Prečo po sledovaní predfinálového kola knižnej súťaže Moja naj kniha zostal vo mne pocit, že sa opäť vyhlásila národná súťaž, ale niekto napriek zaslaným hlasom rozhodol o inom poradí? Prečo sa chceme hrať na inteligentný a sčítaný národ, keď tomu tak reálne nie je? Načo sa od niekoho ťahajú peniaze za poslané esemesky, keď nakoniec niekto určí výsledné poradie podľa svojej osobnej, „estetickej“ či nebodaj ekonomickej preferencie? Pripomína mi to posledné referendum – miesto toho, aby politici bez zbytočného vypytovania sa národa rovno pracovali na prijatí zákonov, keďže názor Slovákov na dané témy bol už na základe prieskumov známy, vymysleli predraženú maškarádu. Tu peniaze nás všetkých vyleteli von oknom, ale v súťaži Moja naj kniha sa niekomu znásobia. Je to totiž tak – Slováci môžu hovoriť o hocičom, no v skutočnosti budú myslieť na čísla.
Akoby príjemní moderátori aj hostia nevedeli, že slovenský národ je jednoduchý. Číta málo (knihy kupuje 10% kúpyschopných Slovákov, väčšina z nich ako dar, takže sa dá odhadnúť, že číta maximálne 5% Slovákov (informácie získané od slovenských veľkodistribútorov kníh, pzn autora). Zavládla doba konzumného oddychu, kedy si ľudia nevážia svoj vlastný čas. Veľa pracujú a ak sa dostanú k relaxu, lacno ho odovzdajú formátu nejakej komerčnej televízie. Nelámem si hlavu nad otázkou, prečo ako národ nemáme väčší vnútorný hlad po umení (a je to jedno, či sa bavíme o divadle, poézii, vážnej hudbe či literatúre), ale naopak, vyjadrenie pani podnikateľky Mojsejovej o vzťahu nejakej pornoherčky k jedlu a alkoholu získa na internete obratom státisíce kliknutí. Prijal som to. Už sme raz takí. Nepretvarujem sa, keď sa ma niekto vo svete pýta na náš národ, bežne odpoviem naučenou úsmevnou replikou: „Áno, 70% katolíci, 90% alkoholici.“
Na získanie osobnej štatistiky čítanosti stačí občas cestovať bratislavskou a pražskou mestskou hromadnou dopravou. Ľudia, ktorí vytvárali celý charakter relácie, určite nikdy neboli na najväčšom slovenskom knižnom veľtrhu Bibliotéka, kde sa s vrcholom duchovnej múdrosti autorov uloženej v chrobáčikoch vždy spájajú kolotočiari okupujúci vstup do priestorov výstaviska. Lepší symbol vzťahu Slovákov ku knihám nevidím. Ale chápem, Show must go on…
Prečo sa teda debata v spomínanej piatkovej relácii niesla v duchu povzdychov „Smutné, chýba kvalita! Kde je Dostojevskij, Tolstoj, preboha, kde je Šikula!?!“ Akoby sa tu niekto bál, že svet sa nám začne vysmievať, lebo Slováci čítajú Vasilkovú, Evitu, Dána, Heribana, Meyerovú, Browna alebo Tolkiena. Veď je to súťaž o najpopulárnejšiu knihu, čo v preklade znamená najpredávanejšiu, najkomerčnejšiu, najmasovejšiu. Ak chcela STV nájsť „najkvalitnejšiu“ knihu, mala spraviť knižnú obdobu Aurela. Zoradiť radu premúdrelých akademikov, bradatých kritikov, okuliarnatých literárnych vedkýň. Lenže teraz frčí knižný Slávik a niekto sa tu pravdepodobne hrá s číslami, pokým moderátori, herci a oslovení znalci lámu palice nad upírmi. Ako keby Adela na Slávikovi začala porovnávať kvalitu džezového sóla upoteného saxofonistu, ktorému srdce umiera pri pôrode čerstvého tónu, s kvalitou frázovania jojkajúceho Ivana Táslera.
