti a bude sa hrať, že tá vytrasená pentelka šuntajúca sa vedľa neho na viedenskom plese je tá najmilovanejšia žena pod slnkom, ktorej s radosťou venoval všetko, teda v preklade „nič“. Nikdy sa jej nezdôverí s tým, že sa nikdy nechcel a ani nemohol rozviesť a že ju mal iba ako milenku na šukačku a na spríjemnenie chvíľ, keď si potreboval dobiť baterky, a vlastná manželka mu v tom ťažko mohla pomôcť.
Bill Clinton bol oproti nemu Boh. Ten pred celým svetom priznal, že mu Monika vyfajčila. Kto z nás to dokáže?
Buďte šťastní, Pavel „Hirax“ Baričák
