Kreslíš si do kelovej polievky, ktorá ti popadala z ústočiek na stôl, svoj svet. Je ako tvoje oči, nádherné diamanty nebies, čistý, úprimný, hravý a láskavý. Všetci vravia, že si ockova dcérka. A ja im vravím, že si čistá láska…
Už na jedenásty deň ťa operovali. Starí rodičia sa neozývali, mali strach, že budeš chorľavá a že asi moc trpíme. Šamanka Sofia ma upokojila, že si len potrebuješ znížiť frekvenciu, že si dúhové dieťa, nikdy si na Zemi ešte nebola, nemáš karmu, aby si nestrácala čas naprávaním starých hriechov a máme byť pokojní. Dodalo mi to sily. Sedel som v nenaštartovanom aute a došlo mi, aký veľký učiteľ sa nám narodil, že si oveľa múdrejšia ako my s maminou dokopy a že ťa stačí iba počúvať. Poďakoval som.
Keď som si vás s maminou doniesol z nemocnice domov, zmenilo sa pár vecí. Prestal som si dávať ráno budík a miesto toho, aby som z teba vychoval človeka, učil som sa od teba tvoje grimasy. Dokonca si ma naučila znova slintať. Na obyčajné jedno pivo s chalanmi som sa odvtedy začal radovať ako na obrovskú párty. A to nehovorím o tom, ako som sa začal tešiť na návrat domov z práce, lebo ten úsmev, kedy si ma prvýkrát spoznala, že prišiel tato, bol dotyk s Bohom. Neubehol odvtedy deň, kedy by som sa po ceste domov neusmieval.
Sárka, hreješ ma všetkým, čo robíš. Neviem sa ťa dopozerať. Neustále mamičke hovorím, že každé dieťa je zázrak a treba s ním tak aj zaobchádzať. Si božsky nešikovná, všetky veci nonšalantne hádžeš na zem, ale na svoj vek si do bunky dokonalá. Pani doktorka ťa chváli, vraj o dva mesiace všetko predbiehaš. Stála si a to si nemala ani sedem mesiacov, vraj o chvíľu budeš chodiť. Som pyšný, chválim sa tebou a ďakujem za teba vesmíru.
Milujem, keď ráno otvoríš tie tvoje krištáľovo čisté gombále a kým narátam do tri, štveráš už svoj Mount Everest, aby si z poličky stiahla všetko, čo tvoje rúčky dočiahnu. Ráno zvyknem sedieť na tróne, konám veľké veci a hrám si pritom na gitare. Viem, že sa do pol minúty dobatolíš za mnou. Kým ťa čakám, srdce mi spieva. Nedá sa opísať, ako si vychutnávam tvoj úprimný úžas, kedy pozeráš raz na gitaru, raz na ocka, čo za divy to stvára. Akoby si si povedala, že celý mesiac budeš ockovi pripomínať, že v živote sa treba radovať a neustále žasnúť zo všetkého, aj keď to už dávno poznáme a považujeme za všedné.
Milujem, keď sa dlhé minúty pozeráš do rozbehnutej práčky, aby si v zápätí vystrelila na nôžky a pohádzala všetky kačičky do vane. Milujem, keď si toaletný papier mýliš s papou, nemo hladkáš samú seba v zrkadle, pozoruješ list v dlani vetríka cez balkónové dvere. Otváraš papuľku, keď vidíš dážď, naťahuješ labku za prvým snehom, pozeráš na ocka, keď stojíme vo vetrisku, či je všetko v poriadku. Dieťatko moje milované, keď teba držím na rukách, nemám žiaden strach a preto ho nemáš ani ty.
Milujem, keď vykukneš spoza postele a bezzubo sa usmeješ, Charlimu Chaplinovi by si mohla dávať lekcie. Zbožňujem tvoj smiech, keď sa ti schovám za vankúš a potom sa opäť ukážem. Hladí ma tvoj smiech, keď si po raňajkách vždy zatancujeme na náhodnú rádiovú pieseň. Krútime sa, krútia sa naše spojené srdcia, svet stojí a pozoruje nás v radostnom údive. Milujem, keď ti mamička pred zaspávaním spieva, alebo sa spolu špliechate vo vani, keď sa spolu kúpete. V Amerike by nás pravdepodobne za tú spoločnú nahotu ako rodinu zavreli. Kto to kedy videl väzniť za lásku…
Minule si sa zobudila, však ako ináč, bola si zasa prvá. Chvíľku si sa snažila preliezť pohorie Mama a keď to nešlo, skúšala si to cez horu Oco a potom i cez údolie Perina. Neuspela si, tak si sa posadila a zapozerala si sa do okna na prichádzajúce svetlo. Len tak si si ťapkala, skúšala si s dlaňami nové kúzlo, čo ťa nedávno naučila mamička. Nespal som, milovaná, ticho som ťa pozoroval. Vlhlo mi srdce, kým z nebies mi niekto šepkal, že ak bude niekto svoje dieťa považovať za nešikovné a za babráka, ponesie si toto pomazanie nová duša celý život. Ale ak ho rodič bude považovať za zázračné, bude robiť každý deň neskutočné divy. Ráchel, niet vo mne jedinej bunky, ktorá by ťa nepovažovala sa predĺženie Boha.
Milujem, keď džavotáš to svojo „oďo-moďo, goďo-moďo“ a s usmiatymi očami ignoruješ naše očakávania cez dospelácke „mama, baba, tata“. Nazval som tú tvoju sambu jazýčkom rečou lásky. Namôjveru, moje uši nikdy nič krajšieho nepočuli a to už sa im mnohí snažili veľmi maľovať. Vždy mamine naznačujem, nech ťa neprerušuje, že sa chcem tej kozmickej reči milujúcich bohov dosýta nabažiť, veď kedy sa ti znova zachce darovať nám tieto nádherné chvíle.
Si medvedík, hviezdička, koláčik, Bupa, včelička, Pupa, Maličká, mačička, bacuľka, sadielko, rašelinka – hravo si od nás dostala milión mien. Hocijaké môžem vysloviť, vždy sa na mňa otočíš s tak nádherným pohľadom, že som na mäkko, natierateľný ako maslo, roztopený, infantilný, plný lásky. Vďaka tebe, Sára Ráchel. Nikto mi nedal v živote tak veľa, ako tvoja mamina, keď mi porodila teba. Sárka Ráchelka, ďakujem ti za to, že si. V tej vete je všetko. Z tvojej existencie tryská toľko lásky, koľko niekedy nie som ani schopný absorbovať. Z celého srdca ti ďakujem, že ma robíš lepším človekom. Tým, že sa o nič nesnažíš. Každým dňom prosím svojich anjelov, aby sme ti toto kúzlo meniť svet na lásku výchovou neoslabili, tak ako ty mi každým dňom šepkáš, ako sa dá život pretvárať na milujúcu hru. Ráchel, ďakujem ti,
Tvoj milujúci ocko
