Ráchel mi minulý piatok po škôlke vraví: „Máme v pondelok doniesť gaštany. Kto donesie najviac, vyhrá. A ja chcem vyhrať.“
K honbe za súťaživosťou a vyhrávaniu, ako aj rozdeľovaniu detí hneď od skorého veku na „dobré“ a „zlé“, „šikovné“ a nešikovné“, „víťazov“ a „prehratých“, som sa vyjadril v žltom Šlabikári: Dospelí deťom, deti svetu.
Napriek tomu som to nekomentoval a na druhý deň som obe detičky zobral pod gaštan. V tráve nebolo žiadneho, tak som zobral papek a vravím im: „Deti, keď som bol ja malý, robili sme to takto“ a začal som gaštany zráňať dolu. Keď som trafil, deťúrence sa s veselým krikom rozbehli zbierať plody. Ráchel ich už nemala kde dávať, začala mrnkať, tak som jej šepol: „Keď som bol ja chlapec, nosili sme veci v čiapkách, alebo sme si vyzliekli bundy a dali všetko do nej“. Dcérka si dala okamžite dolu čiapku a naplnila ju šťastná ako blška gaštanmi.
Keď sme sadli do auta, pýtam sa detí: „Tak ako bolo?“ Nevedeli sa dorozprávať.
Poobede som im z gaštanov vyrobil koníka a Samíkovi gaštanového „džipasa“.
V nedeľu večer vravím Ráchel. „Priprav si tie gaštany zajtra do škôlky.“ A ona mi odvetila: „Ja tam žiadne nedonesiem.“ A tak som dodal: „Veru tak, dievčatko moje milované. Dôležitejšia bola tá energia pri zbieraní, tá radosť, výskot, napätie, či nám nič nespadne na hlavu, behanie za padajúcimi gaštanmi. Nie je dôležité vyhrávať, lebo potom za sebou zanecháš porazených. Dôležitejšie je všetko to okolo…“ Proste som sa detskou rečou pokúsil opísať slovné spojenie „cesta je cieľ“.
Viem, že ešte toho z Matrixu donesie domov mnoho a nie všetko sa mi podarí harmonizovať takouto prirodzenou cestou. Ale aspoň sa o to pokúsim. Nie zakazovaním, ale tvorením.
Paľko von Gaštanko nesúťažko
