Chorobu nemusíte liečiť, keď si dáte pozor, aby nevznikla. Ako som v predošlej kapitole spomínal postup neutralizovania chmúrnych prežitkov, tak chcem teraz poradiť, ako nevedome a spiaco nevytvárať mechanizmy obáv a strachov. Opíšem to na jednoduchom príbehu z môjho života.
Smeroval som autom z Banskej Bystrice do Bratislavy na jeden cestovateľský festival, kde som mal premietnuť svoju ruskú cestu. Husto pršalo a mne sa v mysli vynorilo, čo ma čaká: „Preboha, znova bratislavská agresívna doprava! A to do hlavného mesta vojdem počas poobedňajšej zápchy!“ Festival sa konal v Starej tržnici, ale pre mňa Martinčana, dedinčana, ktorý iba matne tuší, že budova Starej tržnice sa nachádza niekde v širšom centre mesta, je zaparkovanie čo najbližšie k budove kvôli vyloženiu kníh hotovou nočnou morou.
Ja viem, vy, čo bývate v spomínanom meste a viete sa v ňom autom pohybovať, sa teraz usmievate a možno aj nechápete, čoho som sa vlastne obával. Ale ja som sa na toto hľadanie adresy, aj keď s pomocou navigácie a laborovania v zápche v oblasti, kde ma organizátorka varovala, že sa nedá len tak ľahko zaparkovať, vonkoncom netešil. V Bratislave som už zažil nemálo nepríjemných udalostí, dokonca aj jednu malú búračku, tieto adresy sa teda logicky prudko hlásili o slovo.
Dážď šľahal do okna, predo mnou sa črtala Nitra a mne sa tretíkrát do polhodiny vrátil opísaný nepokoj. Až kým som ho poriadne neschmatol pod gágor. „Palino, už tretíkrát si sa na minútu zamyslel, aké to len bude v tej Bratislave ťažké!“ Najdôležitejšiu etapu procesu zastavenia vzniku neistoty som mal za sebou – postrehnutie! Presne tak, čitateľ vnímavý, chce to v sebe aktivovať vnútornú pozornosť, na čo vlastne v tú-ktorú sekundu myslíš. Toto keď sa človek naučí, má vyhraté.
Okamžite, ako som pomenoval, čomu dávam silu cez moju pozornosť, spustil som rozumovú analýzu a prestavenie mysle: „Dosť! Neviem, čo ma tam čaká, ešte sa nič nestalo. Zbytočné je domýšľať si chmúrne pokračovania. Situáciu budem riešiť na mieste, keď budem môcť reálne zhodnotiť okolnosti. Dosť!“
Všetko ustalo. Poznám, ako fungujú energetickí egregori, takže som dobre vedel, že sa ešte budú snažiť vyskúšať ma a pripomenú sa s „hrozivou situáciou pri parkovaní v hlavnom meste“. Lenže keď vo svojom vnútri postavíte k bráne vášho pokoja pomyselných strážcov, neprešuchne sa k vám už žiaden narušiteľ, ktorý chce žiť z vašej energie, keď sa začnete báť.
Vedomé nastavenie myslenia hneď na začiatku možného zrodu pochybnosti nedovolí narastanie ďalšej neistoty. Ľudia veľakrát ani len netušia, ako spánkom v mysli dovoľujú, aby v nich rástli strachy. Podobne skúste na myšlienkovej úrovni začať pracovať s vaším zmýšľaním a skvalitní sa vám život. Prvým víťazstvom sa nezbavíte iba dajakej pochybnosti či strachu z čohosi, ale bude to mať oveľa väčší prínos pre vás. Začnete si v sebe upevňovať tento proces očisty, a to je oveľa dôležitejšie. Pri každom ďalšom úspechu anulovania strachu v sebe zdokonaľujete majstrovstvo zostať v pokoji a nenechať sa vtiahnuť do sféry pochybnosti, ostýchavosti, hanblivosti, rozpačitosti, obáv.
