Mohol by si sa ešte párkrát zachovať ako chrapúň a ohnúť ma (22.kp)

– Suknička, musím sa s tebou rozísť, – povedal som pokojne. Pozrela sa na mňa a položila príbor vedľa taniera. Nevyzerala, že by to morčacie soté chcela ešte niekedy dojesť. Sedeli sme v peknej, nóbl reštaurácii. Asi pekelne drahej, lebo odloženie kabátov nás stálo kilo a za každým naším chrbtom stál v pozore osobný čašník a asi čakal, že keď nás začnú bolieť ruky, pohotovo pribehne a dokŕmi nás. Neviem, tieto veci som nechával na Sukničku. Ona vyberala podniky, kam pôjdeme jesť, či baviť sa.

– Tak preto si si nič neobjednal, – povedalo prezieravo Suknička.

– Nie, nemal som chuť. Teraz ma to napadlo, tak ti to hovorím, – pokračoval som.

– Xiastro, ty žartuješ ako vždy, – usmiala sa a dotkla sa znova vidličky. Asi začínala vetriť, že čas hodiť nejakú tú kroketu do úst ešte nakoniec príde.

– Tak dobre, žartujem, – usmial som sa.

– Hehe, ty moje slniečko, veď nám nič nechýba, je nám spolu krásne, – odvetila a začala sa opäť šermovať s mŕtvym vtákom ležiacim na modranskej keramike.

– Žartujem, ale zároveň to myslím vážne.

– Tak počúvam, – povedala Suknička a príbor nadobro položila do polohy: Už nechcem a nebudem ani za sto rokov. Odneste to, lebo môjmu partnerovi preplo. Idem si to celé vypočuť, aké je to vážne.

– Čo chceš počuť? Prečo sa chcú všetci ľudia vždy dopátrať k prameňu? Vždy si dopodrobna vysvetliť, rozanalyzovať a vyargumentovať si to v hlave. Aby sa nestali voči sebe a okoliu slabými? Že dostali košom? Rozchod nie je žiadna prehra, je to skúsenosť, stav veci, nič viac. Chodenie predsa nie je boj, pri ktorom sa určí víťaz, či porazený.

– No nie, zaujímajú ma tvoje dôvody, – nevzdávala sa Suknička.

– Tak som ťa pozoroval, ako pekne papáš, aká si krásna, si ako púčik ruže navlečený v tej vkusnej sukničke, ktorá navádza všetky ruky sveta: Vyzlečte ma! No a dal som si kontrolnú otázku: Robí ma táto čarokrásna diva totálne šťastným? Ľúbim ju aj ja tak silno ako ona mňa a napĺňam ju? – vyslovil som.

– No a čo ti prišlo z tej tvojej psychiatrie? – spýtala sa ma rezervovane Suknička.

– Neprišlo práveže nič. Ticho. Bolo mĺkvo, ako keď na sídlisku vypnú prúd. Žiadna odpoveď, nijaký list, mail či šprintujúci sluha k môjmu bazénu s mobilom pre sira…

– To je v preklade: Neľúbim ju? Čo za somariny si to nahováraš v tej tvojej búdke, slniečko moje? Veď sme spolu šťastní, je nám radosť žiť. Ja ťa milujem celým mojím srdcom, telom i dušou. Napĺňaš ma až po dekel a ešte aj dva zásobníky a štyri sýpky do zálohy. Nič pred tebou nehrám. Neľúbim ťa pre tvoje peniaze, mám ich sama dosť. Som šťastná len z myšlienky, že sa máme stretnúť a ty budeš o chvíľku stáť vedľa mňa, – otvorila priehradu svojich citov Suknička.

– No vidíš, a tak krásne to ja opísať nemôžem. Nešlo by to zo mňa. Sme spolu už nejaké tie mesiace a ja som ti ani raz nepovedal, že ťa ľúbim. Som spokojný, to áno. Sex je úžasný. Skutočne som sa v saune ešte s nikým nemiloval, kašlať na tú tetušku, čo sa vrátila pre zabudnutý kľúč od skrinky, he-he, – smial som sa skôr kvôli odľahčeniu situácie. – Aj ja sa na teba teším. Viem, že keď sme spolu, navzájom sa smejeme, nepadajú žiadne výčitky a si úžasne rozumná. Ale nie je to to, čo hľadám, – dopovedal som.

