Trpíte vážnou chorobou? Zomierate? Klopte, bude vám otvorené…

Nebojte sa, odo mňa sa žiadnych citátov z biblie nedočkáte. Chcem napísať iba pár chrobáčikov, ako som skoro umrel. Veď to by ani nevadilo, bežec s tričkom „Svet“ by utekal svoj maratón ďalej, ale najhoršie na tom bolo, že som bol sám ako prst a pre istotu v Thajsku. Zobudil som sa o piatej ráno a ľadvina mi vyšla vyskočiť z tela. Bolesť mi opanovala celé brucho, pipík, kríže a veselo postupovala vyššie. Lenže ja hrdina som spapal nejakú tabletku proti bolesti a klamal sa, že to prejde. Dve hodiny som sa krčil v posteli, krivkal po izbe, prechádzal zo zimnice do horúčky, trpel, stonal a masochisticky si vychutnával začiatok koliky. A cez stenu počúval súlož susedov. Najprv toho nado mnou a potom Švéda vedľa mňa. Keď si Severan, s ktorým som si pred dvomi dňami podal na chodbe ruku, mladú Thajčanku preniesol na záchod a rozhodol sa s ňou ku mne prebúrať, prinútil som sa konať.

DVERE Č.1

– Do najlepšej nemocnice, akú tu máte, – vyslovil som svoje želanie taxi motocyklistovi. Nemal som síl si na hlavu nasadiť prilbu a ani sa ho držať. Letel ako drak a ja som naberal dojem, že keď zastane a otočí sa, nebude mu mať kto zaplatiť. Tú dvojnásobnú taxu, ktorú nakoniec so svietiacimi očami na mňa zabil. Nebolo energie bojovať, ale zmúdrel som, že ľudské vnímanie je silnejšie, ako by som očakával.

Do vestibulu hospitalu nevstúpil mladý muž, za akého sa pokladám, ale podlomený starec. Brali ma rovno do vozíka, lebo keby sa ma niekto pokúsil vystrieť na premiestňovacie lehátko, zabil by som ho pohľadom.

A potom nejaká infúzia, odoberanie krvi, moja večera na zemi, krvavý moč v skúmavke a štyridsať minút múk, ktoré neprajem žiadnemu nepriateľovi. Keď som dostatočne precítil poznanie, ako trpeli ťažko ranení vojaci počas svetových vojen, keď došlo morfium, rozhodol sa čarovný prútik spraviť „šmah“ a všetko behom sekundy odišlo. Všetka bolesť bola ta-tam. Neklamem. Tie dvere niesli nálepku „analgetikum“. A potom milý doktor vysvetľujúci mi, že mám asi ľadvinový kameň, či si to chcem dať došetriť u nich alebo doma (– Doma, doma, pán doktor, u nás to nejde cez doláre, – odvetil som mu), koľko mi trvá let domov, že vidí na mne, že som inteligentný a že mi predpíše morfiové tabletky. Thajsko a drogy si moc netykajú a tak som si lekársku správu veľmi dobre odložil. Aj tie tabletky. Zaplatil som 80 amerických dolárov. Chcel som im nechať 800, taký som bol šťastný.

Tri hodiny na to sa na krásnej pieskovej pláži opaľovalo tridsať päť ročné novoredeniatko a v hlave mu leteli myšlienky, aký je život krásny. Kúpalo sa, ako keby bolo prvý krát v mori, slnilo sa ako čerstvo vyliahnuté kuriatko a prihováralo sa tučným černoškách, či si tiež myslia, že život je strelený. Ale oni sa len smiali a ďalej lízali tie svoje mrazené tyčinky. Prvú koliku som mal za sebou.

 

DVERE Č.2

Doma som obvolal kamarátov, ktorí ma nasmerovali za známymi na nefrológiu a urológiu. Viac než milí doktori ma poslali na túru po Sone a Rontgene. Pri vyšetrení prostaty som prišiel o panictvo na mojom anále. Čo človek nespraví kvôli zdraviu, všakže? Tu gumenú rukavicu ponárajúcu sa do nejakého gelu mi v hlave žiaden zmizík nevymaže.

