Nadišiel deň, keď ma musela Ráchel zoznámiť s jej rodičmi. Skutočne musela, pretože jej rodičia boli nesmierne zvedaví, s kým sa dala ich dcérenka dokopy. A tak som si kúpil nové džíny a obliekol jedinú slušnú košeľu, čo mi visela v skrini. Ráchel mi taktne naznačila, že jej stvoritelia sú trošku iní ako ostatní, na čo som jej odvetil, že všetci rodičia sú iní ako ostatní. Že to bude asi generačným problémom a nech sa tým netrápi.
Raz aj v pekle vyjde slnko – Titulka.Boose
Keď som prišiel k ich bytu, hmhm, teda k domu, no vlastne k vilke, teda najlepšie vyjadrenie by bolo k obrovskému dvojposchodovému zámku, pochopil som, že som narazil na tvrdý orech. Začal som riešiť rébus, ako môže byť Ráchel taká jednoduchá, nenamyslená, obyčajná a prirodzená dievčina, priam vyšľachtená ulicou, keď vyrastala a žije v takom prepychu a bohatstve.
Prišla mi otvoriť Ráchel. Bola krásna. Mala na sebe jednoduché šatočky a mne sa zrazu chcelo ísť s ňou niekam prejsť do prírody, hladiť ju po vlasoch, bozkávať po krku, túliť sa do nej a nie slušne konverzovať s jej rodičmi.
– Prepáčte, krásna slečna, hľadám Ráchel, usmievavé dievča, ktoré z celého srdca milujem. Neviete náhodou kde býva? Asi som zablúdil ma Miss World, nechcem vás zdržovať.
– Ja som Ráchel, pane. Aj ja vás ľúbim neutíchajúcom láskou. Poďte ďalej, porota už čaká.
Objali sme sa ako dva stromy. Ruky alias konáre sa preplietli cez seba a potom sme nasávali naše vône, telá a duše. Pili sme zo seba hlbokými nenásytnými dúškami, ako keď sa smädný doplazí na púšti k studni a smeje sa do hladiny. Tá vyslobodzujúca tekutina nám stekala po celom jednotnom tele, ako slzy šťastia po lícach.
Vedľa Ráchel dychčal pes veľký ako dospievajúca krava. Netrpezlivo nás obchádzal ako lev levicu, rozhodnutý priviesť na svet ďalších svojich potomkov.
– Hej, hej maško, ty vieš, že ťa mám rád, – sklonil som sa k nemu a škrabal ho za uchom až hlávku zakláňal. – Nepovedala si mi, že chováte doma kravu. Dúfam, že nie je nebezpečná a neodnesie si moje stehno do válova.
– To je Robur, mamin miláčik. A neboj sa, nie je zlý. Zatiaľ roztrhal iba dve susedove sliepky a jednu perinu, – usmiala sa Ráchel. Mňa trošku pichlo v ľavom stehne.
– No kjásny si ty, kjásny… Robur dobyvateľ, kjásny si…, – hladil som ho.
Milujem deti a psov. Oni to cítia a tiež ma milujú. Ako som vošiel do paláca, Robur sa ma už nepustil. Prekročil som prah zámku a vošiel do vstupnej haly, kde ma Ráchel predstavila rodičom. Mamine som podal kyticu. V kvetinárstve vyzerala noblesne a veľkolepo, teraz sa mi však javila ako malá, skromná kytička poľných kvetov. Keby som vedel, čo ma čaká, dal by som letecky priviesť nepredstaviteľne farebný kvetinový kôš priamo z Thajska. Ale ani to neviem, či by to na jej maminu zabralo.
Sadli sme si do jedálenskej haly, kde bol krásne upravený stôl. Jej mama pracovala ako vysokopostavená manažérka v nejakej obrovskej stavebnej firme. Vyzerala prísne a sálal z nej rešpekt. Otec bol doktor a z jeho vnútra vyžarovalo dobráčisko. Navonok to ale nedal poznať. Ako keby mal vystavaný nejaký ochranný štít. Tipoval som, že ho nevedomky vybudoval na pokyn manželky, ktorá to tak cítila, ale tiež o tom nevedela.
– Nechcete si umyť ruky od Robura, pán Klever?
– Nie, ďakujem. Žijem v symbióze s baktériami. Neumývam si ani ovocie či zeleninu. Nechávam priamo moje telo zabíjať škodlivé baktérie, nech si vybuduje vlastnú knižnicu svojich nepriateľov. Ani po cestovaní vlakom si neumyjem ruky, tak ako to robí mnoho ľudí.
– No nerozmýšľate až tak nesprávne, mladý muž, – pochválil ma otec.
– Vy chodíte vlakom? Nemáte vlastné auto? – zarazene sa ma spýtala máti.
– Mám takú starú rachotinu. Ale chodím ňou málokedy. Vlak mi pripadá ekonomickejší a spoločenskejší. Často som obklopený ľuďmi. Rád sa s nimi rozprávam. Väčšinou z nich vychádzajú veľké hlúposti, a to ma v duchu zabáva.
Otec sa usmial, mama nie.
– A kde vlastne pracujete? – vyzvedala máti.
– Mám taký malý obchodík, snažím sa prežiť.
– Nemáte ani vlastný byt? – zarazila sa máti, ako keby dopredu tušila zlú správu.
– Nie, nemám. Prenajímam si byt. Som ešte mladý a nesnažím sa honobiť majetok. Myslím si, že dôležitejšie je, čo má človek v hlave. To vám nikto kuchynskou naberačkou spod dekla nevyberie.
– Mať ale hmotné veci nie je hriech. Potom ten majetok môžete zanechať svojim deťom a tie zasa ďalším pokoleniam. Takto sa každý v reťazci postará o svojich nasledovníkov a celému rodu sa žije lepšie, – predstavila mi svoj svetonázor máti.
– Ale môže prísť prírodná katastrofa, alebo zmena spoločenského zriadenia alebo, keď už nič z týchto vecí, tak sa sama pani Smrť rozhodne ukončiť rod a čo potom? Koľko plahočenia desiatok ľudských životov pre nič za nič? A to asi aj sami dobre viete, koľko starostí prináša mať majetok. Kúpite si byt, zariadite ho drahými vecami a potom už len špekulujete, aké unikátne bezpečnostné dvere naň namontujete, aby vám ho nevykradli. Splníte si sen a pred domom vám stojí auto vašich snov za milióny. Ale mávate zrazu slabší spánok, pretože, čo keď vám ho niekto odcudzí? Ide vám firma, založíte spoločnosť, konglomerát, druhý, tretí, začnete skupovať pozemky, investovať na burze a do cenných papierov. Najímate čoraz lepších a drahších správcov majetku, právnikov a advokátov, aby sa vám o to všetko starali, ale trpíte čoraz väčšou paranojou, lebo si nahovárate, že vás okrádajú. Mať bohatstvo s ideou, že si uľahčíte život, prináša len utrpenie a ďalší reťazec následných starostí. Pravým opakom je mať bohatstvo v hlave, lebo to je jediné, o čo sa nemusíte strachovať a nikto vám to nezoberie. Naopak, môžete ho rozdávať plnými náručiami a bude vám ešte pribúdať.
– Pekne rozprávate, mladý muž, ale z niečoho predsa človek musí žiť, nie? – ozval sa otec.
– Zlatá stredná cesta. Moja práca mi zabezpečuje bývanie a stravu. Mám práčku, chladničku, počítač, internet, studenú a teplú vodu, elektrinu, proste všetko, čo potrebujem k môjmu životu. Vďaka tomu, čo som vymenoval, patrím do jedného percenta najbohatších ľudí na svete a to je predsa dostačujúce, nie? A mám lásku, – povedal som a chytil som Ráchel za ruku, – a hlavne vďake nej teraz prežívam najspokojnejšie obdobie v mojom živote.
Chvíľu sme všetci mlčali. Vedel som, že teraz so mnou súhlasia, ale že by v skutočnosti nikdy nedali ruku svojej dcéry takému človeku, ako som ja. Filozofovi, náhodnému pútnikovi, ktorý si postavil chyžu blízko ich hradu, stretol ich milovanú dcéru a pobláznil ju navonok pekne znejúcimi sladkými vetičkami. Bolo mi to všetko jedno. Ľúbil som Ráchel a bol som schopný ju aj uniesť z ich područia. Už som si predstavoval, ako tajomný koč zapriahnutý párom čiernych koní zastal v daždivej noci pred ich hradom a ja spoza otvorených dverí trikrát zapaľujem zapaľovač na znak, že už som tu a môžem nakladať batožinu, ktorú Ráchel následne vyhadzuje do mäkkých kríkov vedľa domu a potom schádza z prvého poschodia po zmotanej posteľnej bielizni. A berieme aj Robura. „Však ti ja peso ukážem, čo je psí život. Budeš naháňať mačky, biť sa s potulnými rivalmi tvojho druhu značky „pes“ a odmenou ti budú vybrané sučky z celého širokého okolia. Konečne začneš žiť takým životom, pre aký si sa narodil,“ prihováral som sa dychčiacemu Roburovi v koči.
– Poď ku mne, Robur, – zavolala Ráchelina mama na psa a tľapla si dlaňou o stehno.
Ale Robur stál ako prikovaný. Už cítil pach boja a páriacich sa samičiek. Potom som ho popohnal rukou:
– Choď, Robur, choď, pán ti dá papu.
Ešte raz sa ku mne otočil tými krásne smutnými očami a keď som mu zreničkami odpovedal, že všetko platí a že môže, odklusal k máti.
– Všetko je vecou mysle, toho neuveriteľného výkonného ľudského stroja. Človek môže mať všetko, na čo si len pomyslí, stačí si to len priať a ísť za tým. Ako sa vraví: Pripraveným šťastie praje. Žil som jedno obdobie dosť kajúcne, bol som tri roky vegetarián a z toho rok vitarián. Bolo to obdobie, keď som bol najbližšie k poznaniu, ale zistil som, že ešte nie som pripravený dôjsť v tomto živote ku konečnému zmiereniu.
– Čo znamená byť vitarián? – vyzvedal otec, zaoberajúci sa medicínou.
– Nejedol som nič varené alebo nejako ináč tepelne pripravované. Iba surovú stravu. Pestoval som si klíčky, jedol ovocie, zeleninu a orechy. Ale nebojte sa, teraz žijem normálnym svetským životom, pijem alkohol, fajčím cigarety a občas aj trávu.
Ráchel zagúľala očami a prstom nenápadne naznačovala „pst“ pred ústami. Mama ako keby prehltla pravítko, lebo sa hneď vystrela, oco prestal krútiť popolníkom po stole.
– Ale veď to je droga, nie? A zakázaná, ak sa nemýlim, – povedala máti.
– To je ako s nadávaním. Rodičia si myslia, že vychovávajú svoje deti slušne a tak doma nepoužívajú hrubé výrazy. Ale už v prvej triede na základke sa nájde nejaký vagabund a nakazí celú triedu oplzlými výrazmi. Niekto sa chytí hneď, niekto až po rokoch. Myslíme si, že mládež nevie, čo je sex, ale niektoré dievčatá už ako deviatačky skúšajú zo zvedavosti orálny sex a všetci chalani v tom veku už dávno vedia, čo je to cigareta. Celá spoločnosť máva obrovským výkričníkom, aká je tráva škodlivá a pritom sedemdesiat percent mládeže ju už osobne aplikovalo a zistilo, že im z toho nie je vôbec až tak zle, ako keď sa prvýkrát napili alkoholu. A tak isto je to aj s nami dospelákmi. Strúhame formy, ako slušne žijeme, ale pritom každý z nás potajomky robí niečo zakázané. Niečo, za čo by sa strašne červenal, keby to niekto na neho povedal nahlas na podnikovom večierku ako vtip. Každý z nás má nejakú úchylku, fóbiu, komplex. Nebojte sa, na nikoho z nás diabol nezabudol.
Nastalo hrobové ticho. Asi som si definitívne podpílil konár pod sebou. Nikto nemal odvahu chytiť vidličku a zapichnúť ju do niektorej z rúk ležiacej na stole, aby aspoň výkrik preťal nehybný vzduch. Všetci chceli mlčať a ja som nechcel vedieť, čo sa odohráva v ich hlavách. Zvykol som hovoriť, čo som mal na jazyku. Následky som si nepripúšťal.
Po ceste domov som rozmýšľal, či by som nemal na chvíľku zbohatnúť, že by nebolo od veci vidieť svet na okamih aj z tej druhej strany. Stokrát môžete niečo čítať alebo počúvať niekoho rady, ale nikdy sa tá skúsenosť do vás nezakorení až tak, ako keď ju prežijete na vlastnej koži. Musíte byť tyranom aj týraným. A tak som si povedal, že sa stanem na určité moje životné obdobie boháčom. Nevidel som v tom žiaden problém, veď už myšlienka je čin…
– A čo keď ťa to ovládne? – začalo ma kopať moje „ja“.
– Prečo by ma to malo ovládnuť?
– Zle sa vracia do horšieho. Mnohí sa popálili…
– Mám vôľu pevnú ako oštep Vinnetua. Čo mi neveríš?
– Neverím.
– Tak prečo so mnou žiješ, keď mi neveríš?
– Zo zvyku… A svojím spôsobom ťa mám rád. Si celkom slušne drbnutý.
– Ty, počúvaj ma, prestaň, lebo sa na opätovný návrat medzi chudobných vykašlem. Zbohatnem, stanem sa drzým mafiánskym prasaťom bez svedomia a dám ťa zaliať do betónu!
A mal som pokoj, onemelo. Niekedy stačí spraviť iba „bu-bu-bu“. Takto som si mohol pokojne kráčať a rozmýšľať, akým spôsobom nahonobím majetok. Zavolal mi Steve a všetko mi bolo zrazu jasné…
Hirax