– A čo hľadáš? Panna Mária, Mona Lisa, Matka Tereza aj Marilyn Monroe už zomreli. Žije už len Pamela Anderson, ale tej sa začal silikón vylučovať do hlavy a nevie sa ráno sama ani zašnurovať, – dopovedala Suknička a otočila sa na svojho čašníka:

– Prosím vás, doneste mi borovičku.

– Prepáčte slečna, ale my borovičku nevedieme, – odvetila previnilo, ale milo obsluha.

– To je podnik! Večera tu stojí liter a borovičku nemajú, – soptila Suknička. – Tak mi doneste deci nejakej bielej pálenky. Len nech to nie je čistý deväťdesiatpercentný kubánsky lieh, – dodala nahnevane.

– Môže byť gin, slečna? – spýtal sa v predklone zdvorilo čašník.

– Leť už starký a nezdržuj! Áno, môže byť aj gin, – odvetila jeho zadku.

– Zabudla si na princeznú Dianu, – povedal som.

– Tú zaujímali míny viacej ako mužský penis. Slniečko, vytvorili sme si náš svet. Sme už dospelí. Preskákali sme si detské lásky, vieme, čo od života chceme dostať, všetko si dotvoríme, musíš tomu len veriť, – pokúšala sa mi Suknička predniesť svoj pohľad na vec.

Napadlo ma, že by som mal vyjsť so všetkými kartami von a povedať jej, že láska s Mislane ma vystrelila k nebu, z oblakov ovísajú dva strapčeky a nikomu nedochádza, že sú to moje nohy, lebo ja sa toho neba nechcem pustiť. Držím sa ho pevne ako malé dieťa koníka na kolotoči, aj keď jazda už skončila. Ani apo, ani mamina mi nevedia vysvetliť, že je po zábave. Melú niečo o cukrovej vate a balónikoch, ale ja stále ukazujem na koníka, teda na to úžasné nebo s Mislane.

Pozrel som sa na Sukničku, ako vykalila ten decový pohárik na jeden hmat a otriasla sa po ňom ako spadnuté žriebä. Niečo vo vnútri mňa ma upozornilo, že na Mislane dnes ešte príde reč a tak sa s tou témou nemusím nikam náhliť.

– V tomto ste vy ženy úžasné. Dokážete sa zamilovať aj do muža, ktorý vám bol na začiatku nesympatický, prijmete ho, zvyknete si na neho a ešte ho začnete celým srdcom ľúbiť. Vy neodídete od muža, aj keď vás bude biť. Budete sa klamať, že máte deti a tie sú prvoradé. Zasypete sa klamlivými otázkami ako: Kto by ma v tomto veku ešte chcel? A s dvomi deťmi? Som už stará, teraz všetci bláznia po krásnych a mladých šťandách, no čo, občas si ten môj starý vypije a schytám nejakú tú facku. Pre vás je zlý muž omnoho lepší ako žiaden. Zavádzate sa, že svojím nekonečným ustupovaním a dobrotou vytvoríte partnerovi pokoj na duši, ale to je somarina. Naučili ste sa žiť a rešpektovať náš mužský svet, lebo ten ženský tu po odchode socializmu neexistuje. Pár odvážnych žien sa aspoň pokúša vytvoriť autonómiu a ja dúfam, že nebude trvať dlho a cieľ stať sa krásnou, psychicky zdravou a sebavedomou ženou bude snom každého malého dievčatka už od narodenia a bude ich k tomu viesť aj škola a výchova rodičov. Prestaňte bojovať agresívnym štýlom, patriacim k výsadám mužov, ktorý vám radia moderné prílohy farebných ženských časopisov. Začnite pôsobiť vašimi zbraňami: krásou, šarmom, eleganciou, jemnosťou, úsmevom a vnútorným šťastím. My muži sme iní – teda aspoň ja sa v citovej otázke nedokážem prispôsobiť. Dospel som v našom vzťahu pravdepodobne na vrchol a už nepredpokladám, že by sa čokoľvek pohlo k lepšiemu. Len by som ti ubližoval tým, že by som ti dával menej, ako by si očakávala. A ty by si aj očakávala, lebo sama seba neoklameš. Ty a prirodzenosť majú k sebe blízko ako haluška k bryndzi, – povedal som.

– Tak čo ti na mne vadí? – spýtala sa Suknička.

