Naše mesto prosilo, ale nebolo vyslyšané – ten piatkový večer opäť prišiel takisto ako prišiel piatok minulý týždeň, rovnako ako prichádzal piatok po celé tie predošlé roky. Mesto krvácalo. Oživujúca mlaď ho rozorvala na padrť. Hocijako mohlo námestie, bulvár či desiatky ulíc prosiť o pokoj a ticho, nemali šancu. Mladý rozpínajúci a rastúci organizmus si pýtal svoje. Potreboval priestor pre svoje vybitie, chcel fajčiť, piť, huliť, brať drogy, kričať, tancovať, spievať, hulákať, plakať, modliť sa – túžil prosto žiť. Chcel všetko to, čo im rodičia chceli dať len na výmenu za prázdne sľuby a poloklamstvá, chcel všetko to, čo sa mu zakazovalo. A tak množstvo tých mladých ľudí pri odchode z domu každému rodičovi slušne nakŕmili uši, aby to mali čo najrýchlejšie z krku. Ale v duchu už pripíjali poldecákom vodky do hluku a vravy kamošov a kamošiek. Áno, na prahu piatkového odchodu z domu padali vety, ktoré fotrovcov uspokoja aspoň na pár hodín, čo nebudú svoju ratolesť vidieť: „Neboj sa, nebudem piť. A ani fajčiť! Ja a cigareta? V žiadnom prípade, oci! Môžem dnes prísť až o druhej? Sex? V meste? Neblbni, na to som ešte mladý…“
A potom už len plačúci večerný vzduch, ktorý trhajú ožranské výkriky, nafúknuté víkendové a životné heslá, lietajúce fľaše drobiace sa na črepiny, nadradené vety policajtov kontrolujúcich občianky podnapitým mladistvým, smiech, plač, súzvuk počiatočných splynutí a náreky nenaplnených lások, ktoré prekročili čas expirácie. Radosť miešajúca sa so smútkom transformujúca sa cez alkohol, cigarety, zeleninu, haš, koks, pedro, éčko, háčko, kolesá, pervitín a iné formy oblbovákov ľudskej mysle. Všetky tieto „zakázané“ urýchľovače a katalyzátory dávajú tomu tú správnu rýchlosť, spúšťajú tínedžerskú nespútanosť a otvárajú trysky nepredvídateľného výronu nespoznaných a panenských emócií.
Niekto v zadnej lavici dvihol neodbytne ruku? Ááá, pán Sex… Je všade – na záchodoch barov i pubov, v temných kútoch klubov či diskoték, medzi panelákmi, v parkoch, proste všade, kde je čo najväčšia šanca nebyť videný a pozorovaný. A ak áno, kašlať na to! Túžba je túžba, čo sa zabijete? S tou sa nedá bojovať, tá sa dá len odžiť! Ako chcete zneutralizovať to magnetické pole dvoch chtíčov, ktoré navrhli tí tam hore? Nie veru, na tých sme moc krátki…
Cítiť tie lákajúce pery, chytiť si tú energiu z prvého bozku spúšťajúceho to nahromadené množstvo nespútaných a chĺpky stavajúcich zimomriavok. Tie lavíny, erupcie, masáže, manifestácie, karnevaly, plesy a festivaly prirodzených tancov tiel. Vaky plné slastí a túžby praskajú vo švíkoch a takú ihlu a niť, ktorá by im beznádejne zašila ústa, ešte proste nevyrobili. Všetky zipsy sa kazia na počkanie, gombičky, náušnice, retiazky, prívesky a prstene lietajú na všetky svetové strany – pod hrací automat, pod stôl, pod bar, pod posteľ, do kútov, do kanalizácií – všade tam, kde už ich majiteľ nikdy nenájde. A na čo by ich aj hľadal? Objavil a dostal to tajomné, po čom túžil, a o to tu predsa šlo.
