Stalo sa to každému z nás. Že sme sa pošmykli a spravili niečo, čo nás neskôr vnútorne bolelo. Čo nám dokonale prebralo svedomie, oživilo v nás slabocha aj zviera. Nedalo nám to spať, dohnalo nás to k hrane priepasti, či sa priznať, mlčať, vyplakať, vykričať, vyspovedať, všetko doterajšie zbúrať alebo to nejakou okľukou hodiť za hlavu. Sme obyčajní omylní ľudia, čo v preklade znamená, že všetci sme zázrační, originálni, jeden pre druhého tak prepotrební. Sme fyzické predĺženie Boha, ale vďaka tomu, že sa nachádzame v tele, sme nedokonalí. Veď sme sa sem prišli učiť…
Nesnažme sa o dokonalosť. Neexistuje. Iba sa ňou trestáme, ničíme, škodíme si. Robíme prešľapy z rôznych dôvodov. Môže nás hnať ego, jeho hlad za bohatstvom, vážnosťou, mocou, postavením. Niekto v politike, iný ako kňaz v cirkvi, ďalší v úrade, zväze, klube, práci. Ctižiadostivosť, sláva, nekonečná aktivita – sú milióny ciest ega. A to keď chce, tak sa rúbe les. Pôjde ako tank, len nech dosiahne svoje. Keď však človek spraví niečo, s čím nie je naplnená celá jeho bytosť, príde vlna výčitiek. Áno, platí to aj pri zlých veciach.
Alebo sme sa vystatovali, aký sme v niečom už čistý, opravený, neomylný. Tak nás vesmír vyskúša a zrazu sa nám stane to, čo by sme ešte včera odprisahali, že to v živote neurobíme. Podvedieme milovaného, okradneme rodinu, ohovoríme kamaráta, vedome uškodíme vlastnému telu. Duševne padáme na dno, trpíme. V našom vnútri ožije sudca a následne na to aj kat. Dokonca proti nám bude aj rozum, ktorý pri celej „akcii“ spolupracoval. Tak sme boli vychovaní, ale nik nás neučil ako z toho von.
Sme tu na učení, narodili sme sa sem, aby naša duša rástla. Podľa tohto scénara sa nám dejú „nepekné“ veci. Preto sa občas ľuďom, ktorí nastúpili tvrdú cestu očisty, stane zrazu nejaká „osobná galiba“. Mám na mysli ľudí, ktorí každý deň chodia na omšu a skutočne berú desatoro či iné náboženské zákony ako pevné životné pravidlá, žijú podľa nich. Skutočne nie sú pokrytcami, ale myslia to úprimne a vážne a ich cesta nie je len divadlo, ale skutočná snaha o vzorový život. Iní zasa meditujú, sú vegetariáni, čistia si čakry, vkladajú dlane do svojho vnútra, nachádzajú svoj vlastný stred, z harmónie ich nevyvedie len tak hocičo. A znenazdajky si uvedomia, že spravili niečo, čo bolí a trhá im dušu na franforce. Oni. Vlastnými rukami, svojimi činmi. Samozrejme, že sa to udeje. Veď neustále nakladali na jednu stranu váh, ktorá sa nakoniec prevalila a spadla. Duša chce rásť. Po čase ticha si sama pritiahne potrebné stimuly, ktoré vytvoria bolestiplnú situáciu v ktorej sa môže dosýta masochisticky čvachtať. Pripomínam, sme tu na učení a rastieme cez pády, to už vie každý z nás.
Nie, bolestivé veci nemajú nič spoločné s osudom, Bohom, nik za to nie je vinný, na nikoho nedvíhajme päste. Nevzdávajme sa našich cirkví, nehaňme osobných bohov, nemeňme majstrov, nepáľme knihy. Všetko sa deje, ako sa má. Dôležité je sa tým naplniť, všímať si symboly a šepkania života, pýtať sa čo mi chce daná situácia povedať, čo mám zmeniť, v čom sa mám opraviť. Na svete totiž môžete zmeniť len jedného človeka. Seba. To sú dôležité závery z našich „hriechov“.
Je dobré si potykať so svojim vnútrom. Bolí to, ale pravda oslobodzuje. Porozprávať sa sám so sebou, oľutovať, dospieť k očistnej ceste. Prípadne spraviť kroky nápravy – priznať sa, ospravedlniť, čo sa dá, opraviť. Ale potom je treba si ODPUSTIŤ. Už sa neviniť, netrestať, nežialiť. Zobrať si z danej veci ponaučenie, lebo len hlupák stúpi do hovna zasa. Ale robiť zo seba donekonečna OBEŤ je akoby sme prosili nebesia o chorobu. Tak-či-tak, stalo sa, už sa neodstane. Hráme sa s mŕtvou hračkou, ktorá sa volá minulosť. Vyhláste zajtra svoj posledný súd – sľúbte si, že prestanete súdiť druhých i seba, odpustime si.
Prestaňme obviňovať aj iných, ktorí pochybili. Súdime a tým sa mýlime. Nik z nás nemôže vedieť, prečo ten či onen konal v danej situácii tak ako konal. Možno keby sme boli my na jeho mieste, učinili by sme ešte väčšie „zlo“ (nerád používam toto slovo, lebo v skutočnosti nik nečiní zlo – všetci sme si navzájom zrkadlá a učitelia). Hráme sa na čistých, ale málokto z nás vie, čo je to vojna, zabiť blížneho, smrť milovaného, zmierenie sa s ťažkou chorobou. Verte tomu, že keby nastala situácia prežitia, sme každý z nás v pude sebazáchovy schopní aj zabiť. Buďme vďační za dobu v akej žijeme a že sa momentálne učíme iba cez vzťahy, choroby a odchody blízkych.
Každý z nás má svojim následným životom šancu zmazať svoje omyly. Odpustime teda nielen sebe, ale všetkým na ktorých máme ťažké srdce. Sťažovaním, ponosovaním sa či ohováraním najviac škodíme len a len sebe. Keď sme totiž naplnení výčitkami a zlobou, zasievame do našej duše chorobu. A my chceme predsa žiť šťastný, vyrovnaný a naplnený život, nie?
Buďte šťastní, Hirax
