Tento text je pokračovaním prvej časti kapitoly Umenie nevytvárať obavy
Mám kamaráta, ktorý sa bál šoférovať auto. Predchádzalo tomu jeho nezodpovedné vedenie auta v mladosti, keď po búračke auto odviezli do šrotu, ale jemu sa, našťastie, nič nestalo. Odvtedy sa bál viesť auto. Keď už mal deti, skúsil to, ale ledva prešiel tristo metrov po rovine, mal také stuhnuté všetky svaly, že ak by prišla zákruta, asi by ju nevybral. Počas tých rokov presvedčil sám seba, aké je to pre neho strašné a že už určite do konca života nebude môcť šoférovať. Vyslovil, a tak sa mu aj dialo. Namiesto toho, aby vedome pracoval na znížení odporu voči riadeniu auta, nevedomosťou zvyšoval výkonnosť tohto strachu, aby si v sebe postupne vypracoval panickú poruchu zo stavu, keď si sadne za volant.
Všetko má svoj skrytý poriadok. Spite počas jazdy na sedačke spolujazdca a prežite pár hodín strhávaním sa na šoky, „že šofér zaspal a vy idete havarovať“, a váš mozog si to zapamätá. Ďalšiu jazdu sa budete znova budiť práve v momentoch, keď bude vodič rezať zákrutu a vy mu budete do toho kričať, nech brzdí, kým on sa vám bude pokojne smiať, lebo bude mať situáciu plne pod kontrolou. Nechajte tomuto sledu udalostí voľný priebeh a začnete sa báť zaspať v aute.
Bojíte sa chodiť výťahom? Nechajte to tak a z jedného strachu si v sebe môžete vypestovať stavy úzkosti, lebo s pribúdajúcimi rokmi sa stanete odborníkom, ktorý si začne pozornejšie všímať budovy, schodiská, bezpečnostné a požiarne schody, hrozbu nemožnosti uniknúť budete vnímať nakoniec zo všetkých priestorov. Po čase sa budete báť cestovať aj metrom, pocit úzkosti vás prepadne i v kine, keď budete sedieť v strede plného radu a váš vyškolený rozum na čiernej pastve vám bude posielať závery, že odtiaľto sa „nedá utiecť“. Z jednej nepríjemnej situácie sa stane latentným prístupom pohroma, ktorá môže po rokoch človeka paralyzovať.
Spomínaný kamarát je bojovník. Už bol rozvedený, keď syn jeho novej priateľky ho raz podpichol: „To čo si za dospeláka, keď sa bojíš šoférovať auto?“ Pamätáte sa na silu jednej správne vyslovenej vety z kapitoly na začiatku knihy? Slová tínedžera boli presne tým červíkom, ktorý sa zdravo zavŕtal do jeho mysle a kde-tu sa začal hlásiť o slovo. Vtedy otočil páčku v sebe a zaumienil si, že strach z riadenia auta v sebe vylieči. Zaprial si, a tak mu vesmír poslal do cesty jednu jazdu zo Žiliny do Považskej Bystrice, keď ho zo spoločnej túry viezol kamarát. Ten mal práve nové BMW a zaumienil si, že auto „prevetrá“. Prešli tú vzdialenosť za desať minúť šli rýchlosťou dvestoštyridsať kilometrov za hodinu. Neskôr som sa pýtal na jeho pocity a on mi odvetil: „Keď ma zarylo do sedačky, preľakol som sa. No po chvíľke som si uvedomil, že sa cítim bezpečne, lebo som vedel, že kamoš je dobrý šofér. Vravel som si, že keď nehavarujeme teraz, nehavarujem už nikdy. Došli sme v poriadku a ja som intuitívne tušil, že nastala ďalšia fáza môjho liečenia.“
O pár mesiacov neskôr požiadal kamarátku, či by dovolila, aby odšoféroval jednu cestu, keď sa odkiaľsi vracali. Nebolo to ďaleko a on to zvládol. Dva mesiace na to mi poslal fotografiu svojho auta s vetou: „Práve som zaparkoval. Je to neuveriteľný pocit víťazstva.“
Mieru strachov určuje váš prístup k nim. Pýta si to postrehnutie vášho desenia, očíslovanie vašej úzkosti od jedna do päť, uvedomenie si procesu prechodu do prípadnej paniky, keď sa úzkosť začne prejavovať aj na fyzickej úrovni.
Zo začiatku však skúste opísať, či v sebe nepestujete nejaký program, ktorý vám zastiera jasné a svieže nazeranie na svet. Svoj postoj, ktorý človek zaujal podľa prežitého detstva, si môže určitá osoba celý život upevňovať ako správny, aj keď bude pre ňu deštruktívny.