Prežiť tie horúce a neutíchajúce dotyky šmátrajúcich a nenásytných dlaní, vykonávajúcich všetko tak automaticky ako sa im to dostalo do daru. Tie ruky nerešpektujú žiadne zákazy. Prekračujú bez pasov hranice sekundárnych, ako aj primárnych pohlavných orgánov. Nevšímajú si nijakú zónu trička, podprsenky, nohavíc, treniek či tangáčov. Všetky tkaniny prichádzajú o právo vlastniť a skrývať. Tu môžu oči všetko vidieť, prsty všetko hladiť a pery všetko bozkávať. Všetko môže všade vnikať ak to anatómia hosťujúceho tela dovolí. Tu dospelácke a strašiace slovíčko „realita“ stráca význam. Tu je roztočené diablovo koleso dotykom svätca do závratných otáčok, božská fantázia dostáva krídla zdrogovaných holubíc, hlava nestíha vnímať, nieto ešte správne reagovať. Je to paľba, diktát, nálet, masaker, smršť! Nohy by chceli bežať rýchlejšie, ale nedá sa, pretože práve zistili, že keď telo a myseľ letí, utekať sa nedá…
V ten piatok sme si namaľovali náš svet. Ja a Mislane, Psycho, Soňa a Suknička. Stala sa z nás zohratá partia a mňa to veľmi tešilo. Základné pravidlo sa chytilo a bolo to to najzákladnejšie, aby sa tak rýchlo nerozpadla. Znelo: Ak niečo máš, povedz mi to rovno do očí. Neohováraj, neklam, nenamýšľaj si, nedorábaj sa, nerob politiku – hovor pravdu vždy a všade. A fungovalo to.
Možno to bolo Psychovou hanblivosťou a možnože inými nepochopiteľnými a nevysvetliteľnými okolnosťami, ale so Soňou sa dokopy nedali. Síce okolo seba krúžili ako dva nadržané psíky, ale rukou v ruke sa to neskončilo. Kurizovali a neviditeľne sa o seba obtierali, ale nič viacej. Stále som do Psycha rýpal, nech pritlačí na pílu. Áno ja, čo by som v tej nemocnici daroval aj vlastnú slezinu, ak by to zabránilo stretu týchto dvoch duší. Lenže čas mi doprial si Soňu celú prečítať a keďže prešla testom viac než na výbornú, dúfal som, že to bude práve ona, čo naplní Psycha a zároveň mu pomôže pri liečbe jeho predčasného ejakulovania.
Naopak Marek zavolal sestre a začali spolu opäť chodiť. Esku sa znovu zjavil zamilovaný lesk v očiach a chodila po svete ako mechom udretá. Poznáte to, keď sa niekto vo vašom okolí zamiluje – niečo mu hovoríte a on sa vás po minúte pokojne spýta: Čo si vravel? Má obrovské šťastie, že je zamilovaný, inak by ste rovno natiahli papekom. Len zaľúbení a počítačoví maniaci nevnímajú svet, sú permanentne out of control…
Soňa sa z operácie vylízala rýchlo a mňa vyliečili baby Jagy. Sviečkovú procedúru som absolvoval ešte dvakrát a červy sa po využívaní drahých toboliek stratili. Nehľadal som v tom žiadne logické vysvetlenie, ale odvtedy som každému na daný problém radil jednu vec: Klop a skúšaj otvárať všetky možné dvere riešení. A čím nelogickejší, šialenejší a strelenejší variant, tým väčšia šanca na úspech. Cesta je veľakrát hmlistá a neistá, ale existuje. Len sa netreba opustiť a vzdať.
Sedeli sme v našom obľúbenom pube, kde ženy bez hanby bozkávali mužov a pozdrav „Na zdravie!“ úprimne vyhrával štatistiku. Natlačení ako sardinky putujúce do plechových koncentrákov bok po boku v jednom boxe na sedenie vo vôni vína, piva, borovičky, v cigaretovom opare, vo svete šťastných rokov, mladej elegancie, tvárí bez masiek, túžiacich tancovať celú noc na spoločnom stole a na jednu notu.
Mala prísť aj Esko s Marekom, ale neozvali sa. Až okolo jedenástej mi zazvonil mobil. Už som bol v prechode do iného stavu vedomia, a tak som iba zakričal:
– Vydrž, idem von, nepočujem ani hovno! – zakričal som a dral sa tou živou organickou masou k východu.
– Kde ste? Čo ste neprišli? – spýtal som sa sestry, keď som už stál v relatívnom tichu.
– Už mi to celé došlo, som z toho úplne mimo…
– O čom točíš? – nechápal som.
– O Marekovi, o kom inom asi tak môžem?! Či čakáš, že ti idem rozprávať obsah Hájnikovej ženy? – odvrkla Esko.
– Starý hájnik Čajka zomrie. Po jeho smrti sa stane hájnikom jeho syn Miško. Miško sa ožení s pekným sedliackym dievčaťom Hankou. V hájovni si spolu dobre žijú. Hanku si v kostole všimne Artuš Vilány…
– Pýtam sa: Jebe na tomto svete každému, či iba mne nie? – prerušila moju spomienku na povinné čítanie sestra.
– Čo sa stalo? – začínal som byť Zvedavko.
– Pamätáš sa, ako som ti pred dvomi týždňami spomínala, že Marek používa ženský parfum?
– Preboha, čo je na chlapov? A ja som vedľa neho spal na tej poslednej chate! – preľakol som sa sebecky a až potom sa začal zaujímať o svoje okolie:
– Chce ťa dávať iba tam?
– Ááá… je to zložitejšie. Nie, nie, vravel, že je iba na ženy, že túži iba po mne…, – vyslovila Esko.
– Tak potom to je v poho, nie? Keď sa budete bozkávať, môžeš si predstavovať aj peknú moderátorku…, – navrhoval som jej fantasmu príjemného oklamania.
– Koľko si toho už vychniapal? Že ťa tie baby Jagy vytiahli z tej choroby tak rýchlo! Mohol si ešte chvíľku sekať mnícha, – nahnevame mi odvetila Esko.
– Dnes som smejúci sa mních, hehe. A zabudla si pripomenúť moju časť práce na vyliečení, že som denne vypil stovky litrov protizápalového repíku, vyjedal dyne a do toho v duchu omieľal verklík pozitívnej liečebnej modlitby. A ešte nesmiem zabudnúť na tú fľaškovú Plzeň, tá je liečivá. To by bol hriech, – povedal som.
– No to by bol teda skutočne hriech. Ani ty nesmieš zabudnúť spomenúť, ako si po nej raz ovracal gauč. To by ešte rodičia pochopili, že ich zlatému Xiastrovi nevytrávila večera, ale keď si v noci o druhej zapol vysávač, že to ideš po sebe obriadiť, tak to som už nepochopila ani ja. Sme tam stáli všetci traja v nočných košeliach ako osvietení. Hehe, keď si spomeniem ako ťa tackalo, hehe, ty a tá tvoja liečivá Plzeň, si moták, hehe, – smiala sa Siastra.
– Však to nemusíme zasa až tak rozoberať, nie? No kde sme prestali? Pokračuj, kredit si minieš, – povzbudzoval som ju.
– Išli sme sa milovať a on, že mi musí niečo povedať. Že už to nemôže ďalej skrývať, musí s pravdou von…
– To kvitujem, to je jediná správna cesta, – pritakával som.
– Poprosil ma, nech ho nechám chvíľku osamote, že sa musí pripraviť. A tak som celá prekvapkaná odišla z izby. Potom ma zavolal, že už môžem. Ležal v posteli. Paplón mal až po bradu.
– Fúúúj, už mi odľahlo. Ja že sa dal do neoprénu, – žartoval som.
– Ixko, ty drbko, veď ma počúvaj, som z toho úplne na blato. Ešte teraz ma trasie. Odtiahla som neisto perinu a on ti tam ležal holý a mal na sebe ženskú bielizeň! Normálne priesvitné biele čipky!
– Tak to je hlína! Tá bielizeň bola tvoja? – spýtal som sa jej.
– Nie, ty debil! Nejaké oné, neviem… Ale to je úplne jedno, pre mňa za mňa, aj keby po jeho starej mame, – odvetila sestra.
– Skôr po dedovi, nie?
– Prečo ma, kurva, zaťažuješ svojimi opileckými úvahami? Riešime môj osud, alebo sme na súťaži Bienále fantázie? – položila otázku Esko.
– Nie je to jedno. Bolo by to o stupeň horšie… radšej stará mama ako dedkova ženská spodná bielizeň…, – vysvetľoval som jej.
– Ixko, ešte jeden prejav idiotizmu a tento hovor típnem, – varovala ma sestra.
– Oki, už som Mlčko a vnímam ťa na tvojej vlnovej dĺžke. Milovali ste sa? Dokázala si to?
– Hej, milovali, ale nikdy som si koniec tak rýchlo neželala ako vtedy. Oči som radšej neotvorila.
– Už mi to celé zapadá. Preto ten jeho rozchod. Žiadna žena v tom nebola, ako som si vtedy namýšľal…, – uvažoval som nahlas do mobilu.
– Dobré ráno, stará mama, – odvetila Esko.
– Dedko, poprosím, dedko… Má proste túžbu, ktorá dosť vybočuje z normálneho videnia obrazu sveta zbytku ľudí, – rozmýšľal som si nahlas.
