Pred pár dňami som bol s mojou dva a pol ročnou dcérkou Sárkou v meste. Keď tu si zrazu Sárka zmyslela, že chce na ruky. Zohol som sa k nej a z očí do očí som jej jasne povedal: „Sárka, už si veľká a máš zdravé nôžky. Ocko je po celom dni ustatý. Takže na ruky ťa nebudem brať. Bolí ma chrbát. Viem, že si múdre dievčatko a pochopila si to.“ Začala plakať, kričať, hádzala sa o zem. Od pošty do pol námestia revala akoby som ju z kože dral. Kráčal som popredku, ona ma s vreskom prenasledovala. Veľa ľudí na námestí nebolo, ale ktorí tam boli, neušli sme ich pohľadom. Niektorí sa dokonca dcérke prihovárali: „Taká veľká a na ruky?“. Šiel som pevne, nebola vo mne ani jediná výčitka previnenia, že som „bezcitný otec“. Nič som jej neopakoval, nevysvetľoval, neotáčal som sa za ňou, neustúpil som.
Po asi štvrťhodine hulákania som dokráčal k stánku s pizzou a kúpil som si jeden trojuholník. Znova som sa zohol k Sárke a spýtal som sa jej:
„Milovaná dcérka, dáš si pizzu?“
„Ja chcem na ruky,“ plakala bez prestania.
Vystrel som sa a kráčal pevne k autu. Neustále som jej podával dlaň, ale hrdo ju odmietala.
Keď som si už sediac za volantom vložil posledný kúsok jedla do úst, vydralo sa zo Sárky:
„Ocino, prosím si pizzu.“
Pokojne som sa otočil:
„Pizza už nie je. Keď sa ťa nabudúce budem pýtať či chceš, povedz áno. Pizzu už nemáme, práve som ju dojedol.“
Možno sa vám zdá, že som ju v tejto popísanej príhode neľúbil. Opak je pravdou – neustále som k nej vysielal bezpodmienečnú lásku. Sárka je múdra a ja som iba opravoval to, čo som predtým pokazil – neurčil som jej hranice. Predtým som robil to, čo chcela ona napriek tomu, že ma to fyzicky bolelo, necítil som to a nevyhovovalo mi to. Áno, výchova detí je aj obeta, ale nie na prehnaný úkor rodiča.
A ešte niečo som ju tým učil: ak nepovie, čo chce, nedostane to. Ak povie nie, taktiež to nedostane. Realita jej ukázala, že cesty späť niet a ona bude musieť prevziať zodpovednosť za svoje rozhodnutie. Ak hrdo odpovie „nie“, nebude jesť kým neprídeme domov.
V predsieni ma poriadne vystískala. Aj ja ju. Z lásky. A žena mala nie náhodou upečenú pizzu bez toho, aby som o tom vedel.
„Deti robia to, čo robia, pretože im to už predtým prešlo! Ak chcete, aby vás dieťa bralo vážne, svoje slová mu adresujte len raz. Iba jeden raz. Ak mu to poviete viac ako len jedenkrát, v skutočnosti tým naznačujete: Myslím, že si také hlúpe, že to na prvýkrát nepochopíš, takže ti to poviem ešte raz.
To, čo si vaše deti o vás myslia v určitých situáciách alebo obdobiach, nie je nevyhnutne tým, čo si o vás budú pamätať po celý život.“
Tak toto ma učí Kevin Leman múdrou knihou 5 dní, ktoré zmenia vaše dieťa a ja mu ďakujem, lebo jeho grify nielen že fungujú, ale moje srdce s nimi aj súhlasí.
Nech svet speje k láske, Hirax