Ako dieťa ste sa báli neurobiť nič zle, aby ste nespustili krik rodiča? Nečudujte sa, že sa teraz necítite dobre, keď sa situácia vyostruje (a je jedno, či tlak vzniká v práci, vo vzťahu, v manželstve, rodine, materiálnej oblasti atď.) a vy sa musíte rozhodnúť. Zlá skúsenosť z detstva stvorila mučivú nahrávku, ktorá vás zväzuje konať s čistou mysľou, len čo ste napätý. Automaticky to vedie k stavom úzkosti vždy, keď si máte vybrať jednu z ciest, no vy sa bojíte, že sa pomýlite a „príde hnev rodiča“.
Mnohí z dospelých si zasa dávajú nesplniteľné ciele, ktoré štartujú ich titanské výkony. No keďže človek je tvor omylný, ktorý robí chyby, zakaždým sa to skončí ich sklamaním, až sa dopracujú k večnej nespokojnosti zo seba. Takíto ľudia si berú na seba veľa, toľko, čo sa nedá reálne stihnúť, a to z prostého dôvodu, že ako malí sa snažili zapáčiť prísnemu rodičovi. Už síce majú vlastný život, ale fontána z podvedomia stále vyviera a ženie ich k sebaničeniu. Ich vyliečením je pomôcť rozumu pochopiť, že plány, ktoré pripravujú, sú nereálne a bolo by dobré v sebe pomenovať ničivý mechanizmus, odpustiť rodičovi aj sebe a postupne ho nahradiť pravou mierou k práci a povinnostiam.
O personalizácii, teda tendencii preberať zodpovednosť za to, čo nemáme mať pod kontrolou, som už v tejto knihe písal. Rodí sa v detstve, keď sme boli dohnaní rýchlo dospieť alebo sme si do seba v mylnej vidine zapísali, že lásku dostaneme vtedy, keď najprv zachránime rodiča, ktorý si nevie dať rady so svojimi problémami. Ako dieťa sa klameme, že na to vystačíme s našou detskou psychikou. Nevystačíme. Iba sme v sebe zatlačili gombík, „musím veľa“, a berieme si do noše aj starosti a karamboly iných.
Uvádzam tu tieto typy vnútorného nátlaku, lebo vedú k podprahovému napätiu, ktoré ústi k neistote a úzkosti. Tak si iní ľudia robia starosti o to, čo si o nich myslia iní. Buď majú v sebe silný princíp spravodlivosti, alebo sú citliví na seba. Začiatok klbka povedie k možnému ponižovaniu od rodiča v detstve. Ale k tomu nemuselo vôbec dôjsť, stačí na to aj nevšímavosť rodiča k dieťaťu v chúlostivom období jeho dospievania, keď si dieťa potrebovalo potvrdzovať vlastnú hodnotu. Teraz si takýto dospelý človek neverí, a tak je háklivý na každý komentár adresovaný na jeho osobu, prípadne si svoj vnútorný severný pól začal kurírovať prehnanou starostlivosťou o svoj zovňajšok či prezentovaním sa pred druhými ako „múdry, šľachetný, charitatívny či dobrý“ človek. Keďže Boh sa v nás chce zrkadliť dokonale čisto, zameria sa na odhalenie každej roly, ktorá vznikla ako ochranný aparát zakryť nádor. Zápal má byť vyliečený, nečudo teda, že človek precitlivený na pripomienky od druhých si bude verdikty, krivé obvinenia a súdy okolia priťahovať vo väčšej miere. Správnou reflexiou bude musieť upraviť citlivosť v sebe na pravú mieru a začať si vážiť seba samého, posilňovať svoje dobré stránky, začať si veriť.
Spomínané vnútorné ničivé a chybné nastavenia plodia strach zo strachov, keď sa už človek nebojí ani samotnej veci alebo činnosti, ale stavov úzkosti, panickej poruchy či negatívnych pnutí, ktoré nastanú nevidením potopy v duši. Staňte sa preto pomocníkom sami sebe, nasmerujte mozog pochopiť, že predstavu, ktorú vytvoril a upevňuje, nie je pravdivá. Získate tak nákupné body, za ktoré si vyberiete výhru v podobe pokojnejšieho života bez deštrukčného správania a konania. Úzkosť sa roztopí a strachy ustúpia na vhodnú nápomocnú úroveň.
Blog Technológia spracovávania strachov či ťažoby cez vedomé naladenie sa na samotné obavy
Použité z knihy Šlabikár šťastia 5, Psychický obor
