Už sme dlho neboli v parku, poďme zasa k tomu malému dievčatku, ktoré spadlo, udrelo si nôžku a pribehla k nemu mama, ktorá praktizuje prehnane starostlivú výchovu. Tá okamžite dvíha dieťa, ktoré si ešte ani poriadne nevychutnalo
ležanie na zemi, a už mu ustráchaných hlasom hovorí: „Júj, to bolí, však? Ukáž, zaviažem ti to. Poďme domov, ľahneš si a ja sa o teba postarám.“
Na prvý pohľad to vyzerá ako prístup milujúceho rodiča, no v skutočnosti takáto matka nepriamo hovorí: „Si chudinka. Nič nedokážeš sama, potrebuješ, aby som sa o teba starala. Budem okolo teba skákať do roztrhania a ty mi to neskôr vrátiš.“
Ľudia, ktorí robia za druhých nadprácu, oslabujú osobnosť človeka a z dieťaťa vychovajú rozmaznaného a nesamostatného mäkkýša. Takto formovaný človek bude večne vyhľadávať podporu iných, a ak mu ju neposkytnú, obviní ich, že sú „zlí“.
Spomínal som to už v predošlých Šlabikároch a aj v tomto asi dvadsaťtrikrát: nerobme za nikoho nič. Nepomáhajme, kým nebudeme o pomoc požiadaní a naše vnútro neodpovie kladne. Neraďme, kým sa nás na radu nik neopýta. Kto predbieha tento sled udalostí a hneď sa hrnie zachraňovať a pomáhať, chce sa z niečoho očisťovať. Z čoho? Odpovedajte si sami, kedy sa vo vás narodil vinník, za čo sa vedome či nevedome viníte a chcete sa z toho očistiť.
Ak za svoje dieťa všetko riešite, vychováte z neho neschopného, pasívneho jedinca. Ťažko si bude hľadať prácu, a ak si aj nejakú nájde, zamestnávateľ bude z neho na prášky, lebo nič nespraví bez posúrenia a dôkladného vysvetlenia. Kto má záujem zamestnávať človeka, ktorý nie je aktívny, neprichádza s riešeniami, nemá žiadne nápady, ale iba čaká, kam ho postavia a kým mu doslova vložia prácu do rúk? Nik.
Chcem všetkým rodičom, čo nosia svojim deťom všetko na zlatom podnose, odkázať, že to skôr či neskôr oľutujú. Ak svoj prístup nezmenia, budú sa musieť dívať, ako sa ich syn ešte v tridsaťpäťke hrá v „detskej“ na PlayStation 7 a očividne nemá najmenšiu chuť zháňať si prácu. Prečo by aj mal? Nikdy si nič nemusel sám vybojovať. Stačilo si „prdnúť“ a všetko mu bolo vždy prinesené až pod nos, netuší, čo je to ťah na bránu. Vie akurát papierovo argumentovať. No ale aj tomu rodičovi raz rupnú nervy a len aby sa ho „zbavil“, kúpi mu radšej sám byt.
Ľudia, najistejšia cesta, ako stratiť dieťa, je držať ho stále pri sebe. Vzdajte sa opičej lásky, necudzopaste na svojom dieťati. Darujte mu život, pustite ho zo zlatej klietky. Žiaden uväznený vták nespieva veselo a od srdca. Takéto dieťa bude s vami zametať, lebo zistí, že môže všetko. Dupne nohou a vy mu priskočíte skontrolovať chodidlo, či sa náhodou nezašpinilo. Nemá to nič spoločné so vzájomnou úctou, keď z neho robíte neschopného. V podstate ste svojím správaním dieťaťu smiešni, vaša hodnota v jeho očiach prudko klesá. Ak čakáte, že vám „na staré kolená všetku tú vynaloženú energiu vráti“, budete sklamaní. Pochopte to, každý chce žiť, nie byť paralyzovaný.
Raz mi niekto rozprával príbeh chalana, ktorého otec kúpil po páde socializmu malú strojársku fabričku s asi päťdesiatimi zamestnancami. Zo svojho syna, ktorý vyštudoval úplne iný odbor ako strojárčina, spravil vedúceho. Mladý, nevediac, čo je to ľudskosť a morálka, navyše bez sebareflexie, keďže si nebol schopný priznať, že sa vo fachu vôbec nevyzná, chodil po dielňach a šikanoval starých chlapov, ktorí o výrobe vedeli takmer všetko. Otec, zaslepený dobrými rokmi pred „krízou“, nechal všetkému voľný priebeh. Až neskôr pochopil, že vychoval človeka, ktorý sa iba vyvyšuje a ponižuje iných, ale sám nie je ničoho schopný.
Za všetko môžu neuspokojené emocionálne potreby. Často sa stáva, že sa k tomuto druhu výchovy uchýli rodič, ktorý si zo svojho dieťaťa spraví náhradného partnera. Lásku, čo mal investovať do nového muža či ženy, vkladá do nedospelého syna alebo dcéry. Bol by zázrak, keby sa úzkostlivé stavy neprejavili aj u dieťaťa.
Nebuďte „zlatým“ rodičom, ktorý deťom všetko dovoľuje a nechá sa sekírovať malým špuntom. Začnite sa správať tak, aby dieťa vedelo, že pomoc je vždy nablízku, ale je mu ponúkaná, nie vnucovaná. Nie je prehnaná, ale primeraná a ono má šancu sa rozhodnúť, či ju prijme. Dajte dieťaťu na známosť, že veríte v jeho múdrosť, silu ducha, a tak ho motivujte, nech príde samo na to, ako vzniknutú situáciu riešiť. Nemá to byť jednosmerné, ale obojstranné dávanie, preto od tejto chvíle prestaňte preberať zodpovednosť za svojho potomka. Chcete vychovať duchovného obra alebo ufňukaného slabocha?
Neraz som sa stretol s ľuďmi, ktorí mali výborné vzťahy s obomi rodičmi a detstvo hodnotili kladne. Chýbala im však cieľavedomosť a druhí ich často zneužívali. Koreň týchto problémov možno hľadať v tom, že keď boli deťmi, rodičia ich v snahe podať pomocnú ruku nenechávali často rozhodovať o svojom živote a nedávali im pocítiť dôsledky ich rozhodnutí. A tak tieto duše nenadobudli potrebné skúsenosti, neboli konfrontované s realitou. Môžete si byť istí, že verím v dobro ľudí, ale existujú aj takí jedinci, ktorí vedome ubližujú, okrádajú, proste svojou slabosťou parazitujú na iných. Ich „obeťami“ sú väčšinou práve priveľmi dôverčiví ľudia, ktorým v detstve bránili sa popáliť.
Zdeňka Jordánová v už spomínanej knihe Tvoje dieťa ako šanca pre teba opisuje prípad muža, ktorý nedokázal nič dokončiť. Vždy niečo vymyslel, ale nič nedotiahol do konca. Na terapii prišli na to, že keď bol malý a niečo bolestivé sa mu stalo, dajme tomu že sa udrel, rodičia okamžite odviedli jeho pozornosť inam. Napríklad na spievajúceho vtáčika, čím nedostal šancu, aby všetky emócie spojené s pádom vyplávali na povrch, takže ich nemohol precítiť až do konca. Prirodzene, s normálnym koncom do stratena a pochopením, že keď sa mu nabudúce bude zdať obrubník privysoký, má dvíhať nohu vyššie.
Stať sa spokojným, šťastným, úspešným a bohatým človekom chce vyrovnanosť vo všetkých smeroch. Nebyť ani zakríknutý, ani príliš dravý. Nevyplakávať ani extrémne nebojovať. Nebyť priveľmi uzatvorený, ale aj vedieť, kedy nebyť nadmieru otvorený. Keď ste vo svojom strede, vaše srdce vám okamžite napovie, že ste sa dostali do blízkosti človeka, na ktorého si treba dať pozor. Osvietení ľudia vnímajú, čo je v „zlých“ ľuďoch, no nevyhýbajú sa im. Nehádžu sa im okolo krku, ale ani nezostávajú v ich blízkosti. Rešpektujú všetky bytosti aj ich momentálny stupeň vývoja. Ani vám nik nemôže zobrať možnosť sa rozhodnúť, s kým sa budete stýkať, s čím potýkať, vždy predsa môžete povedať: „Nie, ďakujem, nemám záujem.“ To je bystrosť vyliečeného človeka.
V prípade, že rodičia nerozvíjali v deťoch oživenie týchto antén cez schému „možnosti – výber – následok – zhodnotenie“, budú si v dospelosti k sebe priťahovať „učiteľov“, ktorí zo všetkých síl zapracujú na prebudení príslušných snímačov. Nie, riešením nie je uzatvoriť sa, lebo nám niekto „uškodil“, ako to robia niektoré ženy po nevydarenom manželstve či vzťahu. Oprava predpokladá povedať si, že „nabudúce budem mať oči otvorené a budem veriť intuícii srdca“.
Proste anjelov, volajte si k sebe svetelné bytosti, Ježiša či iné autority, v ktoré veríte, nech vám pomôžu v aktivácii srdca, dávajú vám znamenia, šepkajú vám, „ktorým vlakom ísť, pre akú prácu sa rozhodnúť, ktorý byt kúpiť“. Nezabudnite na pravidlo, že čím ste svetelnejší, tým viac sa k vám môžu „anjeli“ priblížiť, takže aj vy musíte cieľavedome pracovať na svojich opravách. Vy sa poznáte najlepšie, takže si aj sami určite ciele. Chce to sebadisciplínu. Ak ju nemáte, začnite tým, že sa donútite každé ráno aj večer umyť si zuby. Všetko sa začína prvými krokmi, bez nich nespravíte ten posledný, ktorým vystúpite na vrchol hory.
Už chápete, prečo tak často spomínam „zlatú strednú cestu“? Mám tým na mysli vyrovnanosť, keď strelka nie je ani napravo, ani naľavo, ale v strede. Žitie s pravou mierou. Harmonický, prebudený človek zistí, čo mu najlepšie vyhovuje. V ktorej vlastnosti má pridať, ktorú oblasť utlmiť, na ktorú sa zamerať viac a, naopak, na ktorú menej, lebo pri svojej životnej úlohe ju až tak nevyužije. Umelec nech rozvíja svoju fantáziu a kreativitu, nepotrebuje byť dochvíľny, potrebuje slobodu. Dobrý vedúci nech v sebe cibrí zasa rozhodnosť a schopnosť stáť si za svojím, ale aj rozumieť iným. Žite v zhode. Niektorí ľudia žijú v dokonalej symbióze so svojimi omylmi a sú šťastní, tak prečo sa nimi neinšpirovať?
Boh sa chce prejaviť aj cez vaše dieťa, tak ten nádherný puk nechajte rozkvitnúť. Vytvárajte mu podmienky na rast, podporujte ho, ale nestrihajte mu krídla tým, že sa oň budete opierať ako o palicu, keďže ste vnútri sami ubolení. Nebuďte dvaja duševní invalidi dusiaci sa v jednom byte. Buďte dve hviezdy, ktoré sa chcú pridať k miliónom šťastných svetielok na tejto úžasne rôznorodej vesmírnej palete. Maľujte si spolu, ale nedržte štetec za dieťa. Možno sa vám jeho prvé pokusy budú zdať ako čmáranice, ale to potrvá iba chvíľu, kým sa vám neodkalia oči. Vydržte.
Ja načase, aby sa vírus zastavil. Ordinujem vám antibiotiká sebaprijatia a sebalásky. Nasadzujem vám okuliare pravdy, aby ste ihneď spoznali bábkarov, ktorí chcú ťahať nitky za vás. Dajte týmto liekom nejaký čas a potom sa vám dostane pocty sledovať zázrak prejavenia sa Lásky z vás pre celý svet. Cez vaše dieťa to bude mať mierne inú chuť a vôňu, ale stále sa v ňom budete vidieť. Vychutnajte si to.
Vaše dieťa je nadané, úžasné, jeho jadro je mocné, čaká iba na správny vietor. Dajte tú stenu medzi vami odvážne preč, nech samo napne krídla. Je schopné stvoriť nespočetne veľa originálnych vecí pre celé ľudstvo. Ak ho pustíte vy, nik na svete ho už nezastaví, tak ho už nechajte kráčať po vlastných, nesmierne sa na to teší. Stojte tesne za ním a radujte sa z jeho dokonale „nepodarených“ krokov. Nedotýkajte sa ho rukami, zvládne to samo! Dotýkajte sa ho iba srdcom, nadobro očisteným od nemohúcnosti. Už dnes nech zapadne slnko chorobného spútania, aby zajtra mohol vyjsť slnečný kotúč harmonickej obojstrannej slobody. Závidím vám, že môžete pozorovať opätovné narodenie nových bytostí, rodiča aj dieťaťa. Vychutnajte si to brieždenie.
Keď som varila bryndzové halušky, môj jedenásťročný syn mi povedal: „Mami, ty sa tak snažíš… ale zjesť si to budeš musieť sama.“
Môj vtedy štvorročný syn sa rozhodol vypýtať si lístok v autobuse sám: „Prosím si lístok k nám domov.“
„Zlatko, nemám teraz peniažky.“ – „Mamka, no a prečo si ich nekúpiš?“ (štyri roky)
Paľko von Šlabikárko trojko
HIRAX Shop (s možnosťou podpisu či venovania)
MARTINUS
