Na konci augusta sme s rodinkou absolvovali slovenskú dovolenku vo Veľkom Mederi. Predposledný deň však začalo pršať, a tak sme si na nedeľňajší deň naplánovali obedňajšiu plavbu loďou Ondava. Kotví v Gabčíkove, čo bolo z Veľkého Medera kúsok. Sľubovanú atrakciu našiel švagor na internete. Amatérsky vyhotovená stránka poskytla dôležitý telefónny kontakt. Škoda, že nikto nebral…
A v podobnom duchu „urobené na kolene“ príbeh pokračoval. Miesto, odkiaľ loď vlastne vyráža, sme hľadali na trikrát. Bilbord pri ceste nás síce odklonil z hlavnej cesty a sprejový nápis „L O Ď“ na asfalte nás naplnil obrovskou nádejou, ale tá rýchlo spľasla. Skončili sme na zarastenom parkovisku, kde sme so ženou okamžite pochopili, že odtiaľto nedokáže odletieť ani vrtuľník, nieto ešte vyraziť loď. A tak sme šli späť hore na hrádzu, kde nás predavačka v bufete so silným maďarským prízvukom (ale o to väčšou milotou) ubezpečila, že sme boli správne.
– Len tam musíte zahnúť doľava.
– Ale po tej úzkej cestičke chodia cyklisti a behajú ľudia? To je skutočne cesta pre auto? Nevedia tam dať poriadnu tabuľu?! – nechápal som.
Predavačka už však mala dosť starostí s čapovaním kofoly. Tak sme sa vrátili a konečne nám bolo dopriate dokonalo pochopiť pocity Robinsona: objavili sme totiž loď!!!
Keď prišiel čas nalodenia, zodpovedný pán nám oznámil, že sa pravdepodobne nepôjde, lebo sa nás nenazbieral potrebný počet ľudí. Niekto z nášho jedenásťčlenného „davu“ poznamenal niečo v tom zmysle, že sa ani nečuduje, veď nikde nie je žiadna reklama, navádzacie tabule, nič. Túžba plaviť sa však zvíťazila, a tak sme sa všetci bez reptania dozbierali za chýbajúce osoby. Ak chodíte do kina, viete, o čom píšem. Až potom sme sa konečne odrazili od brehu…
Ondava vošla do komory, vráta sa zavreli a naše ústa sa od údivu otvorili. Deti jačali aj keď popŕchalo, o dušu sme kývali pozerajúcim, ktorí nás zdravili stojac hore na hrádzi. Hladina v komore sa dvíhala a premenila loď na malú, bezbrannú plechovú škrupinku. Po chvíli nás nakoniec druhá brána pustila do umelého ramena, kde nám už nič nestálo v ceste. Z reproduktora išiel výklad o celej kauze Gabčíkovo s maďarskou stranou, pohľad ekológov, technické záležitosti a množstvo iných zaujímavých informácií.
Hore „štátny marketing“, pod ním „prístav s parkoviskom“. Neverím, že ich nejaký Nemec, či Angličan nájde. Iba ak s obrovskou dávkou trpezlivosti a pozitívna, aby vyrovnal to, čo zažije.
Až keď nám chlad vošiel pod bundy, premiestnili sme sa na kávu do lodného baru, kde som nadviazal rozhovor s milou obsluhou.
– Precestoval som pol zemegule. Bol som aj pri panamskom prieplave. Tam bolo dokonca vstupné desať dolárov. Nechápem, ako Slováci máme takúto atrakciu a je to zmanažované, akoby som bol na Ukrajine. Viete, ako takéto niečo vyzeralo na Novom Zélande? Po blízkom okolí boli reklamné tabule, k miestu viedla ďalšia várka smerujúcich tabúľ. V prístave bola miestnosť pre prípad dažďa a nonstop otvorené toalety, v ktorých bol aj papier. Všade rozdávali reklamné letáčiky, ktoré opisovali konkrétnu atrakciu, vraj nech ich dáme známym a porozprávame, čo sme zažili. Tu sa ale nemám ani koho spýtať, kde sa nalodiť a to som domáci, Slovák. Nakoniec nás privíta zarastené panelové parkovisko bez poriadnych inštrukcií, prehnitý stôl a dve mokré lavice. Až sa hanbím pred tými českými turistami, čo sa s nami teraz plavia, – vypadlo to zo mňa na jeden šup.