– Pekne sa prehnite, bude to dosť bolieť, – povedal doktor. Keď sa bolesť v bruchu blížila k ležatej osmičke, vyšli mi slzy a uschli na lícach. Ale niekde v pamäti zostala spomienka, že keď ma správnom mieste ľudského tela príslušne pritlačíte, podpíše vám každý aj to, na čo by nikdy ani len nepomyslel a nieto ešte spravil.

– Ľadviny máte zdravé ako päťročné dieťa. Žiadne kamene. Na rakovinu prostaty ste ešte primladý, to dostávajú muži v neskoršom veku. Po tých trojtýždňových silných antibiotikách nemal šancu prežiť žiaden zápal. Test na chlamýdie, či iné šarapaty negatívny. Mladý muž neviem, čo vám je, ­– tak znel verdikt študovaného človeka, ktorý mi v ordinácii venoval trištvrte hodiny a bol to jeden z najmilších doktorov, s ktorým som sa počas môjho života rozprával o mojej telesnej schránke. Bombardoval som ho mojimi laickými výmyslami a otáznikmi. Všetko mi s prehľadom a pokojom objasnil. Žiaľ, pocitu pálenia a mierneho rezania pri močení ma nezbavil.

A potom prišla druhá kolika, ďalšia čarovná tabletka, druhé kolo behu cez prekážky čakárni Sono a snímkovania s kontrastnou látkou. A ďalšie pochvaly stavu mojich vnútorných orgánov.

– Jediná cesta je sonda cez pipíka do vašej ľadviny, – povedal doktor.

– Je to pri plnom uspatí?

– Áno, kompletná anestézia.

– Prepáčte pán doktor, do tohto nepôjdem, – odvetil som. Môj vnútorný hlas ma totiž upozorňoval, že tejto kľučky sa chytať nemusím.

 

DVERE Č.3

A tak som sa ako človek nezlomný a plný pozitivizmu pustil do duchárčenia. Cez numerológiu som sa dozvedel, koľko veľa devín mám vo svojom dátume narodenia, aký budem úspešný, ako budem ľuďom pomáhať, že som anjel a slniečko, aká je moja duša vyspelá a aj príčinu mojej choroby. Rezanie ale neprestalo.

 

DVERE Č.4

Pri regresnej terapii som sa vyzliekol do naha, vykúpal v potoku pozitívnej energii, prešiel útržkami svojich minulých životov, odprevadil rok a pol mŕtveho zajka Lauru, s ktorou som sa nestihol rozlúčiť a on na mňa s tými neuveriteľne krásnymi očami stále čakal. Najlepšieho človeka, ktorého som mal tú česť na svojej životnej púti stretnúť a ktorý odišiel po rakovine hrubého čreva z tejto nami pochopiteľnej dimenzie vo februári tohto roka, som naložil do obrovského balóna, odrezal hrubé lano, ktoré ho kotvilo a poprosil za neho o odpustenie všetkých tých nahnevaných bojovníkov, čo sa na neho mračili, pretože bol na nich v nejakom minulom živote asi strašne zlý. Pán, čo ma viedol, ma zbavil všetkých sedemnástich stratených dušičiek čo na mne cudzopasilo a dal mi radu, že keď pôjdem na budúce okolo cintorína, či budem v nemocnici, mám im v duchu pohroziť, že ich mám síce rád, ale nech na mňa nelezú (tak prečo, keď kráčam okolo rakvakempingu, ich k sebe stále sarkasticky volám?). Dal som mu tisíc päťsto korún, ale ráno sa vycikal s divným pocitom do misy: – Tak ani tieto dvere to neboli.

 

DVERE Č.5

Tretia kolika prišla za tri týždne a ja som po raňajších útrapách spapal ďalšiu lentilku, ktorá už za štvrť hodinu zabrala. Začal som mať strach, kedy sa stane telo voči týmto krátkodobým painkillerom rezistentné. Bol som slabý ako mucha a v duchu sa pýtal, či ten koncert, čo som mal večer odohrať v Nitre s mojou kapelou, nezrušíme. Zahral som ho a tam mi môj druhý gitarista Ľubko ponúkol nejakú jeho kolegyňu z práce – ľudovú liečiteľku. Hneď sme ju vytočili:

– … áno, tak sa volá. Ročník narodenia 1971, – zadával jej Ľubko moje súradnice.

– Dajte mi ho, – odvetila. Zobral som si mobil.

