Ach, maličký, chcem sa za teba pomodliť. Ja viem, že tvoja dušička je čistá a nepotrebuje to, ale ja musím. Musím sa z toho vypísať, vyplakať cez slová, uvoľniť celý ten bôľ teba milujúcich, ktorých si svojím narodením zastrel obrovskou plachtou smútku. Nemôžu robiť nič, ruky majú zviazané a potok sĺz unáša obrovský kríž rodičovskej lásky bez odozvy.
Ach, maličký, ja viem, že ty dobre vieš ako sa tvoji rodičia na teba tešili. Všetky matky sa na narodenie svojho dieťaťa radujú s nefalšovateľnou radosťou, ale ja som nadobúdal dojem, že tvoja mamina sa, po tvojom vyliahnutí na svet, zblázni od radosti. A tak som obom rodičom z úprimného srdiečka gratuloval, keď mi tvoj otecko v tú nedeľu ráno napísal správičku, že už si medzi nami.
– Vitaj, – šepol som do nebies i telefonoval ihneď tvojej mamičke:
– Pajo, Marka mi odobrali. Mala som nejakého streptokoka a nestihli mi pichnúť injekciu, lebo som porodila strašne rýchlo a antibiotiká by nestihli do neho prejsť.
– Nebojkaj, hlavne, že ste zdraví, – utešoval som jednu z mojich bývalých veľkých lások, s ktorou som zostal v priateľskom kontakte.
Ten deň bol zvláštny. Občas sa starosti nakopia, ale riešenie problému alkoholizmu jedného môjho blízkeho priateľa a dlhý rozhovor s mojim dvorným grafikom, ktorý sa potreboval vyrozprávať o vážnych nezhodách so svojou milou, mi nezobrali harmóniu ani energiu. Správa, ktorú som si prečítal pri odchode od grafika, ma ale dostala: „Pajo, malý je vážne chorý, už je v Blave v kardiocentre. Z Martina ho odviezli helikoptérou. Má niečo so srdiečkom.“
Bola nedeľa večer. Sedel som v tme auta a v trasúcich rukách som držal svietiaci mobil. Nenaštartoval som. Začalo ma bolieť vnútro, ktoré sa pokúšalo vstrebať nepochopiteľné. Nenapadlo ma nič iné a tak som sa začal prihováral dušičke: „Ach, Marko, veľa som čítal o pochodoch duší, ich kolobehoch, o výbere svojich rodičov a aj o tom, že dieťatko, ktoré odíde nedlho po narodení, si tak vlastne chystá svojich rodičov, aby sa im čase narodilo druhýkrát a oni ho milovali po bolestivej strate mnohonásobne viac. Ale tento pár si si takto pripravovať nemusel. Viem to. Nevedeli sa dočkať, kedy ťa uvidia, objímu, vybozkávajú a zahrnú celou svojou láskou. Milovali ťa skôr, ako si uvedomili, že ťa splodili. Prečo teda táto skúška?“
Malý mi neodpovedal. Lietal si roztopašne nad svojim telíčkom tak, ako to zvyknú robiť mladé dušičky prvé roky svojho života. Nemajú ešte nič lepšie na práci a tak sa hrajú s podobne nudiacimi sa dušičkami na naháňačku. Počas prvých troch rokov pobudnú v tele málo, veď počas života si ho užijú až-až.
Telefonát na druhý deň oznámil smutný vývoj:
– Pajo, je to horšie ako sme čakali. Má dve pravé predsiene a jednu komoru. Ľavá predsieň mu chýba. Aj chlopňu má len jednu, spoločnú, – hovorila mi mamina cez slzy. – Žily mu nejdú ako by mali… idú mu nejako cez pečeň, úplne naopak, neviem… sami poriadne nevieme, čo všetko je zlé… chýba mu aj slezina, – búral jej plač môj pevný a ustálený pohľad na chod sveta. – Ja nechápem, ako to mohli na sone nevidieť, – dopovedala.
Čím tichšie plakala, tým bolestivejšie mi niekto pichal kopijou do hlavy. Čím hrdinskejšie to brala, tým som viac strácal pojem o čase a priestore. Krútila sa mi hlava, a v nej mi zúrilo milión rozšantených dopravných vlakov meniacich mi svojou šialenou jazdou mozog na ementál behom prchavej chvíľky.
– Nebudem ich žalovať, ale pôjdem sa na to spýtať. Veď som si zaplatila aj to špeciálne sono… toto všetko nemuselo byť, – vytrhávali mi jej slová vnútornosti z tela: – Na Marko, ber si moje srdce, slezinu, ži ty! Ja už tu nemusím byť, naučil som sa už dosť. Poď môj, všetko čo potrebuješ si zober zo mňa. Len dýchaj sám, ži! Prosím ťa, ŽI! Behaj, smej sa, dospievaj, uč sa… – plakal som už aj ja zavesený na linke s Markom.
– Som na teba nesmierne hrdý. Áno, choď sa aspoň bez výčitiek spýtať, nech sa to nestane ďalším rodinám. Každý by si mal robiť svoju robotu poriadne. A možno za to ani nemôžu, ja sa v tom nevyznám. Musíš tam ísť, nech je vo vesmíre menej súženia, – pritakal som.
– Vraj prežije len polovica takto narodených detí, ale aj tie do piatich rokov zomrú. A zo života nemajú nič, lebo ich neustále operujú, – padali do mňa ďalšie balvany bolesti.