– Viete, my sme štátny podnik…
Až ma zamrazilo. „Tak to je na blog,“ napadla ma prvá myšlienka.
– Máme zakázané robiť si akúkoľvek reklamu. Pozrite sa, toto sme si s kolegami sami naxeroxovali, – podal mi jeden letáčik, ktorý o priemernom grafikovi ani len nechyroval. Predstavil som si, ako tento šuhaj po nociach vyrába už spomínanú webovú stránku a „papaláši“ hore si priožrato priklepávajú odmeny.
– Sú v tejto oblasti ešte nejaké atrakcie? – vyzvedal som.
– Ondava je tu jediná výletná loď. A práveže tu niet poriadne kam ísť. V Dunajskej Stredu je galéria… aspoň, čo viem. Najhoršie je, že túto sezónu sa plavíme asi poslednýkrát. Vraj nie sme rentabilní, – vyslovil smutne.
Sto čertov do mňa!
Milí štátnici, spoluobčania, ktorým sme dali právo rozhodovať o nás, ako aj o našom štátnom majetku, dobre ma teraz počúvajte: zdvihnite tie svoje presedené zadky, dobrovoľne odíďte zo správy, kde nemáte čo hľadať, prestaňte robiť prácu, ktorú robiť neviete, a prenechajte ju ľuďom, ktorým pôjde o národ, celok, spoločné napredovanie. Prosím vás, aspoň rok podnikajte pod zákonmi, ktoré ste choro uplietli a popritom snáď pochopíte, že ak sa má loď Ondava naďalej plaviť, tak to ide. Len musíte do najbližších väčších miest umiestniť poriadne pútače, ktoré treba dať aj do veľkých rekreačných oblastí (napríklad v aquaparku vo Veľkom Mederi sa denne premelie na stovky turistov), spraviť vyhliadkovej plavbe poriadnu webovú stránku, na samotnom mieste umiestniť smerovače, parkovisko skultúrniť. Počas letných dní treba zvýšiť počet plavieb (a v špičke sezóny sa neotočia hordy sklamaných turistov, ako mi bolo povedané samou obsluhou), naopak, na začiatku či konci sezóny plavieb ubrať. Podnikanie totiž znamená prispôsobenie sa dopytu a neustále kladné reagovanie na pripomienky zákazníkov.
Politici, prestaňte považovať podnikateľa za prašivého vlka, ktorého by mal človek zabiť. Nie je to ani krava, ktorú môžete nepretržite dojiť. Je to kôň, ktorý ťahá voz. Tak ten voz ťahajte aj vy, ale poriadne. Chcel som tu teraz napísať, aby ste to nerobili „socialisticky“, ale už sa mi zdá neférové urážať aj komunistov, lebo tí boli v šafárení a rozkrádaní oproti vám úplní diletanti. Keď už nič iné, môžeme ako Slováci používať spomínanú loď ako očistný nástroj v kauze Gabčíkovo, len stačí ten výklad pustiť turistom aj v maďarčine, angličtine a nemčine. To je tak veľa? Berme si príklad z Čechov, ktorí každú časť svojej minulosti vždy poriadne prehodnotia, spravia z nej záver a potom ho všetkými možnými smermi aj šíria do sveta. Len tak môže národ prežiť. Minimalizujte stratu. Tú môžete na konci ročného vyúčtovania vyargumentovať tým, že ste z Ondavy spravili loď slovenskej gabčíkovskej pravdy. Národ pritaká, len musí cítiť, že ste zapojili všetky sily.
Alebo skúste tú „neprosperujúcu“ loď dať na päť rokov za euro do prenájmu nejakému šikovnému podnikateľovi a budete sa čudovať, aký zisk z nej vytlčie. Bez marketingu, reklamy a zdvihnutia úrovne služby samotnej to nepôjde. Bude to lepšie, ako by mala zhrdzavieť alebo robiť hanbu ďalšie silené roky chorej prevádzky. Hmm, teraz ma napadlo, či vám nejde presne o toto – odpredať ju na základe „neekonomického“ chodu za päť korún nejakému „kamošovi“, ktorý z nej následne zbohatne.
Tak-či-tak, do šrotu dajte svoju pažravosť a po moci bažiace egá, ale nie loď Ondava. Je to aj moja loď, tak ma nehnevajte!!!
Buďte šťastní, Hirax
