Moja dva a polročná dcérka mala problém s uškami. Nakoniec jej obe prepichli, nech sa hnis uvoľní. Jeden týždeň jedno a na druhý druhé. Keď s ňou manželka prišla druhýkrát domov, iba mi smutne povedala: „Dobre, že si tam nebol. Keby si videl, ako jej to spravili bez citu… Doktorka sa jej ani neprihovorila, len mi nakázala, aby som ju držala, no strašné. Na kontrolu musíš ísť s nami.“
Celé štyri dni som Sárku jemnými a pravdivými vetami pripravoval na kontrolu u pani doktorky.
– Neboj sa, maličká, toto už nebude bolieť. Doka sa ti len pozrie do ušiek, či už sú v poriadku. Ideme iba na kontrolu, už ti ich prepichovať nebudú, ja by som ťa neklamal. Ak by ťa to malo bolieť, povedal by som ti to.
– Nie, bude to bolieť, – neustále sa zo Sárky ozývala bolestivá spomienka. Bradu jej vysunulo do plaču a mne stiahlo srdce.
– Najprv sa teda s dokou porozprávame. Uvidíš, že aj ona nás uistí, že to nebude bolieť.
Ako sme v pondelok vošli do ambulancie, snažil som sa s pani doktorkou nadviazať milý dialóg, ktorým som chcel maličkú upokojiť, že nepôjde o žiaden bolestivý zákrok. V duchu som si predstavoval, že tromi vetami vyslovenými veselým tónom Sárke nepriamo napovieme, že jej „doka“ iba posvieti do ušiek a pustí zvuk žabky, či ju počuje. Žiaľ, iba predstavoval, lebo pani „doka“ mala asi zlý víkend, takže keď ma dvakrát odbila, skončil som s celým mojim pokusom o hru uvoľnenia napätia z dcérky. Človek, ktorý to mal všetko v rukách, ma direktívne prepočul a rázne mi nakázal:
– Tu sa posaďte, dajte si ju na kolená a poriadne ju držte.
Sárka vrešťala, metala sa a ja som ju držal ako taký pako, ktorý sa v mysli pýtal, či by to tú doktorku až tak bolelo, keby sa každej maličkej dušičky, ktorá sa akurát vyliahla na planétu Zem, spýtala, ako sa volá, či sa už dnes ráno s niečím hrala, či ju ešte bolí uško a naozaj počuje, keď sa jej prihovára mamička.
– Čo sa tak metá?! Sestra, chyťte ju aj vy! – pokračoval namosúrene biely diktátor bez nálady inšpirovaný sýrskym výsluchom. – A nemala by toľko plakať, tvoria sa jej sople, ktoré tie zápaly v uškách násobia, – podotkla ešte prísne.
„Preboha, neberte jej aspoň plač, je to to posledné, o čo sa môže oprieť.“
– Odsávame jej soplíky minimálne päťkrát denne, – odvetil som jej, lebo občas mávam pocit, že ešte ani nevojdete do ambulancie a už ste rodič, ktorý všetko zanedbal a vlastné dieťa má na háku.
– Nosná hygiena je v tomto prípade veľmi potrebná, – bolo mi zopakované, čo sme už so ženou dávno vedeli.
– Prepichovali jej na pohotovosti obe ušká. Keby ste vedeli, ako jej to bezcitne spravili, pochopili by ste jej strach, – zopakoval som manželkine slová.
– Aha, – odvetila bez emócií „doka“.
Na dva pokusy sa doktorka dosvietila do ušiek mojej princezničky, aj žabku sme počuli.
Minulý týždeň sme zmenili detskú doktorku, lebo ani tam sme neboli spokojní. Pýtali sme, hľadali a nakoniec sme našli milú a dobrú.
– Paľko, to bol úplný opak toho, čo sme doteraz zažili, – volala mi radostne žena, keď už boli po vyšetrení. – Pekne sa k Sárke zohla, spýtala sa, ako sa volá, či má bračeka, ako sa volá zasa on. Sárka jej pekne odpovedala a potom si dala pokojne pozrieť do ušiek.
– Nemuseli ste ju držať? Neverím, – nechápal som.
– Nie. Vôbec.
Milí detskí doktori, tie malinké božské dušičky, ktoré sa na zemi akurát rozkukávajú, sú plaché a citlivé. Len si spomeňte na výjavy, ktoré sú bežne viditeľné aj na uliciach či námestiach. Maminka drží za rúčku malého synčeka, keď tu zrazu mama stretne známeho. Ujo je síce milý, prihovára sa malému Peťkovi, no ten sa hanblivo tisne k mamičkinmu stehnu. Tam cíti teplo, istotu, bezpečie, toho nového uja nepozná.
A teraz si predstavte, že malé dieťatko má ísť k doktorovi. Jeho obavy sú okamžite krát tri. Cudzia, divná miestnosť a prísna teta v bielom jej niečo prikazuje. Ani sa len na ňu neusmeje, neprihovorí. Každé dieťa sa rodí múdre, dobre si pamätá, že bolo menej tých „dók“ a „dokov“, ktorí boli hraví a snažili sa na neho naladiť. Detskí doktori, berte svoju úlohu teda aj ako hru. Obetujte každému jednému dieťatku, ktoré vkročí do vášho kráľovstva, aspoň jednu minútu. Usmejte sa, buďte milí, nežní, hraví, uvidíte, prinesie to svoje ovocie. Možno sa váš pracovný čas predĺži o pol hodinu, ale neverím, že keď budete kráčať z práce, nebude vás napĺňať pocit, že ste priložili ruky k lepšiemu a krajšiemu ľudstvu. Preto vás prosím za všetky tie mrňavé telíčka s obrovským nábojom svetla: detskí doktori, buďte „detskí“.
Nech svet speje k láske, Hirax
