Dnešná doba sa ženie rýchlo, ako keď kočiš šialene práska kone bičom. Technika, vzdelanie, dopravné prostriedky, výskum, spoločnosť, médiá, informovanosť, vzťahy, ale i láska sa vyvíjajú oveľa rýchlejšie ako v minulosti. Stačí vám vybehnúť na chat a o týždeň viete o dotyčnej duši toľko, čo by ste sa ešte pred sto rokmi nedozvedeli ani keby ste s vyvolenou komunikovali cez listy celý život. Technický pokrok vytvoril z našej planéty najväčšiu zoznamovaciu kanceláriu vo vesmíre.
Ak vedci tvrdia, že zo svojho mozgu využívame iba nepatrné percentá, je to práve preto, že je fyziologicky pripravený na dobu, ktorá príde o sto-dvesto rokov. Bude potom konečne frčať minimálne na osemdesiat percent? V hlave nám pôjde tridsať vecí naraz? Budú v nej uložené státisíce kníh, ktoré nejakou formou nalejú mladému človeku počas dospievania rozum do gebene? Veď tí múdrejší určite objavia spôsob, ako sa dá rýchlejšie zapisovať na ľudský mozgový harddisk, namiesto trápenia mladých učením a krivením si chrbtice nad knihami.
Ale vráťme sa k tomu chatu:
– Nat, ak prídeš za mnou, budem najšťastnejší človek na svete. Docestuješ vlakom? – písal som dievčaťu, z ktorého som začínal byť beznádejne „paf“. Hlavne duševne, i keď cez fotky a počítačové videorozhovory rástol úmerne aj môj fyzický hlad. Bol som do nej zamilovaný až po uši, napriek tomu som jej to v tých desiatkach esemesiek, mailov a množstve telefonátov ešte nepovedal.
– Nie, dovezie ma teta.
– Uff, – vzdychol som si cez klávesnicu.
– Neboj sa, teta Tereza je v poho. Sme kamošky.
– Aká je stará? – spýtal som sa.
– Nepíše sa: Aká je stará, ale: Koľko má rokov. To nevieš? Hehe, – smiala sa zo mňa Nat na diaľku.
– To len ženám vadí takto položená otázka, lebo obsahuje ekvivalent slovíčka staroba. A vaše mamy vás nepriamo učia, že keď žena zostarne, môže ju z jej pozície vytlačiť nejaká mladšia a šikovnejšia, – napísal som Nat.
– Nejaká mrcha, hehe, – odpísala Natália.
– Presne tak. Mladšia hlupaňa s peknou postavou, fejsíkom, hebkou pokožkou, pevnými prsiami a prirodzene lesklými vlasmi. Nahovárajú vám, že muži sú slepí hlupáci, ktorým chýba v hlave jedno koliesko, čo by im zabránilo rozmýšľať penisom, a väčšinou vždy skočia na lep ziskuchtivej mladici. No nepovedia, že ak nájdete normálneho muža, ktorý vás bude ľúbiť neutíchajúcou a úprimnou láskou, nič také vám nehrozí. Áno, aj takí muži existujú. Ale ženská populácia ich napriek tomu, že po nich túži, svojím negatívnym myslením nevedomky vytláča z povrchu zeme. A tak sa aj oni, poslední samurajovia lásky – i keď nevedia prečo, menia na kurevníkov. Mali byť vzorovými manželmi, ale čoraz mocnejšie sa spájajúce ženské podvedomie ich preprogramováva. Sú bezradní. Vo finále konajú ináč, ako predtým prirodzene cítili.
– 33, – zjavilo sa na obrazovke. Natália zjavne netúžila meniť môj filozofický pohľad na tému, prečo sú muži neverní, lebo k tomu nič nenapísala.
– Čo 33? – nechápal som.
– Teta má tridsaťtri rokov, – odpísmenkovala mi moja múza.
– Do riti! To som mal skôr baliť ju ako teba… – strácal som duševnú istotu.
– Miláčik, netras sa, – upokojovala ma.
– Čo bude robiť v našom bezvýznamnom meste v nedeľu doobeda? – bol som zvedavý.
– Ide tam na nejaké preteky koní, či čo… – odpísala Nat.
– Ona robí parkúr?
– Nie, hehe… Tereza je zamilovaná do dákeho pretekára. Ale má popri ňom aj oficiálneho frajera… nie je vydatá. S týmto koniarom iba spáva. No a on sa ide akurát ženiť. Ale ľúbia sa.
– Spájaš viacero príbehov do jedného? Máš vedľa počítača položenú fľašu ražovice? Perička, nepi, nechcem za manželku alkoholičku, – napísal som Nat.
– Hehe, nie… ja pijem málo. Od istých udalostí už skoro vôbec.