V hlave mi zašušťala padajúca plachta na premietanie, obrazy sa spustili. Cudzie doktorské ruky obalené sterilnými rukavicami začali špeciálnymi kliešťami strihať miniatúrne detské rebrá. Všade striekala krv… nemohol som odkloniť zrak, bol som ako Alex z filmu Clockwork Orange… Čistá bolesť – v Markovi po zobudení, u všetkých zúčastnených počas každej jednej sekundy, kým bude žiť. Ako doktor otváral maličký hrudný kôš, mne sa otvárali oči, ktorými pozerám na svet.
To „zlé“ sa vo mne odtrhlo z reťaze, vybehlo z klietky a vrešťalo do celého kozmu ako ranený medveď: „Do riti aj s celou našou humanitou! Vysrať sa na celú rozumnosť a inteligenciu, ktorá nás oddelila od zvierat! Veď si len pridávame trápenia! V prirodzenom chode prírody by takéto dieťa neprežilo a oni by si spravili obratom druhé, ktoré by sa už narodilo zdravé. Načo budú tie roky trápenia dobré? Nerozdelí ich to? Veď z nich budú po tom, čo sa im stalo, úplne iní ľudia. Možno skončia na liekoch, všetka radosť z nich vyprchá, svetlo života potemnie, duševne zostarnú aspoň o desať rokov. Koľko lásky, energie, času, peňazí, vnútornej bolesti, utrpenia rodičov a celých ich rodín, chodu spoločnosti vyfučí len tak lacno do nebies? Na čo to všetko? Pýtam sa na ČO TO JE?!? Pre koho? Prečo búchame hlavou do skaly, sme nadobro vyšinutí?!?“
Ale to „dobré“ v mojej mysli obratom žehlilo: „Marko, nepočúvaj ho! Prosím, odpusti mu! Veď ty dobre vieš, ako to myslí.“
No Marko sa len usmieval. Bol zlatý. Nič neriešil, poletoval si vzduchom spojený s pokazeným telíčkom zlatou niťou a vôbec nevnímal človečie náreky.
– Som pyšný na vás oboch, na teba, aj na Majka. Ja viem, že nepotrebuješ počuť, koľko veľa vám táto skúška dá, ako na nej vyrastiete a že sa stalo iba to, čo sa stať malo. Som pyšný, že nenadávaš na Boha, doktorov, systém, na nikoho… že napriek tomu, že sa vám v tom jazere strasti určite vynárajú stovky vyčítavých otáznikov, ani jeden ste nevylovili a nepoužili. Nedvíhate päsť a ani slovo proti nikomu. Už to je dôkaz vašej obrovskej sily. Trasú sa mi kolená, Iva, za vás, nemám vedľa seba odvážnejších ľudí ako ste vy dvaja. Som oproti vám obyčajný ľudský červ bez problémov. Moc vám ďakujem. Dávate mi silu a obrovské ponaučenie uvedomovať si pravé hodnoty života. Že som sa narodil zdravý a môžem chodiť a dýchať bez návštev nemocníc. Ja viem, znie to možno obludne, ale moc si mi týmto hrôzu naháňajúcim telefonátom dala.
– Pajo, vieš aký je krásny? – plakala odvážna žena na druhej strane hovoru do mobilu. – Má krásnu pokožku, hladučkú, jemnučkú… vôbec nevyzerá, že by bol chorý… ja neviem prečo sa to stalo… Dáme mu všetko, celú lásku a pozornosť, nie je iná cesta. Milujeme ho!
Ach, maličký, chcem sa za teba pomodliť. Keď ma učili rodičia v detstve modliť, flákal som to, teraz to viem. Bolo to len rapotanie a aj tak som pri tom myslel na kamarátov. Toto je moja prvá úprimná životná modlitba. Za teba, za Ivu, za Majka, za celé ich rodiny, za všetkých, ktorých sa to dotklo. Ja viem, že tvoja dušička je čistá a nepotrebuje to, ale ja musím. Musím sa z toho vypísať, vyplakať cez slová, uvoľniť celý ten bôľ milujúcich, ktorých tvojim narodením postihla obrovská tragédia. Nemôžu robiť nič, ruky majú zviazané a svojimi potokmi sĺz nesú obrovský kríž. Nemôžu ťa ani odpojiť, aby si sa netrápil. Srdce, zákon a spoločnosť im to nedovolí. Vidíš, akí sme blázni? Čo vy tam hore, maličký? Dúfam, že aspoň vy sa tam máte krásne ľahko.
Ach, maličký, dúfam, že tu nebudeš dlho. Viem, že tieto slová chápeš, preto ich bez hanby vpíjam slzou do papiera. Ja verím v zázraky, ale teraz akosi… Ale tebe to môžem povedať, dušička premilá, ktorá si taktiež obrovským martýrom v mojej mysli, lebo si zobrala na seba tú nesmiernu úlohu prísť sem a svojimi bolesťami podučiť aspoň tie duše, ktoré budú schopné z toho čo najviac prijať, pochopiť a poďakovať za to…
Ach, Marko, keď sa tu druhýkrát narodíš, sľubujem, že ťa zoberiem na kolotoče a budeme sa spoločne smiať cez héliové balóniky. Budem sa s tebou naháňať po lúke, chytať lúčne kobylky, hádzať žabky po hladine jazera a naučím ťa pomenovať všetky hviezdy na oblohe, ktoré budem poznať. Marko, nech už si tu, my všetci si na teba počkáme a úprimne ťa vyláskame.
Maličký, modlím sa cez teba za teba, za všetkých, za celý svet… a moc ti ĎAKUJEM. Ty – taký maličký, párdňový – si prišiel učiť dospelých… modliť sa a ŽIŤ!
Buďte šťastní, Hirax