– Na tebe? Nič. Si dokonalá. Len nie pre mňa. Vadí mi na mne, že ťa nedokážem ľúbiť viac, že vo mne nerozozvučuješ struny duše natoľko, nakoľko by si si zaslúžila, – odpovedal som.

– Po akej partnerke teda túžiš? – nedalo stále Sukničke.

Nevedel som, ako jej to mám vysvetliť. Mal som sto chutí schmatnúť popolník ležiaci na stole a odvetiť jej: „Presne po takejto! Priblížim sa k nej a srdce mi bude robiť „tr-tr“ päť centimetrov z hrudného koša. Začnem sa potiť a kontrolovať každú svoju vetu, lebo budem skenovať všetko, čo vypustím z úst, taký budem strnulý, aby som niečo nepokazil. Stratím vedľa nej dych a všetko, čo vysloví, ma zaplaví naplnením. Milujem popolník!“

– Mám strach, že by som mohol odpovedať aj: Neviem, či vlastne teraz po nejakej žene túžim, – balansoval som na hrazde spoločensky zaužívaných fráz.

– Chceš žiť ako mních? Staneš sa askétom? Trávu a cigarety už nefajčíš, alkohol a mäso konzumuješ menej ako analfabet otvára knihy, – vyslovila rešerš môjho profilu Suknička.

– Nie, sex je ok. Nechcem bojovať s prírodou. Narodil som sa ako zdravý a túžiaci muž. Nebudem zatvárať dvere, ktoré nemajú kľučku, pánty a ani zárubňu. Všetci sex odmietajúci ľudia pred sebou nesú ťažké vráta a snažia sa nimi zavrieť tunel, cez ktorý k nim fičí zvodnosť a prirodzený telesný hlad. Klamú sa, že túžba genitálií sa dá vyriešiť v hlave. Zabíjajú pre svojho Boha časť svojej prírodnej božskosti, ktorú dostali od toho istého Boha ako dar. Všetci kňazi, mníšky a iní sexuálni askéti idú proti Bohu, lebo nerešpektujú dary, ktoré od neho dostali. Popierajú ho tým. Robia ho bezvýznamným, lebo neakceptujú podmienky jeho hry. A on sa len smeje a krúti hlavou, čo my ľudia ešte nevymyslíme, neobrátime a neskaličíme na svoj obraz. Len si predstav mladého človeka ako sa celý nesvoj v spovednici nejakej kamenne nehybnej osobe zahalenej v habite sediacej za drevenou mriežkou v temnote drevenej chladnej búdky priznáva k tomu, že sa hral sám so sebou či so svojím milovaným partnerom, s ktorým ešte nie sú svoji? Bŕŕŕ, to je horšie ako rodinná oslava. Veď tieto bloky sa prejavia v nejakej sexuálnej anomálii za desaťdvadsať rokov v manželskej posteli, – dopovedal som.

– To sa nadobro úplne rozídeme? Už sa nikdy ani len nepomilujeme? – vyslovila Suknička nemajúc záujem o ponúknutú vážnu tému rozhovoru o dogmatickom vnímaní viery a jej škodlivom dopade na spoločnosť, a zároveň zamestnala rovno aj svoj tieň: – Pán čašník, ešte deci.

Začínali sa vo mne objavovať prvé obavy, či sa dnes večer nestanem divákom tanca vzniknutého splynutím Sukničkinho temperamentu a ginu. Raz som ju zažil vylepiť barmanovi zaucho kabelkou na pol hlavy za to, že jej jedným očkom poškuľoval do výstrihu. Tým barmanom len tak cuklo a všetci v partii sme čakali, ako ju ovalí mokrým vechťom, ktorý akurát máčal v umývačke. Šupli ho radšej na druhú stranu pultu, aby neprišiel za neprimerané správanie k zákazníčke o zamestnanie.

