Na základe jedného môjho blogu sa začal mailový dialóg s jednou mojou čitateľkou. Inteligentný, príjemný a inšpirujúci. Aspoň pre mňa určite. Úvod vynechám, vyrazím rovno k jadru. To je vždy horúce ako stred Zeme, či ženské lono. Dotyčná duša mi písala:
– No tí múdrejší sa dokážu poučiť z chýb iných… tí ostatní možno na vlastných… alebo sa nepoučia vôbec a tak aj dopadnú…
– Keď sa nepoučia, narodia sa ešte raz a problém si ich počká. Kým tu situáciu neprejdú, neprijmú, nezmieria sa a nepoďakujú za ňu, budú stále padať na hubu… sme tu ako keby v škôlke na učení, – odpísal som.
– Z tvojho mailu som usúdila, akoby si veril v reinkarnáciu (neviem, či to správne píšem :o)). No ja v ňu neverím… človek má len jeden život a tak by sa mal k nemu aj stavať… mal by si vážiť každú jeho chvíľku ako jedinečnú a neopakovateľnú… je pravda, že celý život sa učíme ako správne žiť… ale ani tak nejde o dosiahnuté výsledky, ako skôr o to či sa snažím ich dosiahnuť, o mojej snahe prežiť tento život čo najlepšie… ako len dokážem… aby som si na sklonku môjho života mohla povedať „urobila som všetko, ako som len dokázala, a nehanbím sa….“, – napísala mi nikdy nevidená duša.
– Áno, ja verím v reinkarnáciu – teda skôr na postupne učenie sa cez veľa životov a následne sebazdokonaľovanie. Ale s tým zodpovedným prežitím každého jedného života súhlasím, – odpísal som.
– Veríš v Boha? – pýtala sa duša.
– Áno, verím. Ale ten môj Boh nemá žiadne okovy ľuďmi vymyslených náboženstiev…
– Aký je tvoj Boh? – nedalo neznámej.
Zarazil som sa. Dostal som mat. Skamenel som. Chcel som napísať, že je milý, dobrotivý, láskavý… Ale niečo vo mne ma donútilo rozmýšľať. Vnútro sa ma začalo pýtať: „Ty chceš Boha pripraviť o polovicu skúseností? O tie kvázi „zlé veci“? On ich nemá? On ich nikdy nekonal, neprežil, vznikol bez nich, nedostal ich do vienka s veľkým treskom? Ahá, tak on ich prežil, ale svojim rastom ich vymazal? Skutočne veríš, že on je držiteľom iba žezla „lásky“ a že v druhej ruke nezviera sekeru? Nemyslíš si, že svet, existencia a život musia obsahovať obidve esencie, teda zlo aj dobro? Jin i jang, svetlo aj tmu, teplo i chlad, čiernu aj bielu? Že bez ingredencie hriechu, či ako mám nazvať tu zakázanú bedňu plnú nerestí, skazeností, hriešnosti, či ako ich ešte nazvali veriaci stoviek veľkých svetových náboženstiev, by to nebolo ono? Veríš, že Boh je symbol a nekonečný generátor pozitívnych impulzov pre tie „dobré“ ovečky a proti nemu stojí na druhej strane bojového poľa Satan a ženie bičom do boja tých svojich „zlých“? Že je to ten neustály a nekonečný boj zla a dobra, večná dualita, tá neskutočná pôda pre náš rast vyskytujúca sa v takom hojnom a dobrom pomere i na našej planétke Zem? Veď predsa niečo v tebe ťa smeruje, že ten tvoj Boh je všetko. Tá najvyššia pravda obsahujúca úplne všetko, zlo nevynímajúc. Veď sám predsa každému rozprávaš, že zlo a dobro neexistuje. Že nikto nikomu nečiní nič zlé, že všetko sú len rany, ktoré nás posúvajú vyššie a my sa na nich učíme. Že naši nepriatelia, choroby a „zlé“ udalosti sú našimi najväčšími učiteľmi. Že len tí menej vyvinutejší nevedia tie kopance prijať a poďakovať za ne. A teraz chceš Boha preťať ringopílou a odňať mu jednu jeho polovičku?“ – dávalo do mňa moje vnútro. Ostal som bezradný…
Sadol som za komp a zmätene odpísal zvedavej duši. Ale vedel som, že so slovami ktoré píšem, už plne nesúhlasím:
– Asi to bude znieť frázovito, ale je to skôr nejaké univerzálne kozmické dobro, či láska… zle sa mi to vyjadruje s použitím ľudského slovníka. A ten tvoj? – odpísal som.
– Ja som katolíčka, takže môj Boh je dalo by sa povedať známy… i keď nie zo všetkým v cirkvi súhlasím…, – prišla odpoveď od neznámej duše.
– Boh je len jeden. Ostatné veci okolo neho si vymysleli ľudia…, – uzavrel som dialóg.
Na druhý deň som šiel vybavovať do mesta. Absentujúca skazená časť Boha mi stále vŕtala v hlave. V mäsiarstve sa ma snažil okradnúť predavač. Navážil mi tridsať deka salámy, ale nablokoval štyridsať. S úsmevom som ho upozornil, že sa asi pomýlil. Vyšiel som von. Za rohom predajne sídliskové deti „z nudy“ škrtili uviazaného malého psíka, čakajúceho na svoju paničku (ktorú sa asi práve v tej chvíli snažil ošmeknúť ziskuchtivý predavač). Kňučal od bolesti. Dohovoril som im, ale nedopočúvali ma – začali utekať do džungle z betónu. Asi sa báli možnej trestajúcej ruky dospeláka. Pohladil som psíka „že už je dobre“, ale ten ma s vrčaním pohrýzol. Na šťastie neškodne, štekajúca srnka totiž ešte nemala vyvinuté zubáky. K večeru som sa vracal s autom domov. Tesne pred zákrutou k môjmu paneláku blikala sanitka do ktorej akurát nakladali zrelého štyridsiatnika. Asi infarkt priamo na ulici.
Zastal som, vystúpil z auta a zhliadol k zatiahnutej oblohe. Z mrakov na mňa pozeral Boh. V jednej ruke držal čašu s vodou a v druhej horiacu fakľu. Nesmial sa a ani nemračil. Všetko sa mi spojilo. Poklonil som sa mu a poďakoval. Za všetko. Za všetky pády, choroby, bolesti, ale aj za radosti, výhry a šťastné dni. Neodvetil nič.
Taký je môj Boh a ja ho milujem takého, aký je. Diabolského, aj anjelského. Klamal som ťa moja neznáma. Umelo som chcel z neho vyrobiť milosrdného deduška s gloriolou nad hlavou plných láskavých šedín a prehliadol som, že má v rohu opreté vidly. Prepáč mi…
Hirax