– No tomu ver! Do môjho obrazu sveta to teda nezapadá! Aj keby som tam tu hraciu drevenú kocku z hocijakej strany pchala, nezapadne tam. Ten hlavolam je prosto zle vyrobený, pre mňa priam neriešiteľne…, – sumarizovala Esko.
– Ľúbiš ho ešte? – položil som základnú otázku.
– Plieskaš hovädinu za hovädinou. Kontroluješ sa občas? Ty si myslíš, že prestaneš milovať bytosť, s ktorou si viac ako pol roka a okrem jedného úniku, vcelku šťastná, zo dňa na deň? Z hodiny na hodinu? Kvôli nápisu Lorimar na našpanovaných čipkovaných gaťkách cez jeho gule a čipkovanej podprsenke na jeho prsiach veľkosti nula celá tri? Čo si myslíš, že som taká osvietená, že to odcvaknem a za sekundu už na to nemyslím a nechám to veľkodušne panej minulosti – tu máte pani, už sa s tým môžete hrať vy. Ja som si to už dostatočne ochytala…
– Ale hrklo to s tebou, nie? – spýtal som sa.
– Začni, prosím ťa, opäť radšej meditovať a jesť semienka s orechmi, ako piť ohnivú vodu, ktorá ti žehlí mozog. Či to so mnou hrklo? Som z toho úplne „čau“! Rozlúčili sme sa s tým, že si všetko rozmyslím a porozprávame sa o tom. – odvetila.
– Mislane by ti na to povedala, že ak ide o čistú a úprimnú lásku dvoch božských duší, nehľadí sa na tieto okolité zádrhy. Miluj jeho podstatu, to je pravá a nekonečná láska.
– Krásne sa to hovorí aj počúva. Ťažšie je roztiahnuť nohy a nechať sa milovať zženštilým mužom v podprsenke, s ktorým by som chcela vychovať aj nejakého toho potomka. Gŕŕŕ…
– Esko, toto potrebuje asi odbornú radu, v tejto oblasti sú moje laické rady, založené na pozorovaní a skúsenostiach, úbohé. Snažím sa to síce v mojej hlave otočiť a predstavujem si, ako sa Mislane stále špacíruje po byte v mojich trenkách, ale pripadá mi to neplnohodnotné.
– Čo je na tom, keď si dá baba trenky? Aj ja doma upratujem v krátkych šortkách, veď vieš. Skús si ale ty natiahnuť moje tangáče a podprdu a choď v nich v sobotu doobeda vyniesť kôš.
– Tangáče nie sú tá najdôležitejšia vec na svete, ale majú k tomu sakramentsky blízko, – filozofoval som chlapsky na plytkú tému.
– Muži sú infantilné decká, – vyslovila s beznádejou v hlase Esko.
– Dobre, zajtra to skúsim. Vynesiem smeti v dámskej spodnej bielizni. Žijem len raz, – odvetil som so smiechom.
– Ty si debil. Vedela som, že to zostane len a len na mne…, – povedala so smútkom v hlase.
– Esko, príď za nami… uvoľníš sa…, – začal som ju prosiť.
– Nemám náladu. Tri vaše kamarátky, dvaja chlapi, v ktorých budem vidieť aj tak iba ďalšie ženy. Nie, nie, idem do postele, – odvetila.
– Čau sestrička. Zajtra o tom pokecáme s raňajším rozumom. Ten je skutočne čistejší a výkonnejší, – končil som rozhovor.
– Pa, pekne sa bav a moc sa nezdrúzgaj, – poučovala ma Esko.
– Papa a pekné sníčky o nejakej módnej návrhárke.
– Píp, píp, – dodržala Esko sľub o mojom opakovanom aplikovaní idiotizmu.
„Moc sa nezdrúzgaj – a to sa v piatok dá? Dá sa odísť do rozbombardovaného nočného mesta v piatok z baru triezvy? Dá sa šarmantnej Mislane odpovedať na hocijakú otázku záporom?“
– Ideme ešte k našim na chatu? – smiala sa Mislane do teplej letnej noci. Ruku som zdvihol ja a Soňa.
Bol to osud? Chcel som to ja sám? Či som si to zadal ešte tam hore v nebesiach do môjho zdokonaľovacieho programu, kým som sa sem opäť nevyliahol? Neviem, ale to už ma život kopal do zadnice, nech sadám do taxíka…
Buďte šťastní, Hirax