– Ááá, to je pokračovanie rovnakého príbehu o tom, čo vy ženy dokážete obetovať, len aby vzťah prežil. Ustúpite vo všetkom a ste schopné klesnúť aj do roly sexuálnej otrokyne. A príloha Emmy vám radí byť radikálnou a tvrdou, takou, akým je aj muž: Raz a dosť! Nedávajte mužovi žiadnu druhú šancu. Voľte tvrdý rozchod a howg! Príde iný psíček, ktorého si skrotíte, len vytrvajte! Chvíľku kráčajte svetom s heslom: Použi a zahoď! To vám vráti stratenú sebadôveru a vyváži vaše poníženie. Na jednej strane vám radia, nech sa vás muž naučí ľúbiť takú, aká ste, a na druhom liste vám nadpis Doprajte si liposukciu vykole oči. Keď ma bolí brucho a chce sa mi vracať, nepchám si prsty do hrdla. Stačia dva-tri odseky z týchto chorých rád a ide to zo mňa jedna radosť. Modelujú z vás mužatky a pritom máte byť bohyne! Asi začnem písať nejaké prílohy pre mužov, pretože im v tomto svete neradí nik. A možno je to tak lepšie, lebo tí počúvajú svoje vnútra. Ale vraciam sa k otázke: Nie, nemôžeme sa už milovať, aby som ti neubližoval, – odvetil som.

– Chceš mi nahovoriť, že si ma vždy ľúbil iba dovtedy, kým si si doma nevyhonil? – začal z nej excelovať gin.

– Máš talent vystihnúť v jednej vete obsah pár prežitých mesiacov, – skúšal som byť žartovný.

– Ty hajzel! – vyslovila Skunička a ja som sa len tak-tak uhol letiacej koreničke.

– Mesiačik, ty už ani nevieš, kedy si robím srandu. Už som ti to predsa vysvetlil, že som ťa mal rád a aj to je slabé slovíčko, – povedal som.

– Mal, ÁNO!?! – chytala sa Suknička soľničky.

– Mám… pomýlil som sa… samozrejme, že MÁM! – chytil som jej ruky.

– A hovno si mi vysvetlil! – ťala Suknička do živého.

– Slečna, poprosím vás o slušnejšie spávanie, prepáčte, – koktala z nás už aj obsluha reštaurácie, – samozrejme som myslel slušnejšie správanie, prepáčte, – ospravedlňoval sa jej čašník nahnutý cez jej plece, ale koreničku na stôl už nevrátil. Strata každého Sukničkinho potenciálneho náboja bola pre obsluhu dôvodom k oslave.

Suknička mu odpovedala vrhnutím polovičky z druhej várky pálenky do seba a čašníci si začali poza naše chrbty písať barmanskou morzeovkou: „Pekne jej zachutilo, čo? Tá sa nám tu za chvíľku vykotí zo stoličky alebo rozbije pol reštaurácie. Mali by sme ju slušne vyprevadiť pred vchod. Snáď to ten mladík zvládne.“

– Mohol by si sa ešte párkrát zachovať ako chrapúň a ohnúť ma, – začal zo Sukničky už nadobro rozprávať alkohol. Obsluha stojaca za ňou mala čo robiť, aby sa nezačala uškŕňať. Ja som to ale stále bral vážne:

– Mesiačik, nebudem s tebou ani len spávať. Každé naše splynutie na fyzickej úrovni tiel, by ti dávalo nádej, že sa možno dáme dokopy. Poznám ženy, ktoré dokážu žiť z jednej obyčajnej esemesky aj mesiac. Porovnaj, čo medzi nami bolo a čo nastane, keby sme sa milovali v štýle „už spolu nechodíme, iba si občas šuchneme“. Vieš, že sex mám rád a nestaviam si v tejto oblasti žiadne prekážky. Niekto ten sex pochoval do hrobu s náhrobkom nesúci meno Extra tabu a niekto ho musí opäť znovuzrodiť. Ale najprv ti musím vyfučať z hlavy. Potom ťa ohnem, až ti môj penis bude tlačiť na žalúdok, to sa neboj, – dal som jej ľahko sľub.

Suknička dorazila drink a štrngla prstami o ďalší prísun.

– Pán čašník, doneste aj mne deci ginu. S tonikom, ďakujem, – otočil som sa na môjho strážcu spokojnosti dýchajúceho mi stále na krk. Bola to jediná šanca, ako sa ich na chvíľočku obidvoch zbaviť. Dal som si totiž za úlohu, že Sukničke diskrétne naznačím, aby sme odtiaľ vystrelili, kým nezačne mať chuť ukázať mi prvé číslo z kultúrneho programu, ktoré jej príde na rozum.

– Mesiačik, dopijeme a pôjdeme, áno? – spýtal som sa jemne.