Uložil som si túto vetu do pamäti. Ľudia dávajú výkričníky za vetami, aj keď si myslia, že ich nevidno. Nepovažoval som sa za dobrého prekladateľa nápisov z egyptských hrobiek, ale do ľudských prežitých cestičiek som čo-to dovidel.
– Kde majú byť tie preteky? – spýtal som sa.
– V Dolnom Kalníku, či tak nejak… nepamätám si to presne, – odpísala Nat.
– Viem, kde to je. Ide ho povzbudzovať? Bozkami v zákulisí? Alebo na neho rovno vysadne? Hehe…
– Nie, ide ho tajne sledovať. Či ju nepodvádza, – prišla mi odpoveď.
Chcel som odpísať, ale zbadal som, že Nat opäť niečo ťuká.
– Ide o dobre utajenú ženskú misiu, psst… xixi, – dopísala vzápätí.
– Prosím? Ona, ktorá klame, ide šmírovať milenca, ktorý tiež podvádza, či ju ešte neobchádza s nejakou treťou? Skutočne všetci títo ľudia žijú na rovnakej planéte ako ja? Prepáč, nechápem to… – napísal som sklamane.
– Nerieš to… Kocúrik, ani nevieš, ako sa na teba teším. Zjem ťa, priprav sa na to!
– Mačiatko, ak tu niekto niekoho zje, tak to budem ja a zjem teba. Vypľujem len tvoj chvost a potom vojdem samovražedne do lesa, nech ma tam roztrhá medveď, lebo keď teba nebude, neoplatí sa mi tu už zostávať a žiť.
– Mňau, mňau, – odmňaukala mi cez písmenká zmierene Natália.
Zažmúril som oči. Predstavil som si, ako sa objímame, túlime, hladíme a stískame. Bolo to ešte krajšie ako na tom koncerte. Prebehli mnou zimomriavky. Chcel som ju pobozkať, ale niečo ma posmešne oslovilo: „Ale, mladý pánko! Veď vy sa s tou slečnou ani poriadne nepoznáte a už by ste ju bozkávali!“ napomenul ma hlas sarkasticky. Uvedomil som si, že má veľkú pravdu.
– Líčko, uvedomuješ si, že my dvaja sa vlastne ani poriadne nepoznáme? Stretli sme sa len raz. Keby si mi aspoň neušla z toho nášho koncertu…
– Levík, už minimálne tretíkrát ti oznamujem, že po mňa prišiel kamarát na aute. Musela som ísť. Neposluško jeden, vybijem ťa. Keď budeme spolu, daj si na mňa pozor, – písala mi Natália.
– Vytrestáš ma? No dobre, obetujem sa, xixi, – odpísal som jej.
– Akože sa nepoznáme? Mám od teba šesťdesiatsedem mailov a tridsaťštyri správičiek v mobile. Hodiny četov a telefonátov som žiaľ nepočítala. Odpusť mi a poriadne ma za to na oplátku pri najbližšom stretnutí vytrestaj zasa ty. Mám si zobrať staršiu spodnú bielizeň? Roztrháš ma?
Bol som doma sám. Hodiny na počítači ukazovali niečo po deviatej večer, ale napriek tomu som sa podvedome poobzeral po byte, či niekto nečíta Natáliine riadky cez plece. „Ach, už som asi starý kokot,“ preletelo mi mysľou, „tieto sedemnásťročné baby by sa bez problémov milovali hneď na začiatku vzťahu. Čo ju mám doviesť do tohto bytu, previesť miestnosťami, ukázať obrazy, uvariť čaj, zoznámiť so všetkými mojimi plyšovými hračkami z detstva, prezradiť mená mojich kvetov, skončiť nenápadko v spálni a potom z nej strhať bielizeň a pomilovať ju?“ jachtal som sám v sebe. „Na prvom rande sa nejebe, maximálne olizuje. Zapamätaj si to, ak chceš zostať v jej očiach romantikom,“ vrátili sa mi Filipove slová. Aspoň v niečom som s ním bol zajedno.
– Nat, budem mať mesiačiky, nič z toho nebude. Dúfam, že nie si sklamaná, – odpísal som duchaplne.
– To je veľká škoda, pane. Mám na vás nesmiernu chuť, mňau, – odpísala mi Natália.
– Ty mrška jedna! Oki, asi do toho pôjdem. Budem mať posledné dni. Dám si tampón. Môžeš ma dať cezeň. Vraj to príjemne dráždi mužský penis. Neviem, ja som žena, – písal som v otočenom rode a dával si sám
v sebe otázku, či to už trochu nepreháňam. Prsty však písali rýchlejšie, ako im to niekto stihol zatrhnúť. Ukazovák pravej ruky všetko entrom hrdinsky odklepol, aby som to náhodou neprepísal nejakými trápnymi vetami.