V roku 1996 som s mojou avantgardnou kapelou Lunatic Gods a albumom Inhuman and Insensible vyhral v prestížnom československom rockovom časopise Metal Hammer všetko, čo sa dalo. Album roka, kapelu roka, speváka roka, texty roka a ja som sa dokonca stal inštrumentalistom roka. Fatálna hlúposť! Ako som ja mohol byť vtedy najlepším gitaristom v Českej aj Slovenskej republike, keď som za sebou nechal nielen tých, ktorí hru na gitaru študovali na amerických školách, ale aj osobnosti, ktorých schopnosti preveril čas. Táto skúsenosť ma naučila, že podobné ankety vyhráva kvantita, ktorá nemôže byť vždy zároveň aj kvalitou. Preto sa vždy čudujem, keď sa ľudia po skončení Slávika rozčuľujú nad umiestnením Desmodu alebo do pavučiny zahaleného Haberu, Gombitovej, Žbirku či Elánu.
Našťastie som neštudoval literárnu vedu a to mi dáva slobodu písať pre obyčajných ľudí. Ale mám za sebou sedem semestrov matematiky a viem, že 1 + 1 nie je 3. Preto sa pýtam, prečo sa do slovenskej desiatky nedostala Evita Urbaníková. Všetci, ktorí sú nejakým spôsobom spojení s knižným biznisom vedia, že keď Evita vydá román, prekonáva všetky čísla predajnosti. Neverím, že dostala menej hlasov ako napríklad Dobšinský (pri všetkej úcte k tejto bašte našej literárnej histórie, veď ináč by som nepretextoval jeho Ibronku do hudobného šatu) či Dobrovoda (pri všetkej úcte k Malkáčovi, ktorý ma úprimne rozosmial, ale neodpustím si otázku, či skutočne stačí pomôcť renomovanému autorovi s dialógmi do nejakého filmu a človek sa hneď stane chránencom slovenských kultúrnych bardov?). Vadilo niekomu z organizačného štábu STV či zo skostnatelých postsocialistických vydavateľstiev, že táto žena rozbehla svoje vydavateľstvo tak, ako si pýta doba, teda pružne, komerčne, s poriadnym mediálnym PR, že prináša na pulty to, čo žiada trh a ľudia jej uverili? Bál sa niekto, že zahraničie bude na Slovensko posmešne ukazovať prstom, že prestížnu knižnú súťaž vyhrala žena píšuca moderným a svižných štýlom, na ktorý reflektuje najmä určitá skupina ženských čitateliek? Smial sa niekto Čechom, keď dali najviac hlasov Zdenkovi Jirotkovi?
Keby sa stala víťazom hoci aj knižka Smelý zajko v Afrike, bol by som spokojnejší, že to je čistá hra a vieme byť medzi sebou aspoň féroví. Že sme hrdí a nehanbíme sa za to, KTO SME. Aj keď sme v niektorých oblastiach možno plytkí, stále by sme zostali čestní a úprimní bez kopírovania svetových vzorov správania a „tvárenia sa“ . Ja mám však dojem, že klamať seba samých nám ide najlepšie a je jedno, či ide o politiku, hudobné či knižné ankety alebo iné súťaže. Lobbing a ťahanie verejnosti za nos je nám asi súdené. Však čo iné by som mohol čakať od národa, ktorý bol po stáročia pod nadvládou silných? Namiesto toho, aby nás to charakterovo posilnilo, stávame sa slabšími. A k tomu sa ešte snažíme predstierať, že po nociach čítame Steinbecka, počúvame geniálneho diletanta Musorgského, lapáme dych z obrazov Gustava Klimta a miesto Paneláka si pustíme Kusturicu.
Buďte šťastní Hirax
