Slabí ľudia sa ukotvujú na silných. Je to zákon magnetizmu. Prvotné štádium je vždy veľmi čarovné a mocné, to aby ste sa spojili a dokonale si všetko povedali.
Raz to možno bude použité proti vám. Harmonickí, vyrovnaní ľudia sa spájajú cez srdcia a toto prepojenie sa nikdy nepreruší.
Už teda viete, prečo sa vami snaží niekto manipulovať vo vzťahu, v tanečnom súbore alebo v práci. Nahliadnite do detstva „tigrov s úsmevom líšky“ a všetko sa vám ukáže ako na dlani. Človek vychovávaný rodičmi, ktorí žiarili úsmevom, pokojom, úctou k všetkému, nikomu nič nezávidí, o nič nebojuje, lebo mu zo všetkých strán tečie úplne prirodzene. Nepozná permanentnú nespokojnosť, dlhodobú nemohúcnosť pohnúť sa ďalej. Vie, že prekážky prichádzajú, ale namiesto lamentovania alebo čakania, že mu druhí automaticky pomôžu, problémy postupne rieši a silnie na nich. Vyrovnaný človek pristupuje k všetkému vyrovnane, aj k problémom. Človek, ktorý sa necení, má málo energie, a tak energeticky cudzopasí. Takýto jedinec nemá žiadnu vôľu, preto bude šikovne delegovať svoju prácu na iných. Tajne túži veľa dosiahnuť, aj keď sa navonok tvári, že mu v podstate o nič nejde a je „pohoďák a férový“. V skutočnosti zhadzovaním iných pláta čiernu dieru v sebe. Opačným extrémom je, keď čiernu dieru daná duša neskrývane využíva ako pohon na dosiahnutie vlastných egoistických cieľov. Pokojne môže ísť o vorkoholika, ktorý ide z jednej roboty do druhej, o rodine toho veľa narozpráva, ale venuje jej jeden poldeň za týždeň.
Tu treba hľadať pohnútky konania zakomplexovaných, nadradene sa správajúcich policajtov, bacharov, pažravých politikov, všetkých, ktorí sa dostali k možnosti mať pod sebou iných ľudí, a tak k nim pristupujú tvrdo a bez ľudského pochopenia. Mnohým firmám to vyhovuje, lebo v mene zisku je žiaduce, aby boli ľudia držaní nakrátko, takže sú vďační za katov.
A my Slováci ako národ sme všetci poznačení nízkym sebavedomím, už som o tom písal. Čudujete sa teda, že ak príde na Slovensko podnikať nejaká nadnárodná firma, všetku „špinavú“ prácu, v rámci ktorej treba byť zlý „na nižšie postavených“, v tomto prípade slovenských zamestnancov, robia Slováci, a nie Kórejci, Američania či Taliani? Niečo som sa po svete nacestoval, stretal som množstvo ľudí iných národností. Po obavách, neistote, neustálej chorobnej sebakontrole, vystrašenosti u nich nebolo ani známky. Kam prišli, tam boli doma. Cestovanie svetom s batohom na pleci ma veľa naučilo. Otvorilo mi oči, vyplelo zo mňa mnoho nefungujúcich koreňov.
Nie, nikdy som za svoje slabosti a nedokonalosti nevinil detstvo či nebodaj mamu. Božechráň, ona robila všetko najlepšie, ako vedela, môžem jej iba poďakovať. Keď musíte rozbiť škrupinu sami, spoznáte účinnosť vlastného zobáka. Sám som si vybral svoju rodinu, rovnako ako vy svojich rodičov, ktorí boli pre vás tými najideálnejšími. S láskou im treba poďakovať. Aj keby za facky, detstvo plné alkoholických scén či násilia. Dialo sa to nielen pre ich duše, ale aj preto, aby ste sa mohli v tomto vtelení spoznať. Prúd lásky mal byť otvorený len natoľko, ako ste si to pred narodením žiadali u kompetentných svetelných bytostí. Nezabudnite, že ste pri rozhodovaní, ku komu pôjdete, dobre vedeli, že cesta pochopenia bude uzavretá a vy si namiesto osvojenia nástrojov na konanie zázrakov prežijete najprv pocity sklamania, hanby, viny, nízkeho sebahodnotenia. Potrebovali ste na svoj rast rodinu, ktorá vás v detstve dokonale nepodporí, aby ste ten kameň nemohúcnosti mohli odhodiť sami v dospelosti.
Nech sa vaše deti cítia u vás v bezpečí ako úžasné bytosti plné múdrosti, s vedomím vlastných úloh na tomto svete. Keď im otvoríte svoje srdcia, budú sa zverovať aj ony vám. Ak máme vychovávať deti, je potrebné, aby sme sa tiež stali občas deťmi, len tak sa budeme vedieť do nich vcítiť. Neexistuje žiadne dokonalé dieťa ani dokonalý rodič. Tým, že sa dopúšťame chýb, učíme sa a učiť sa vychovávať je nikdy nekončiaci proces. Výchova nie je koníček, je to zodpovednosť, neustále hľadanie cesty, na ktorej sa vynárajú stále nové a nové problémy. Predpokladom je vybudovať si s deťmi dôverný vzťah. Veď komu majú viac veriť než vám?
Dieťa treba podporovať, nech vie, že je na určité veci nadané a na iné zasa nie. Že je šikovné a schopné a vy ste naň hrdí. Milujete ho presne také, aké je, motivujte ho mäkko a nenásilne. Je to o lesku vašich očí z prvého kroku vašej ratolesti. Ono vie, že ste ho pozorovali a všetko videli. Moje srdce nikdy nezabudne na Sárkine prvé kroky. Boli tri. Spravila ich na posteli v jednoizbovom byte, kde sme vtedy bývali. Ona cítila radosť rodičov, počula náš výskot. Bola na to aj patrične pyšná, dosiahla neskutočne veľa. Mala osem mesiacov a akoby vtedy vkročila na Mesiac. My so ženou sme boli pri tom. Vstúpili sme vďaka nej na Mesiac tiež. Žiadne noviny o tom nepísali, tak som si to dovolil napísať sem.
A vy už tiež choďte. Čo keď práve teraz nasadá vaše dieťa do rakety a chystá sa pristáť na Slnku? To nechcete byť pri tom a tlieskať mu? Je to vaša odmena, tak už bežte, láska chce tiecť obojstranne…