– Konečne ste, pane, prestali rozmýšľať. Ako sa má stať, tak sa aj stane. Marko, nedumaj príliš nad vecami… ako s tou mojou tetou… všetko je
v tomto svete naopak.
– Hehe, použila si moju obľúbenú vetu: Všetko je naopak, – napísal som.
– A nie je? – spýtala sa ma.
– Je, – odvetil som.
– Marko?
– Áno?
– A ja ti dám pusu! Či budeš chcieť alebo nie.
Nevedel som, čo jej mám odpísať. Že sa obetujem, to som už raz v tomto večernom dialógu aplikoval a opakovať som sa nezvykol. „Vyznaj jej lásku, veď ju ľúbiš! Napíš jej, že ju miluješ! Veď je to pravda, na čo čakáš?“ – „Nie. Nič z toho nebude. Je pre mňa mladunká a ešte aj z ďalekého mesta. Bohvie, ako by si to vysvetlila… má ako mladé dievča mnoho priateľov. Zo mňa sa teší, ale určite to nemyslí tak vážne, ako to začína cítiť moje srdce,“ niečo ma vo vnútri varovalo. „Nerozmýšľaj toľko, Marko,“ šepla mi Nat do ucha.
Nenapísal som nič. Poslal som jej srdiečko. Červené ako moja od lásky rozžeravená krvná pumpa. Jediný znak, nič viac. Rytieri pred stáročiami riskovali svoje životy v krvavých bitkách, aby vyvolenej naznačili, ako silno ju ľúbia. Ak sa konečne po rokoch vrátili živí a zdraví, docválali heroicky k zámku svojej lásky s obrovskou náručou ruží, padli na kolená a vyznali jej lásku. No ja som odklepol len jediný symbol. Nič viacej ma to nestálo. Moje srdce letelo keramickými súčiastkami, plošnými spojmi, ramkami, zdrojmi, kilometrami optického kábla, prevracalo sa v tých šialených tuneloch, rotovalo v úchvatnej rýchlosti… Nat mohla byť vlastne vďačná, že sa to moje srdce zjavilo na jej notebooku a nič mu nevypadlo z tváre.
Netrvalo dlho a na mojej obrazovke sa rozblikalo Natine srdiečko. Nevracalo ani to jej. Asi ich grafici pred narodením naštopali kinedrylom a až potom ich dovolili používať zamilovaným užívateľom.
Zalialo ma teplo. Láska bola opätovaná. Dve srdiečka blikali na monitore, nebol dôvod na pochybnosti. Sekundy bežali, ale mne sa nechcelo urobiť nič. Krv mi od šťastia stuhla v žilách, oči zvlhli. Keď som sa spamätal, odoslal som tri srdiečka. Vrátili sa mi znova tri. „Harmónia! To dievča be-rie vzťah takisto ako ja,“ analyzoval som situáciu. „Neposlala ich desať, ale presne toľko, čo ja. Netúži byť milovaná viac, ako jej dáva partner. Nedá mi viacej, ako dám ja. Chce vyrovnaný vzťah bez toho, aby jeden víťazil nad druhým,“ vyšiel mi záverečný verdikt, keď boli do procesora vložené všetky vstupné dáta.
„Nerozmýšľaj toľko, Marko, začínaš s tým byť otravný,“ šepla mi Nat znova nepozorovane do ucha. Zahnal som sa ľavou rukou pred nosom a napísal jej:
– Ľúbim ťa, Nat.
– Aj ja ťa ľúbim, ty môj blázonko. Čo to nečítaš cez tie týždne medzi riadkami? Cmuk, – odpísala bleskovo.
V ten večer sme sa s Nat naučili lietať. Objali sme sa na diaľku. Počet anjelských krídiel dosiahol potrebnú vzletovú číslicu dva a naše telá sa odlepili od zeme. Boli sme kráľmi hmyzu, dvojplošníkov, stíhačiek i korábov zipsujúcich atmosféru. Nič vo vesmíre nás nemohlo predbehnúť. Snažilo sa aj mnoho iných zamilovaných duší, ale boli na tom horšie ako my, pretože im na tri srdiečka prišla odpoveď buď s dvomi, alebo s celým poľom sŕdc. Stále sa pýtali, ako to robíme, keď nás nenakláňa na jednu stranu ako ich. „Musíte byť v harmónii, to nevietéééé?“ kričali sme im cez rýchlosť, ktorá nám rozťahovala tváre. Trielili sme tak rýchlo, že nám bolo ledva rozumieť. Veď som to na začiatku spomínal – koče i doba leteli neuveriteľne rýchlo.
Buďte šťastní, Pavel „Hirax“ Baričák