– Pán Baričák, máte vyskočený siedmy, deviaty a jedenásty stavec. Vnútorné orgány nie sú dostatočne prekrvované. Pravá ľadvina vám pracuje na dvadsať percent. A máte v nej kamienky veľkosti tak malého piesku, že to nie je možné modernými prístrojmi uvidieť. Budem mať na vás čas až za tri dni. Príďte na deviatu. Nebojte sa, všetko dáme na poriadok.

Odklonil som mobil na dĺžku paže.

– Ľubko, toto je čo za ženskú? Vie o mne všetko…

 

Podľa návodu som po pár dňoch prišiel k rodinnému domu, kde mi malo byť ukázané, na čo je celá moderná medicína krátka. Pred barakom parkovali dve autá s ešpézetkou neprísluchjúcou nášmu okresu. Vošiel som do dvora. Oproti mne vyštartoval Maxipes Fík, ktorému sa pod labami motala smečka mačiek. Keby spoza rohu vyšiel lev a začal ich všetkých olizovať, prekvapilo by ma to asi tak, ako keby si premiérova žena kúpila opasok od Gucciho za desať litrov. Na tomto dvore totiž jehovisti určite fotili obrázky do ich demotivačnej Strážnej veže, tak tu všetko žilo spoločne obchádzajúc zákony fauny.

Vošiel som dnu, dostal návleky a pokyn, nech čakám. Za desať minút vyšla mladá rodinka s uplakaným decuľom. Na ich tvárach sa rozhostila radosť. Asi uverili. Ja nie a tak som sa bál, že som tu zbytočne. Čítal som o placibo efekte dosť a dobre som vedel, že telo sa dokáže vyliečiť zo všetkého samo, stačí len, aby dostalo ten správny stimul. Ja som sa ho hrdo pokúšal zažať sám, ale nedarilo sa. A tak som to prenechal iným a táto Baba jaga mala byť jednou z nich.

Vošiel som do obývačky. Na stene visel obraz s poslednou večerou. Hneď som videl, že Leonardo Da Vinci ho nemaľoval, lebo Máriu som nenašiel. Všade po stenách visel Ježiš v rôznych podobizniach. Bolo ho tam na desiatky. Áno, ten Ježiš Kristus, ktorý je všade tam, kde sa udialo nešťastie. Ale keď sa tá krivda reálne deje, teda v čase t = 0 ms, tak nikdy nie je prítomný. Na dverách mu visí tabuľa: „Som na obede. Môžem meškať, palacinky totiž milujem!“ Ale človek sa nevzdáva a tak mu volá bezradne s nádejou na mobil. Tam ho však zroní odkazovač: „Ježiš Krisuts je mimo dosahu siete. Skúste sa modliť neskôr!“ Kým však špekulujete a prosíte o pomoc, to zlé sa stane a Ježiš znenazdajky vychádza spoza opony. A vy mu padáte ku kolenám, vyplakávate sa mu, prosíte ho o pomoc a modlíte sa k nemu o silu a radu. A on vás pokorne počúva a keby ste zjedli hubičky, tak sa vám zmení pred očami na jedno veľké obrovské ucho. Otvára vám vaše aj svoje srdce, kde je milión komôriek, pre každého kajúcnika jedna osobitná kajuta na rozmlúvanie s Bohom. „Och, aký sme slabí. A ja na čele. Vošiel som do tejto miestosti, aby som vás – áno vás, desiatky visiacich Ježišov po stenách – poprosil o opravu môjho tela, ktoré stretla nehoda. Zlé sa totiž už stalo a aj keby som ťa Ježiš ešte predtým poprosil, aby sa nestalo, tak by sa určite stalo. “

– Vy ste s tou ľadvinou, však? Čo máte za jazvu pod tričkom? Operovali vám slepé črevo, však? – hovorí na mňa Baba jaga číslo jedna. Druhá totiž pozerala na konci izby nerušene televízor. Sklonil som hlavu k tričku, či sa mi náhodou nevykasalo, ale ako som tušil, bolo na poriadku. Tá tetka to proste nejako mimozmyslovo videla. Tretím okom, periskopom, mikroskopom, kroskopom, kopom? Netušil som…

– Tu si mi ľahnite, – ukázala na žinenku ležiacu na zemi. Tesne vedľa nej si podriemkával čierny vypasený kocúr. „Domáce zvieratá sa tu majú oveľa lepšie, ako africké deti, ktoré si osvojujú svetové pop celebrity. Tie čierne vychudnuté deťúrence svoje náhradné matere ale nikdy neuvidia. Bodaj by im prišli aspoň tie prachy a užili si ich,“ vravim si v duchu a prskám na kocúra, nech mi uvoľní flek, lebo ináč bude zodpovedný za to, že odídem domov ešte viacej chorý, ako som prišiel.

– Ideme sa zápasiť? – srandujem, ale na odpoveď nie je čas. Baba jaga číslo jedna mi centralizovaným tlakom tlačí na stavce, funí pritom ako lokomotíva do kopca a môj chrbát jej do toho veselo praská ako pionierska vatra.

– Tu si mi sadnite a takto dajte ruky. – Príbeh o tom, ako sa chrupavky naučili rozprávať, pokračuje. Alebo niekto prihodil do kozubu, tak praštia moje zanedbané stavce? A to som just prestal hrať hádzanú, aby som si neškodil. Všetko je klam!

– Aha, už ich naháňajú…, – komentuje Baba jaga čislo dva z opačnej strany izby seriál, ktorý zbožňuje.

– Pre Boha, veď vy máte jednu nohu o dva centimetre kratšiu ako druhú. Majka, poď mi ho pomôcť podržať, je to hodný kus chlapa. – Majka vstáva, berie si misku s keksami a stále z nej vyjedá. Je to statná žena okolo šesťdesiatky. Kráča ku nám, ale zrakom stále sleduje dej na obrazovke. Teda až kým nezakopne do sedačky:

– Do pizdy!

– Vy ste aká klasička? – hovorím jej. Škerí sa a sadá si celou svojou váhou na mňa. Oči mi oblizujú koberec, nemôžem dýchať, tá ženská snáď váži dve tony. Žeby za to mohla tá miska s chrumkami? Tá prvá mi šklbne smerom von z tela najprv jednou a potom druhou nohou. Celé mi to pripadá za vlasy pritiahnuté – dve odžité ženské tu naťahujú mladého chalana ako šteňa. Keby niekto akurát vošiel do dverí, asi by som mu ťažko vysvetľoval, že nepreberáme sebaobranu dvoch starých žien proti jednému útočníkovi.

– Konečne medzi ľuďmi s rovnako dlhými nohami, – komentujem zákrok hodný na zápis do knihy: Rady pre začiatočníkov španielskej inkvizície. Jagy sa smejú, sú bohové. Také osvietené staré strigy, ktoré svoje vrodené zmysli pretavujú skrytou formou do peňazí.

– Tu si ľahnite, – káže mi môj aktuálny telesný guru, – bruchom dole. – Zapaľuje nejaké sviečkové trubky a rozpráva mi niečo o vyťahovaní všetkého chorého a zlého z môjho tela. Vnímam jej dlane v strede chrbtice, aj keď ju nevidím. Dýcham do starého gaučového povleku a sledujem kocúra, ktorý sa na mňa prišiel pozrieť.

– Cítite nejaké teplo? – pýta sa ma.

– Nie, necítim nič, – odpovedám pravdivo a bez rozmyslu, – mal by som? – Mlčí a ja si nahováram, že liečba ide zlým smerom, lebo vnútorne nespolupracujem.

– Aha, vraj zabijem ju, hehe! – doľahnú ku mne slová od druhej Baby jagy. „South Park to nebude, je to niečo hrané,“ snažím sa v duchu odhaliť prameň jej smiechu.

– Koho? Tú Grétu? – pridáva sa pálička trubiek.

„Kde som to? Na dvore u jebn.tých?“ nedá mi môj rozum. „A za toto mám ešte zaplatiť? Čakal som čarovnú guľu, karty, sviečky, herecké sústredenie a teraz som vo víre seriálových maniačok obklopený vypasenými rozmaznanými zvieratkami, z každého uhlu pohľadu sa na mňa pateticky usmievajú stovky Ježišov a k tomu ešte musím bozkávať túto vyplznutú deku?“

– Nie, nie… tu kaderníčku, – smeje sa stále Baba jaga číslo dva a ďalej likviduje chrumky z misky. Trúbky dohárajú, procedúra sa schyľuje ku koncu.

– Vidíte ten sajrajt, čo z vás vyšiel? Keby ste bol zdravý, je to čisté.

Kukám do rozbalených trubiek na niečo čierne, čo má podobu spálenej substancie. Jemnučký zhorený prach je do seba polepený, ako prášok na pečenie po záruke.

– Aha, mal ste tam aj cistu. Vyšla, – dostáva sa konečne aj na odborný medicínsky výraz. Periférne pozorujem rozpažené ruky Ježiša na stene. Usmieva sa. Aj ja. Pripadám si ako v blázinci, kde fičí liečebná seansa a choromyselní sa akurát hrajú na lekárov.

– Ukáž, – vstáva druhá a pribieha sa pozrieť. Keď sa dostatočne vyobzerala na úlovok spoluliečiteľky, pozrela mi do očí. Chvíľku sliedila a potom mi hovorí:

– Ale vy máte červy… však Anička? – otočila sa na Babu jagu číslo jedna.

– Áno má, teraz som mu to chcela povedať.

– Prepáčte slečny, rozprávate o mne?

– Ale my už dávno nie sme slečny, hehe, – smejú sa obe naraz. – Mladý muž, máte v sebe červy, – menia zrazu tón.

– Aké červy? Nerozumiem, hmhm, – blekocem. Straší ma výraz „červ“, lebo tipujem, že rozprávajú asi o mojom fyzickom vnútri.

– Aha takéto, – chytá tá prvá fľaštičku od Alpy, ktorá je do polovičky naplnená nejakým roztokom a plávajú v nej tri škaredé farebné tvory. Jeden je ako húsenica, asi dva centimetre dlhý. Ostatné dva sú zmenšené chrobáky z Votrelca, alebo zväčšené roztoče, to je jedno k čomu sa prikloníte – sú proste strašné!

– Neviem o čom hovoríte…, – jachtám a pobádam ich k vysvetleniu.

– Tak ako zvieratá majú svojich cudzopasníkov, tak aj ľudia ich majú. Čo myslíte, prečo sa kone, bažanty či psi raz do pol roka – roka odčervujeme? Ale keď to povieme človeku, zakrúti sa mu hlava.

– No veď hej, ale my jeme predsa všetko sterilizované, nie? – bránim civilizáciu.

– A vy si myslíte, že oni sa nevyvíjajú? Tiež sa zdokonaľujú a vylepšujú, tiež chcú prežiť.

– Chcete mi nahovoriť, že tieto hnusné pačudá žijú vo mne?

– Áno, máte ich. Ale nebojte sa, vyhubíme ich, – usmievajú sa Baby jagy, aj spolu so všetkými Ježišmi v izbe, na mňa. Kocúra neviem nájsť. – Má ich väčšina ľudí na Slovensku. Prví ich zistila Američania a dávajú na to aj veľký dôraz. Je to ako s chlamýdiami. Tu u nás sa o nich síce vie, ale žiadna prevencia. Má ju tisícka ľudí, ale nič sa proti tomu nekoná. Tieto bujače sa prenášajú dotykmi, bozkami, sexuálnym stykom, podaním rúk, vetrom a veľa inými spôsobmi. Berú vám energiu, oslabujú telo, kladú vajíčka, proste množia sa a žijú vo vašom tele. Ale nie sú ako baktérie, ale normálne okom viditeľné chrobače, – vysvetlila mi baba jaga číslo jedna a demoštratívne zamávala alpovkou pred zrakom.

– Fúj, dajte to preč, lebo budete musieť po mne upratovať. A kde žijú? V črevách, ako hlísty či pásomnice? Kde ste sa o nich dozvedeli vy?

– Žijú všade. Vo svaloch, v hlave, všade. Bola som rok v Amerika, liečila som tam.

– Čo teraz, ako sa ich zbavím? Mám vypiť liter riedidla? Pomôže to?

– Kúpite si u nás tieto tobolky a budete ich mesiac jesť.

– No a za dva mesiace pobozkám nejakú študentku, ktorá bude s týmito parazitmi v nevedomosti žiť, tak ako ja doteraz, a mám ich zasa.

– Tie tobolky vás tak na rok ochránia. No a potom prídete zasa, – dostávam logickú odpoveď.

– Ako podnikateľský zámer je to dobré, – vŕtam do nich, ale asi ma nechcú počuť. Byť starším človekom je niekedy veľká výhoda. Keď nechcete reagovať, ukážete prstom na uši.

– A pozerajte si stolicu. Hlavne prvý týždeň. Začnú kapať a vychádzať z vás. Potom nám ich doneste. Už sme ich zaregistrovali asi tridsať druhov, – teší sa baba jaga číslo dva.

– Prepáčte, ale ja sa vo svojej stolici hrabať nebudem, – bránim sa.

– Dosť by ste nám s tým pomohli, ale ako chcete. A aj to chápeme, lebo vaše vnútro je zo šesťdesiatich percent ženské. Však rozumiete ženám?

– Narodil som sa ako muž, mám vám ukázať moje prirodzenie? – nechápavo krútim hlavou.

– No nič, po mesiaci sa príďte ukázať, zasa vám niečo z tej ľadviny vytiahnem, nemáte to ešte všetko von, – hovorí tá prvá.

– A dajte si dole ten prsteň z palca, veď sa škrtíte! – bije ma tá druhá po ruke. – Palec je krk, to neviete?! Necítite, ako by vás niekto škrtil? – pýta sa ma.

– Áno, ale myslel som si, že je to život.

– Ja sa z vás doseriem, vraj život! Vy sa škrtíte sám – týmto prsteňom! – smeje sa baba jaga číslo dva a už mi aj driape krúžok z palca.

– V tejto miestnosti asi necítim nič. Ktoré prstene si môžem nechať na rukách? Existujú vlastne nejaké, čo mi neškodia? – Pýtam sa ich, keď ma už teda začali liečiť globálne. Všetky moje lacné pliešky idú dole z prstov. Jedine prstenáčiky zostávajú ozdobené.

– Ako tak pozerám, všetko na svete má svoje meno, význam a pravidlá. Hlavne to, čo prežilo stáročia, – hovorím a sypem si odňaté prstene do vrecka.

– Ako vravím, ukážte sa, dáme vás na poriadok. Číslo máte, – hovorí tá druhá.

– Čo som dlžný, slečny?

– Tobolky tisíc, trubičky štyristo, – chystá sa tá prvá spolupracovať s kalkulačkou.

– To nemusíte. Je to tisíc štyristo. Ale ja tu mám len osem sto. Môžem vám zbytok doniesť na budúce?

– Môžete. Verím vám. Zavolajte, – odpovedá tá prvá a zapisuje si ma do zápisníčka tržieb a dlžôb.

Vychádzam von. Nie že by som bol zmätený – to nie, to určite nie! Ja som totiž úplne vykoľajený, dopletený, vychaosený, domotaný, proste úplne mimo!!! Čakal som bozk od motýľa na voňajúcej pasienke a nakoniec som dostal korčuľou do lebene v špinavej polorozpadnutej továrenskej hale. „Toto mi nikto neuverí! A nepoviem to ani mojim doktorom, pretože týchto dvadsať minút mi zdravie určite nevrátilo, takže sa určite zvítame a toho sa bojím,“ šemotím si v hlave a cupkám dole schodmi.

 

Odvtedy ma už koliky nenavštívili. Bol som sa za strigami ešte raz zasmiať a vypočuť si, aké mám čisté očné bielka a červy podochli. Doktorom som chcel aspoň zatelefonovať, ale nakoniec som nenašiel energiu vysvetľovať inžinierom, že divoch z pralesa pred mojimi očami zostrojil raketu a dokonca ju aj odpálil. Je tomu už trištvrte roka a odvtedy pijem veľa vody a stravujem sa omnoho zdravšie ako pred touto udalosťou. A uvedomil som si, že často krát je všetko úplne ináč, ako by som logicky či rozumovo predpokladal. Pre mňa boli správne dvere tieto. Každý ich má ale iné, len sa nesmie vzdať a keď príde čas, mal by ich neochvejne skúšať otvárať. Aj tie šialené…

 

P.S: Neozývajte sa mi o kontakt na žiadnu zo spomínaných osôb. Nedám vám ho. Nemala to byť reklama, ale skôr povzbudenie pre tých, čo chcú klopať…

 

Hirax

One thought on “Trpíte vážnou chorobou? Zomierate? Klopte, bude vám otvorené…

  1. dakujem neskutocne je to, ja velmi dobre rozumiem o com pise, sama so jedna za takych strig,tak schuti som sa nezasmiaa ani nepamatam

Napísať odpoveď pre katarina Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *