– Ty si to sám chcel, – odvetil som Matovi. – Dal si si z Holandska poslať dobierkou „bielu vdovu“? Odnož „čierne lietadlo“? A vyfajčil si pre istotu rovno dva gramy? A teraz tu sedíš úplne dokúrený a chceš mi nahovoriť, že som si sám osobne prial, aby ma Veronika podviedla? – čumel na mňa zlomený Mat. – Ako si to z nej dostal? – nevšímal som si jeho komentár. – Normálne. Začal som hrať len tak z prče divadlo, že si spravíme hodinku pravdy. Ležali sme po milovaní v posteli, nudili sme sa… nečakal som, že mi povie práve toto… – Ty kokos, život je úžasný…, – začal som sa smiať.
Raz aj v pekle vyjde slnko – titulka.Boose
„Je totálne vypatlaná, hneď som ti to vravel,“ ozvalo sa v mojej hlave nikdy nezabúdajúce podvedomie.
– Mám ti tou lyžičkou vyfúknuť pľúca? – nechápal Mat moje pozastavenie sa nad originalitou života a habarkoval mi čajovou lyžičkou pred prsiami.
– A kto bol ten vyvolený? – pýtal som sa zvedavo.
– Nejaký jej kolega. Vraj ich to chytilo po práci, a tak si to rozdali v kancelárii na stole. Skoro som zjedol perinu, keď mi to len tak povedala. Vyslovila to štýlom: „Počúvaj Mat, na raňajky spravím volské oko, dobre?“ Ona si myslela, že skutočne hráme hodinku pravdy, – dopovedal Mat a lyžička opäť pobozkala dno kávového hrnčeka.
„Čisté tupelo,“ uchechtávalo sa moje ja, ktoré som sa snažil už nejaké to desaťročie spoznať. Žiaľ, nedarilo sa mi, aj keď som sebaspoznávaniu venoval kopec času.
– A ty si ju koľkokrát sparožil?
– Klever, Veroniku ani raz. Prisahám!
– Nedvíhaj tie prsty. Ja nie som tvoje svedomie ani sudca. Ale prekvapil si ma, skutočne som nečakal, že začneš takto cnostne žiť.
– Óóó, ďakujem! Ale na čo mi to bolo? No povedz?
– Cítiš sa čisto, nie? Je to pekný pocit…
– Kašlem naň! Najradšej by som išiel okamžite do bordelu a vrátil jej to!
– Pomstiť sa! Aké prekvapujúce! Tu máš, pozri sa, aký viem byť zlý! Ja, ľudská hnida, ktorej nič nehovoria slovíčka ako odpustenie, zmierenie či poučenie sa na niečom. Tak choď, čo tu sedíš? Objednaj si dve kurvy naraz a per im to nekompromisne z riti rovno do huby. Nafoť si to, natoč kamerou, zabaľ to do baliaceho papiera, previaž očarujúcou stužkou a šupni to potom Veronike ako darček k narodeninám. Rob, ako cítiš, každý si vyberá svoju cestu sám.
– Pôjdeš so mnou? – zaprosíkal Mat.
– Často ťa v detstve bili po hlave?
– Tak pôjdeš?
– Keď si sa učil bicyklovať, zabudli robotníci na ulici vrátiť späť to veko od kanála, všakže Mat?
– Ideš?!
– Kam?
– Do bordelu! So mnou!
– Prečo?
– Lebo som tam nikdy nebol a potrebujem mať pri sebe nejakého dobrého kámoša!
– Ak mi tam otvoríš účet na pivo, čo by nie.
Vzdal som to. Zaplatili sme, zavolali taxík a čakali naň pohupujúc sa na chodníku.
– Svoju cestu si nevyberáš sám. Toto som si neželal, – nedalo Matovi.
– Ale želal. Toto sa ti malo stať, aby si sa niečo naučil.
– Nie, toto sa mi všetko vrátilo, čo som robil Nadi, – vysvetľoval si to po svojom Mat.
– Vedel si to už predtým, ako sme boli objednať ten Egypt?
– Nie. Stalo sa to akurát v ten večer. Keby som to vedel, objednám jej celoživotnú dovolenku do dažďového pralesa plného moskytov.
– A čo ten jej kolega, stále sú spolu v práci? Na dospelé jedince to s príchodom slniečka chodí trošku častejšie …
– Dala výpoveď. Netrval som na tom. Sama sa tak rozhodla.
– A teraz ju živíš aj s malou, čo?
– Presne tak. Dal som si posteľ do druhej izby.
– To je normálna reakcia muža. Vydrž, všetko spraví čas. A možno ti aj bordel uľaví.
Bol som sklamaný, že Mat prehliadol môj sarkastický úškľabok. Pracoval som na ňom pred zrkadlom polhodiny a nič, žiadna odmena. Snáď nabudúce. Dobre som totiž vedel, že keď sa s niekým vyspí len tak z trucu, iba si pohorší. V tomto som mal už niečo odžité.
Sadli sme do taxíka a keďže sa Mat hanbil vysloviť adresu, vykonal som to za neho.
– Páni sa rozhodli užiť si, čo? – povedal šofér s fúzikmi do zrkadielka.
– Poznáte to tam? – spýtal som sa ho. Sedel som vzadu, takže som ho videl len v tom zrkadielku.
– Odporúčam Ľudku. Nejeden zákazník mi tu veršoval ospevné ódy na ňu, – radil fúz v speťáku.
– Okej, dáme si sendvič s Ľudkou, – vymyslel som si variant pre fúza.
– Paráda, chlapi, užite si to! Poriadne ju rozbite! – oblizol jazyk fúziky.
– Ešte chvíľku a môžete ísť obidvaja písať scenár pre pornofilm, – zabil Mat a bolo po zábave.
Fúziky onemeli. Tak krásne sa rozkokošili a nakoniec museli stíchnuť. Alternatívny film v spätnom zrkadielku skončil. Jazyk, pery a fúziky v hlavnom obsadení vošli do šatne, prezliekli sa a odišli do denného života. Bol som smutný, mám rád nevšedné okamihy.
V dome, kde víťazia nízke pudy a chtíč, sme si sadli do mäkkého čalúneného gauča. Aj vďaka červeným svetlám som si tam pripadal ako v nejakej hororovej miestnosti. Každým okamihom som očakával, že spoza závesu vyjde bezhlavý muž a naleje nám šampanské. My mu poďakujeme a hodíme pár drobných sprepitného do otvoreného mokvajúceho krku. On sa vďačne ukloní, decko krvi vyšplechne ladne na koberec, vráti sa späť do kúta miestnosti, zatiahne za sebou záves a trpezlivo si počká na ďalších nových hostí.
Za barom stál príjemný homosexuál a usmieval sa na nás, ako keby sme si išli vybrať práve jeho. Ani neviem odkiaľ, ale zrazu pri mne sedela krásna plavovláska. Nohy jej išli až k zemi, ale poviem vám, boli to dve diaľnice. Kým som sa vrátil späť k tunelu, boleli ma oči.
– To sú pravé? – spýtal som sa a ukazoval pritom na dve kopčiská ľudského mäsa skromne uväzneného v bielych šnúrkach s malými trojuholníčkami zakrývajúcimi bradavky. Na sekundu som sa precítil do malého decuľka a pocumľal ich. Chutili skvelo. Hneď by som ich natrel medom a hral sa s nimi ešte polhodinku. Nedalo sa, na to tu bol Mat. Začal som mu závidieť, ale hneď som to vo vzduchu prečiarkol. Stále som bol neústupný egoista a nechcel som sa o Ráchel s nikým deliť.
– Samozrejme Honey, že sú pravé. Chceš ich vyskúšať? – hlesli dve červené pery. Pozeral som na ne a hľadal ventil. Pýtali sa trochu vypustiť. Boli síce na prasknutie, ale stavím sa, že v mäkkosti predčili všetky aviváže sveta.
V predstavách som sa zmenšil na malého chrobáčika a uvelebil sa na hornej z nich. Chvíľku som si poležal, poopaľoval sa a až potom sa lačne načiahol po piknikovom košíku. Vybral som sendvič a začítal sa do knižky. Z rozjímania ma vytrhla otázka blondínky sediacej znenazdajky vedľa Mata. „A ty si sa tu odkiaľ vzala, dievčička?“ chcel som sa spýtať, ale predbehla ma.
– Čo to bude, páni? – spýtala sa lahodne, ako keby práve olizla šľahačku z Matovej hrude.
– Zatiaľ si dáme iba dve pivká. Chceme sa ešte trošku porozprávať osamote. Ak sa teda neurazíte krásne slečny, – zatrúbil Mat na odchod tým dvom nádherne stavaným lodiam.
– Samozrejme, narážači. Potom stačí zakývať. Poď, Ľudka, necháme pánov osamote.
Onemel som. Hnedovlasá fregata Ľudka vedľa mňa odviazala laná a odrazila sa na šíre more. Ani jeden chirurg na svete nemal šancu dorezať sa u mňa krvi. Teda, ak by náhodou nenarazil na môj penis. Do poslednej kvapky – všetka krv bola v ňom. Zhodnotil som, že som zdravý a mladý muž a že všetky biologické funkcie pracujú tak, ako majú. Pochválil som systém, pohladil ho a poprosil, aby sa už vypol, ale nejako ma nepočúval.
– Už vám tu niekto odpadol od odkrvenia mozgu? – spýtal som sa milého homosexuála, keď nám nalieval pivo.
– Nie, ale pred mesiacom tu zomrel jeden starší pán na infarkt.
– Bol s Ľudkou? – lúštil som krížovku.
– Nie. Sedel presne tam, kde vy a do dverí vošla jeho manželka.
Príbeh bol na konci. Presadol som si, ale zjavne to nepomohlo. Zazvonil mi totiž mobil. Displejom neochvejne trhalo slovíčko „Lásoska“.
– Ahoj, Ráchel, počúvam ťa, miľubenkovaná.
– Kde si môj, milovaný?
– Sedím s Matom v bordeli. Ale neboj sa, súložiť ide iba on. A ty si kde, mihalnička moja krásna?
– Ja? Ak ty si v bodreli, tak ja sa teraz práve opaľujem na Honolulu a čistím si kombajnom na kukuricu nechty. Prídeš dneska za mnou, chocholúšik môj zlatunký?
– Prídem, pehička moja prejediná. Ale až tak za hoďku-dve.
– To mi vyhovuje, musím ešte niečo mamine pomôcť.
– A čo? Pálite po mojej návšteve peniaze a cenné listiny? Som rád, že sa vaša rodina dáva na cestu skromnosti a striedmosti.
– Áno, áno, ako prvé som spálila naše letenky a pobytové lístky do Egypta. Sebarealizácia musí nastať najprv v nás samých. Až potom sa zmení naše okolie na dobré. Dúfam, že ti to nevadí, lásosek?
– Nie, nie, kdeže by mi to vadilo. Budeme chodiť na mestské kupko. S tebou mi bude dobre aj v nádobe s kyselinou, papuľka moja nádherná.
– Moc sa na teba teším, hrášok môj sladučký.
– Hrášok môj sladučký? Dobre som počul? – pýtal som sa Ráchel a na tvári som vystrúhal ksicht človeka, ktorý si práve prečítal výsledok svojho IQ testu s číslom, ktoré je o trošku väčšie ako veľkosť jeho topánok. – Prečo práve hrášok, fazuľka moja premilovenkovaná?
– Tááák, lebo sa mi to tak páčilo, Kleverík môj jediný, – nádherne sa smiala Ráchel cez mobil.
– Dobre moje, idem už končiť. Musím Matovi pomôcť vybrať baby. Papa pusinka…
– Ahoj, úsmevík…
– Vy sa asi máte radi, však? – usmieval sa na mňa Mat.
– Vyzerá to tak?
– Nerád by som ťa citoval, ale neteš sa z toho. Za chvíľku sa to všetko preklopí do každodennej všednosti a chuchvalca tolerancie vzťahových ústupkov.
Šmátral som po vhodnej kontre, ale rozhovor nám preťal hlasno smejúci sa poloopitý rozgajdaný muž, ktorý práve kráčal dole schodmi s nejakou slečnou. Boli už po. Pozreli sme sa na neho a potom na seba. Začali sme sa tíško smiať. Nemám nič proti modrákom, teda proti ľuďom žijúcich na dedinách, ktorí cestujú modrými autobusmi. Práve naopak, závidím im ich pokojnejší a teplejší život. Ale tento človek bol stelesnením typu muža, ktorý celý mesiac maká v miestnom poľnohospodárskom družstve a potom celú výplatu utratí v nevestinci. Dvadsať dní driny vymení za jednu hodinu plejbojstva. A práve nám sa naskytlo vychutnať si jeho gerojstvo v plnej paráde. Teda aspoň nám sa tak javil.
– To je sedlák, – utrúsil cez smiech Mat.
– Už len nafukovacia slama mu chýba v tých galošiach, – pridal som sa.
– Čo si to povedal?!? – skríkol zrazu na mňa dotyčný, ktorý nemal počuť to, čo počul.
– Prepáčte, bavíme sa tu s kamarátom na niečom, – snažil som sa cúvať s kamiónom, ale zabudol som, že mám aj príves.
– Pripadá vám niečo smiešne na mne? Áno? – bľačal mi do tváre ako zmyslov zbavený.
V celosvetovej súťaži vrhačov slín by sa určite umiestnil do tretieho miesta. Keby sa dal v reálnej stotine sekundy objednať stierač na tvár, určite by som ho už mal.
– Upokoj sa fešák. Nikto sa na tebe nesmeje, – povedal som pevným hlasom.
Ale neodhadol som situáciu dobre. Náš dedinský frajer zrazu začal šmátrať jednou rukou v nohaviciach. „Preboha, hádam nechce, aby som mu ho vyfajčil,“ napadlo ma, ale hneď sa mi uľavilo, keď z gatí vytiahol pištoľ. Nestačil som povedať ani „bé“ a už som aj hľadel do dieročky, ktorú som odhadoval tak na osem milimetrov.
– Hmhm, aký je ten život krátky. Taký mladý a už musím odísť. Pred svojím koncom sa vám chcem ale omluviť za všetko, či už pochopené dobre alebo zle, čo sme vám spôsobili. Ospravedlňujeme sa, – mrmlal som ako pokakaný sliničovi do tváre.
– Áno, pane, nehnevajte sa na nás, – pridával sa Mat, pričom na stole nechal ležať dvestokorunáčku a pomaly sa dvíhal zo sedačky s rukami zdvihnutými nad hlavou.
– My už teda pomaličky pôjdeme, ak dovolíte, – nadviazal som tam, kde Mat skončil.
– Dovidenia, majte sa tu pekne, – povedal ešte Mat, kým sme pomaličky cúvali z domu nerestí a morálneho úpadku. Ten muž už nepovedal ani slovo. Stále na nás mieril kvérom a s bleskom v pohľade nás vyprevádzal von s veľkou plachtou, na ktorej kričali chrobáčiky: „Už sa mi nikdy neukazujte na očiach, lebo budem skutočne zlý!“
– Ráchel ťa nazvala sladučkým hráškom? Dobre som počul? – spýtal sa ma Mat, keď sme odtiaľ vyšli a zavreli za sebou vchodové dvere.
– To snáď nemyslíš vážne túto otázku?! Keby tomu týpkovi dnu preplo, tak už minútu si si mohol vychutnávať môj rozpleštený mozog na stene. A prvé, čo sa ma po mojom znovuzrodení spýtaš je, či ma Ráchel nazvala sladučkým hráškom…
– Tak povedala ti to alebo nie? – gánil na mňa Mat.
– Áno, pán psychopat, povedala!
– Hmhm, to je zvláštne… pekné… hmhm…, – trúsil si Mat len tak pre seba.
– No nemusím všetkému rozumieť…, – odvetil som.
Hirax
