Aby ste ma v predošlej kapitole zle nepochopili, tému rodičov a detí ešte neopustím. Ak totiž dáte na poriadok niečo z minulosti, zmeníte tak budúcnosť. Všetko má so všetkým súvislosť, všetko ide v špirále. Každý z nás je avatarom rodiny, každý z nás môže vyriešením nejakého problému ukončiť karmu pre nasledovné generácie. Keď sme kmeňom stromu, nemôžeme zabudnúť ani na naše korene, ani na naše kvety, lebo všetko je jeden tok energie v línii: rodičia, deti, vnúčatá. Korene prijmime také, aké sú – zvráskavené a pokrivené. Sú tu už roky, nevystriete ich. A korune dajte najviac výživy, aby zakvitla čo najkrajšími kvetmi.
Afričanka Halima Bashir vo svojej knihe Slzy púšte opisuje, ako musela utiecť z milovanej rodnej zeme do Anglicka, konkrétne do Londýna. „Jedného dňa som objavila starú dámu sediacu na lavičke v parku. Začali sme spolu trkotať a ona mi vyrozprávala svoj príbeh. Žila sama vo veľkom dome. Mala štyri deti, ale boli už dospelé a odsťahovali sa. Občas zatelefonovali, ale vídala ich jedine na Vianoce a na narodeniny. Povedala som jej, že v našej kultúre by človek nikdy nenechal rodičov prežívať starobu v izolácii. Matka človeka nosila deväť mesiacov a živila ako dieťa. Otec človeka chránil. Človek sa o nich musel starať a vážiť si ich, keď zostarli. Keď som dohovorila, stará pani mala slzy v očiach.“
V thajskom Bangkoku som si dal šiť oblek na mieru. Majstroval mi ho starší Ind. Rád sa pýtam, takže ani jeho neminuli kaťuše mojich otázok:
– Koľko ste už v Thajsku?
– Viac ako tridsať rokov.
– Putoval som pár týždňov Indiou… Tu máte asi lepší život, však?
– Určite áno, – odvetil pokojne.
– Nechýba vám rodina?
– Celá rodina je tu so mnou.
Onemel som, môj rozum nenašiel potrebné odpovede.
– V Indii si vážime rodičov aj starých rodičov. Najprv sme sa sem s manželkou a našimi dvomi deťmi dostali my. Len čo sme získali bývanie a vybudovali si nejakú pozíciu, kúpili sme letenky rodičom, potom súrodencom a nakoniec aj starým rodičom. Každý, kto je z Indie, to tak spraví. Celá rodina sa premiestni, aby bola pohromade, lebo v tom je jej sila a zdravie celého rodokmeňa.
Som z tých, ktorí si musia dopredu poznačiť a vytvoriť čas pre návštevu rodiča. Mama zostala sama, ale raz za týždeň-dva ju idem pozrieť, aj keď sa naše názory na svet vo veľa veciach nezhodujú. Jej „veľké“ problémy sú pre mňa, „moderného človeka“ hravo vyriešené za pár minút. A naopak, z niektorých mojich životných postojov má mamina stále večnú traumu, silnú potrebu riešiť ich a starať sa, takže nie vždy je takáto návšteva med lízať. Ale mlčím a načúvam. O susedoch, ktorí ju obabrali pri zatepľovaní paneláka, o kamarátke, ktorá s ňou nechce chodiť na akcie predaja ovčích rún a guľôčok, ktoré perú samy. Občas príde aj na radosti, ako keď našla päťeurovú bankovku pri pokladnici v Bille, či keď jej pán farár na spovedi potvrdil stanovisko na nejaký problém. Sedím, počúvam, z podvedomia počuť jemné klopanie, otváram a pritakávam: „Honobíme bohatstvo, ale prichádzame popritom o skutočné hodnoty. Získavame moc, ale naše vnútra sú bez života.“
Dobrá kamarátka sa pol roka túlala po Mexiku. V jednom meste bývala u starej panej, ktorá dostala obličkový záchvat. Najprv ju šokovalo, keď ju podopierala a peši spolu kráčali do nemocnice, „vraj veď je to už tu, iba kúsok“. Nakoniec to bolo sedem kilometrov cez kopec. Hospitalizovali ju. Kamarátke bolo zaťažko nechať ju v jednej obrovskej miestnosti, kde boli po všetkých štyroch stranách poschodové postele a ležalo tam množstvo ľudí.
– Nerob si starosti, duša dobrá, už volali synovi, príde rodina.
Vysvetlila si to po našom – príde syn s maximálne jedným potomkom, ktorý tam bude nasilu uhundraný stáť v kúte a hrať sa s iPodom.
No na druhý deň sa z celého Mexika zbehli všetci, ktorí ju poznali. Ten zatelefonoval tomu, oný onému a už sa šírilo, že tetke je plano. Prišlo sto ľudí! Henten zblízka, mal to „iba“ dvesto kilometrov, iný cestoval celý deň až z hlavného mesta. Viete si predstaviť tú energiu, keď vám toľko ľudí príde dať najavo, že im za to stojíte, vážia si vás a nepriamo vám ďakujú? Veď oni tej babke predĺžili život o ďalšie roky…
Ľudia západnej Európy odhodili rodinné hodnoty. Píšem tieto vety ako mantru. Viem, že keď sa nad týmto problémom zamýšľam, dejú sa vo mne zmeny. Maličké, ale tie sú predsa k veľkým zmenám najpotrebnejšie. Napríklad že budem maminu navštevovať častejšie a budem vždy jej hromozvodom o kúsok dlhšie, nielen na presne stanovenú hodinku a dvanásť minút. A možno je to iba taká poistka zo strachu… že keď ja budem ležať na smrteľnej posteli, nech okolo mňa stojí môj rod a ticho načúva starcove výmysly. Viete, aká to bude energia vzájomnej úcty, lásky a pochopenia?
Buďte šťastní, Hirax