Keď sa vám podarí udusiť prvé výhonky narodenia neistoty, a to aj malej, nastupujete na cestu majstrov bytia v prítomnom okamihu a ovládania svojho života. Možno sa pousmejete, že tu opisujem taľafatku, ale neverili by ste, do akého stavu čierneho majstrovstva sebaničenia sa dopracovalo mnoho ľudí, keď si v sebe pripustili šepkajúceho červa zlej budúcnosti a ešte ho aj ľahostajným zmýšľaním začali v sebe chovať. Moderná psychológia nestačí pre určité deštruktívne konečné stavy mysle vymýšľať názvy a diagnózy, ale to je tak, keď necháte rásť burinu a ešte ju aj polievate. Naopak, keď sa naučíte ovládať jemné nuansy vášho života, veľa pnutí zmizne.
Doba je iná ako za čas našich starých rodičov. Ťažká práca na poli, okolo chalupy či v hore bola aj zdrojom pohybu pre telo a ventilácie mysle. Strava nebola taká chemická, menej peňazí neumožňovalo vo veľkom sa prejedať, a nieto ešte nevhodným jedlom, človek nežil v strese. Odvtedy pribudli stovky faktorov, ktoré nás lákajú a oddeľujú od vnímania seba a mojkania vlastnej duše. Toto všetko na nás pôsobí, ale keďže sme všetci dobre vedeli, do čoho sa ideme narodiť, sme tu správne.
Súčasnosť je najideálnejšia pre naše duše. Nie je zlá. Stačí len úspešne nadviazať spojenie s našou mysľou, rozumom a dušou. Je to naša podstata, ktorá dostala spolu s vtelením aj dostačujúce a výkonné nástroje. Sústreďte sa na miesto, ktoré bolí, a nástroje vhodne použite. Tak sa z vás po čase stane unikátny sochár vlastnej duše. S kladivom sa dá rozbíjať, ale aj vytvoriť úžasná stavba. Vždy ide len o to, aký zaujmete k tomu, čo sa navôkol a vo vás deje, postoj.
Strachy nie sú znakom slabosti. Ozývajú sa, keď sa zopakujú súradnice, ktoré sú podobné tomu, čo nás kedysi už vystrašilo a zranilo, alebo keď sa vyskytneme v situácii, že sa rozum cíti nesvoj, nepozná dané prostredie, je neistý, a tak spustí symptómy, ako sú zvieranie žalúdka, ťažkosti s dýchaním, búšenie srdca, potenie rúk. Sú to znamenia, keď mozog využíva vaše telo, aby upútal vašu pozornosť. Obavy a strachy musia pôsobiť negatívne, lebo len tak môžu byť efektívne, aby sme začali konštruktívne analyzovať situáciu. Iba nám oznamujú, že sa čosi deje, čo ešte neznamená, že už horí, len nás smerujú, aby mozog spustil analytické zmýšľanie.
No ľudia sú takí rozbehnutí, že signálom svojej duše alebo tela nevenujú pozornosť, čím ich vytesňujú, až vznikne podprahový pocit úzkosti. Malé poruchy tak nedbanlivo pretvoria do panických kolobehov, staré odkazy zavrú do väzení a stvoria z nich fóbie. Únava, stres alebo osamelosť podporujú negatívne zmýšľanie, z ktorého sa neskôr rodia úzkostlivé stavy. Mnohí až nezodpovedne často spúšťajú automatického pilota, ktorý cez bezmyšlienkovité konanie začne vo všetkom vidieť najhorší možný scenár.
Preto strach nepotláčajte, no ani ho nevytesňujte. Ak sa vyhýbame niečomu, čoho sa bojíme, stavy sa budú iba zhoršovať a rozum sa utvrdzuje v tom, že celá záležitosť je skutočne veľmi závažná a škodlivá. Bolestivej veci sa treba postaviť čelom hneď na začiatku, čím obsah strachu pochopíte, naučíte sa ho kontrolovať, a tým nad ním začnete víťaziť. Strachy nikdy úplne nezmiznú, zoberte si túto vetu za svoju, oslobodzuje. Pravá miera obáv je vždy potrebná. Naučte sa len znížiť vplyv strachov zmenou prístupu k nim, a tak sa naučíte lepšie zvládnuť nepríjemné situácie.
Druhú a záverečnú časť kapitoly Umenie nevytvárať obavy nájdete tu
Použité z knihy Šlabikár šťastia 5, Psychický obor
