Dnes chcem napísať pár obyčajných viet o obyčajnej veci pre mňa, ale neviem z akých dôvod traumatizujúcej činnosti pre iných. O jednej možnej ceste ako von z problému, čím mám na mysli hocijakú problematickú vec, ktorá vás ťaží, nespíte a rátate vďaka nej počas prebdenej noci všetky súhvezdia. Píšem o križovatke ciest, kedy rozhodnutie nezávisí len na vás samotných, ale veľký vplyv na danú životnú šlamastiku má aj okolie. A je pritom jedno, či sa to týka materiálneho, vzťahového, citového alebo iného spoločenského rébusu.
Je smiešne dospelému človeku pripomínať, že môže poprosiť o pomoc, ale z nejakého dôvodu je to pre mnohých ľudí veľmi ťažké. Radšej hrdo trpia, než by sa „ponížili“ prosbou. Áno, od narodenia to do nás takto hustí Matrix. Čo nazývam Matrixom? Politikov, rodičov, učiteľov, kňazov, iných „vodcov“ a ich šikovne vybudovaný systém okov cez ktoré jedna degenerovaná generácia, ktorá vôbec nevie, čo je to „byť šťastným“, degeneruje ďalšiu generáciu. Práve tento systém výchovy nás učí bojovať o všetko, po čom túžime. Neberieme náš život ako hru, ale ako permanentný boj. Neprosíme, neprijímame, neodpúšťame, neďakujeme… BOJUJEME! Popukané jazyky nám trčia zo spenených papuli, ale to nás nezastavuje, aby sme ešte z posledných síl nekopali, neruvali sa. Koľko premárnenej energie vloženej do boja založenom na negatívnej energii. Bitka lakťami, ostrým slovom, ohováraním, posudzovaním, klamaním, deštrukciou, zlobou, kritizovaním, snahou meniť ostatných a nie seba. Následne sa čudujeme, že máme v dušiach neustále strach („nezmaturujem, nestihnem to, nezvládnem to, nezvolia ma, nedokážem to, šéf ma zasa zvozí, keď dostanem slovo, onemiem, určite to skonči zle atď“). Opätovne a hrdinsky v sebe pestujeme obavy z útoku iných, pretože sme uverili, že keď boxujem ja, boxuje teda celý svet.
Za získanie pomoci však zodpovedám ja. Ak mi niet pomoci, tak je to možno aj preto, že som si ju nevedel zorganizovať. Prinajmenšom som sa o to nepokúsil. Alebo som sa pokúsil, ale neurobil som to celkom kvalitne. Radím vám, veľakrát stačí poprosiť. Aj keby „nepriateľa“. Tu nejde o jeho nablýskaný džíp, ktorému dodáte svojou pokornou prosbou lesk a silu, keď vás bude ťahať z jamy levovej. Tu ide o vašu červenú škodovku 120L, aby v tomto momente nespadla do priepasti. Možno je to ten prepotrebný zlomok do mozaiky udalostí, aby ste sa po rokoch premenili na koráb a potiahli ten zhrdzavený džíp s láskou do nebies.
Sľúbte si, že keď budete prosiť, nebudete sa ponižovať. Je to ten istý princíp, ako keď dávate, ale sa nevyvyšujete. Dobre postavená prosba v správny čas môže byť predsa príjemnou vecou pre oboch. Obe zainteresované strany prejavia nádherné komunikačné schopnosti a vy dáte druhému pocit dôležitosti. Nechajte na druhú stranu, či so spätnou väzbou pomoci poleje iba svoje ego, alebo si vychutná ten prekrásny tok láskavej energie z toho, že prestáva matrixovsky rozmýšľať podľa rovnice: Ty sa nezaujímaš o mňa, tak ani ja sa nebudem zaujímať o teba. Naopak, príde vnútorná nabíjacia pozitívna reakcia: „Pomohol som. Nič ma to dokopy nestálo. Jeden telefonát, pár peňazí (ktoré mi aj tak nebudú chýbať), ktoré paradoxne nemôžu vyčísliť to teplo na duši, ktoré ma zaplavilo. To ľudské, nehmatateľné, ale tak čisté, božské. Tento stav si zapamätám a druhýkrát odpoviem rýchlejšie áno.“
A čo ak sa vám aj napriek všetkým snahám pomoci nedostane? Nehaňte, nekľajte, nezúrte. Každý má právo reagovať ako reaguje (viď môj článok Je čas si odpustiť). Nevidíme jeden do druhého. Každý prežil iné detstvo, stretol iných „učiteľov“, Matrix ho pomazal „iným hodnotovým rebríčkom“. Aj tak stojíte v bahne a hlbšie sa nedá ísť, odmietnutie pomoci vás už aj tak viac nezrazí. Počúvajte svoje srdce, to vám našepká či máte klopať na iné dvere. Alebo ste došli na konečnú, čo znamená, že týmto úsekom života budete musieť prejsť sami. A čo vás nezabije, to vás posilní. Veď túto múdru myšlienku už pozná snáď každé malé dieťa.
Buďte šťastní, Hirax
