Keď som bol malý, sedával som pri okne a pozeral sa ako vonka nádherne sneží. Ak počas Vianoc nenasnežilo, nebol to pre mňa ani čas sviatkov. Aj ľudia akoby Vianoce v zúfalstve iba predstierali, lebo vyzerali umelo hocijako sa snažili. Čo umelo – boli hnedozelené, ba až sivé, a to bolo horšie, ako keď sme si s chalanmi nemohli spraviť ľad.
Ako malý harant som sa mal učiť niečo o Varšavskej zmluve a nepriateľskom NATO. Nerozumel som tým skratkám. Radšej som sedával na radiátore a pozeral do pouličnej lampy na padajúci sneh. Vrch sviece verejného osvetlenia bol kruhový a štedré nebo ho vyparádilo prekrásnou snehovou čiapkou. Pyšne svietila do tmy sídliska ako maják pre vločky. Hrdo žiarila, že ona jediná zostala vonka, pokým ostatní ľudia po nej len zbabelo poškuľujú z tepla bytov, spoza večerných záclon čiernych od ústredného kúrenia. Áno, za socializmu boli radiátory častokrát tak vrelé, že sa na nich nedalo obsedieť a nebolo to tými rebrami, ktoré nezapadali do ľudských zadkov, ale tou horúčavou. Neviem, kto ich projektoval, ani kto určoval teplotu vody, ktorá im vdýchla život, ja som iba vnímal teplo. Vianoc.
Hneď ráno som ako malý chlapec bežal k oknu, aby som okamžite zhodnotil, o koľko sa počas noci nafúkol biely koberec. Dokonca som neraz vyskočil spod periny aj počas noci a hypnoticky som sa pozrel, ako padá božská biela nebeská mana. Čím viac sa sídliskové autá zmenili na zimné bunkre, tým viac sa mi to rátalo. Aj keď ufrfľaným susedom nešlo ráno naštartovať škodovky, varburgy, trabanty či iné dvojtakty. Alebo museli odhadzovať nebeskú prikrývku, lebo ináč by sa museli tárať do práce v špinavých uzimených autobusoch. Keď snežilo, všetko sa mi páčilo. Mám dojem, že za socializmu snežilo oveľa viac. Snáď tak chcel sám Boh, aby sa zakryla vtedajšia šeď a špina doby.
Po štedrej večeri som vždy počítal rozsvietené stromčeky v oprotistojacom paneláku. Hodnotil som, kto má aký vysoký, s koľkými a akými svietidlami. Ktorí susedia ho majú zasvietený často a prečo tí druhí šetria, keď ho pustia len hodinu denne. A už vôbec som nechápal obrovskú nehoráznosť, ako si ho mohli dať niektorí ľudia do izby, ktorú z môjho okna nevidím a ignorujú tak moju záslužnú štatistickú činnosť.
Mama mi rozprávala, že keď bola malá, starká, kým odišla ráno za robotou na JRD, im stihla ešte nabrať slepačiu polievku. A ich so súrodencami raz nenapadlo nič prevratnejšie, ako si tú horúcu polievku dať ochladiť do snehu na dvore, aby stihli autobus do školy. Samozrejme, všetky taniere popraskali.
Čo by som dnes dal za babkinu slepačiu polievku s pravými domácimi rezancami. Všetko. Mám síce plnú špajzu, ale akoby veci v terajšej dobe niekedy stratili svoj význam, svoju hĺbku. Dosť bolo melanchólie…
Prajem všetkým živým bytostiam vesmíru, nech im vyjde nielen dnešný deň.
Buďme šťastní, Hirax