– No hovno, hovno, zlatá rybka! To ste vy, cynickí chlapi! Kopnete babu do riti a poď moja, poď, tu si sadni do taxána, idem ťa zaviesť domov. Zrazu ste takí všímaví a galantní, no šup, moja, len si hlavu nebuchni. Ešte si mi to nevysvetlil!! Ak sa ti to nepodarí, drbnem ti tú nedojedenú večeru do toho tvojho milučkého vytepleného ksichtíka! Alebo ťa pod stolom vyfajčím, až zbledneš. Vyber si, z ktorej strany si tú skúsenosť chceš zažiť. Tie záverečné slová som povedala slovami duševného hľadača, dovolila som si ťa citovať. Dúfam, že ti to nevadí? – dokončila jedálny lístok popravy Suknička.

Poznal som ju dokonale. Bola schopná vykonať to prvé a následne bez straty šarmu vliezť pod stôl a urobiť ústami to druhé. A potom by si bez hanby pýtala od barmanov zaplatiť za pozeranie. To bola Suknička. Krv a mlieko, slovo na jazyku, oheň a víchor, gin bez toniku.

– Je v tom Mislane, – povedal som a hodil do seba pohárik.

– Ja som to vedela, – vyšli Sukničke slzy do očí.

„To je zaujímavé. Všetci vždy všetko vedia, ale povedia to až potom. Len ja musím ako taký debil dolovať konečné odpovede sveta tak dlho z hlavy. A všetci ostatní ich už dávno vedia, ale nikdy mi ich neprezradia… až keď sa to udeje, tak so skúsenosťou veštice vyslovia: Ja som to vedel! Hmm,“ rozmýšľal som v duchu.

– Nosím ju stále v hlave. Nemôžem za to. Začali sme spolu novú formu lásky tohto tisícročia, – povedal som.

– Stretávaš sa s ňou? Píšete si? – rozplakala sa ticho Suknička a nekomentovala moju debilitu.

– Nie, nepotrebujeme sa vidieť. Obidvaja cítime, že je to láska, ktorej nevadia žiadne prekážky – ani časové, ani priestorové, ani inopartnerské…

– Ty by si sa mal fakt dať liečiť, Xiastro. Počúvaš sa niekedy, čo za pičoviny plieskaš do éteru? – zvýšila Suknička hlas. Pár ľudí sa otočilo k nášmu stolu.

– Slečna, poprosím vás, správajte sa slušne. Rušíte hostí naokolo, – povedal Sukničke jemne jej čašník.

– Ty kokot, páľ do piče, lebo ti takú jednu zavesím, že ťa ani google nanájde! Keď nemáš bororo, drž klapačku, pandrlák jeden vo fraku, – povedala Suknička nasrdene čašníkovi cez plece, nemajúc ani len potrebu sa k nemu otočiť a pozrieť mu priamo do očí. Pravačkou mu ešte stihla ukázala šarmantne paroháča, lebo nikdy nič nerobila polovičato. Pohľad zbrojila celý ten čas na moje oči a pokračovala:

– Prečo si mi to nepovedal skôr?

– Veď som ti to povedal. Pred polhodinou mi to došlo. Uzavrel som si to v gebuli a čestne som sa priznal, – povedal som.

– Pane, poprosím vás zaplatiť účet. Je to osemstoštyridsaťtri korún, – povedal môj tieň a nahol sa k stolu podávajúc mi účet. To však nemal robiť, narušil Sukničkinu osobnú zónu, a tá mu za to chrstla obsah svojho pohárika do tváre.

– Prepáčte, musíte bezpodmienečne čo najrýchlejšie odísť! – reagovala chladne obeť Sukničkinho útoku a utierala si tvár od ginu.

– To je dobré a ospravedlňujem sa, – povedal som a vyložil na stôl tisícpäťsto korún.

– No to určite!!! Za čo im chceš nechať tú päťstovku!?! – začala sa Suknička hrabať po bankovke. Ubránil som ju však a vložil skrčenú barmanovi do ruky. – Prepáčte, – vyslovil som ospravedlňujúc.

Sadli sme do taxíka a tam ma Suknička po ceste vyfajčila. Cez zuby mi povedala, že ak sa nedám, odhryzne mi ho. Mal som čo robiť, aby som sa spravil. Poviem vám – je to blbé, keď na vás ide orgazmus a cez zrkadielko vás pozoruje taxikár úporne premáhajúci smiech.

 

 

Buďte šťastní, Pavel „Hirax“ Baričák

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *