Otecko, ďakujem ti

Môj otec pil a bil mamu. Raz, keď sa jeho agresivita prebudená percentami alkoholu v žilách znova ukájala na slabom ženskom tele, krčili sme sa ako malí fagani s bratom pod stolom v kuchyni. Neviem, kde sa vo mne vzala tá odvaha, ale odkráčal som do obývačky, chytil mamu okolo pása a vyslovil detskými perami vetu: – Mama, teče ti kua.

V preklade to znamenalo: „Mami, tečie ti krv.“ Otec spustil päste a zastavil tak čertovo kolo. Mama potom veľakrát vravievala, že som jej tým zachránil život. Tak či tak, úteky z domu, schovávačky u susedov, rozvod našich, ako aj náš návrat k maminým rodičom som tým nezastavil.

Čoraz častejšie počúvam náreky hlavne mladšej generácie: „Môj otec pije, bije mamu, je grobian. Vyzerá ako bezdomovec, trpí celá rodina.“ Následné reakcie a súdy majú, samozrejme, logickú dohru: „Hanbím sa za neho, nie je to môj otec. Vyškrtla som ho zo svojho života, neexistuje pre mňa. Všetko, dúfam, spraví čas. Vygumovala som ho z mysle, nepotrebujem ho. Keby sa tak odsťahoval do iného mesta a v živote by som ho už nikdy nevidela.“

Otcovi po našom odchode z rodnej Ostravy diagnostikovali rakovinu. Neviem, aký to má súvis so snom, ktorý sa mu vraj sníval pred naším odsťahovaním, po ktorom sa zobudil celý spotený, na prsiach mu vraj sedelo niečo ťažké, škaredé a bránilo mu dýchať, ale jedno si pamätám: bolo pár dní pred Štedrým večerom a my sme sa s bratom hrali už v martinskom byte s autodráhou. Mamina otvorila dvere a povedala:

– Deti, zomrel váš otec.
Viac sme nepotrebovali, začali sme skákať do vzduchu a od radosti kričať:
– Huráááá.

Zdá sa vám to teraz divné, no pre nás to bolo vtedy prirodzené.

Počas dospievania aj ranej dospelosti som sa veľakrát sám seba pýtal, aký je vlastne môj vzťah k otcovi. Prichádzali jasné odpovede s vlajkou neutrality. Čistá nula, apatia. Žiadne emócie, výčitky, zloba, smútok, clivota, ale ani vďaka. Mama nás vychovala tak, že sme otcovu absenciu nikdy nepocítili. Teda aspoň ja nie. Proste sa tak stalo, prijal som to, hotovo, bodka.

Je to pár rokov, čo som sa oteckovi prihovoril. Zapálil som mu na Deň zosnulých sviečku, sadol si k nej a poďakoval mu. Za to, že ma splodil, veď keby nie jeho, ani mňa by nebolo. Čo sa stalo medzi ním a maminou, bola ich vec, do ktorej ja nemôžem vstupovať. Keby žil, zavolám ho na pivo a porozprávam sa s ním o mojich životných trampotách, ako zvyknú chlapi púšťať slovné slzy mužskému náprotivku po deviatich borovičkách a nejakých tých pollitroch piva. Niet ho. Ale ja viem, že ma počuje…

V roku 2009 som čakal v etiópskom meste Bahir Dar na prelet do Addis Abeby. Prišiel som skoro, nikto v malej letiskovej hale nebol. Sadol som si a duša sa zachvela, že chce napísať oteckovi báseň. Keď som ju dopísal, odbavovacia hala bola zrazu plná ľudí. Ľudia zdobili kufre adresami, v hale lietali vtáky a zvedaví černosi pokukovali po divnom belochovi ufúľanom od pera. Nemohli mi rozumieť, ale ja som si vtedy prial, aby moje vlhké oči vysvetlili všetkým ľuďom sveta, že kým sa dá, nech sa pokúsia pochopiť a prijať každú jednu rozhnevanú ľudskú bytosť a snažiť sa dať vo svojom okolí všetko na poriadok, kým dotyční ešte žijú… Až potom som si utrel slzy.

Otecko, ďakujem ti za všetko, čo si pre mňa spravil. Už len tým, že si bol…

Buďte šťastní, Hirax

Otcovi

(venované oteckovi)

Keď rakovinový had
vysával posledné zvyšky svetla
z môjho otca,
vločky práve spievali sonet o mraze.
A ja som pri tebe nebol.
Bolo mi prednejšie
hrať sa s autodráhou.

Po desiatkach rokov
májové farby
vyhrávajú marš o teple života.
Vraj nastal lásky čas.
A ja stojím v preplnenom autobuse,
no v skutočnosti som pri smrteľnej posteli.
Kropaje ticha stekajú mi po chrbte.

Držím ťa, otecko, za ruku.
Neboj sa, už len pár trilkov vtákov,
posledných výdychov pre chod zeme
a budeš doma.
Čo nevidieť,
keď mrazivé vločky bytia
cinkavo udrú do nákovy,
že je čas,
prídeme i my.

…

Nejaký pán sa hádal s revízorom.
Otec pokojne dodýchal.
Na najbližšej zastávke som vystúpil
a utrel si pohľad.
To aby som mohol viac ďakovať.
Životu.