Satiricko-kritický blog o jednej slovenskej pizzerii, kde som po dlhých rokoch utrpel s mojou rodinou šok z viac ako zhorenej pizze a nemožnej obsluhy, dnes na obed stiahnem zo svetla sveta. Prečo? Vysvetlenie je nižšie.
Nadobudol som pocit, že článok splnil svoj význam. Pol dňa po uverejnení blogu mi zavolal sám majiteľ podniku, ospravedlnil sa, vysvetlil chybné správanie svojich zamestnancov, pozval ma pri najbližšej návšteve ich mesta na „opravnú večeru“. Vysoko si cením jeho reakciu, lebo nie všetci sa ku kritike vedia postaviť kajúcne. Na druhej strane mi objasnil, že moje vety môžu mať priam likvidačné následky, pretože ich mestečko nedisponuje až takou silnou domácou zákazníckou podporou (hocijakých reštauračných zariadení) a že žijú hlavne z turistov. Radím svojmu okoliu, aby sa vedelo preklopiť do situácie inej strany a tak článok stiahnem, lebo som ten posledný, ktorý chce uškodiť. Slová mali vychovať, nie udusiť. Cítim, že nastane oprava, moja misia bola splnená, zdvihnutého prsta stačilo a je pritom jedno, či sme s rodinkou „vymákli nešťastnú“ hodinku obsluhy, alebo sa podobný faux pas deje v tejto pizzerii neustále. Toto zhodnotenie nechávam na ľudí, ktorí sa tam niekedy boli najesť, alebo sa ešte len pôjdu.
Keď som prešiel Nový Zéland, pochopil som, že Slovensko je rovnako krásne ako pre cestovateľov spomínaná populárna krajina. Časť viny, prečo z našej krajiny nie je turistický raj nesie vláda a zodpovedné ministerstvo. Príklad zmenežovania novozélandského turistického ruchu je motivujúci. Ku každej prírodnej kráse, múzeu, či inej atrakcii navádzajú z ciest dobre označené tabule. U nás to majú byť tie hnedé, ktorých pri veľa slovenských lákadiel chýbajú. Niekto tam hore by mal pochopiť, že ľudia nechcú vidieť len hrady a múzeá. Nový Zéland mal tabule aj k turistickým chodníkom, túram, ovčím farmám, výrobniam medu, syru, vína či iných surovín, ktoré boli zároveň múzeom a predajňou s možnosťou nazretia na živý technologický postup výroby daného produktu. Priam každé, aj malé mestečko, malo informačnú kanceláriu, kde ste ku všetkému nevšednému dostali množstvo vytlačených prospektov, máp ale hlavne slovného vysvetlenia. Aj pri stanovištiach začiatku túr ste našli vždy čisté WC, kde nechýbal toaletný papier. Je toho veľa, čo by sme sa mohli učiť…
Druhú časť zázemia pre návštevníkov tvoria hotely, kempy, obchody, reštaurácie, bary, požičovne áut, športových náradí, ponuka rôznych adrenalínových atrakcií, internetové kaviarne, služby. Mojimi slovami zo spomínaného blogu som chcel apelovať na zodpovednosť každého majiteľa hocijakého zariadenia, ktoré poskytuje ľuďom služby a servis. Lebo aj oni majú vo svojich rukách veľkú časť dojmov, ktoré si turisti odnesú zo sebou domov. A práve tieto pocity sa nielen slovnou cestou šíria ďalej, ale aj rozhodujú o tom, či sa daný človek vráti, alebo nie. Nejedná sa totiž len o ich osobný biznis, nesú zodpovednosť aj za celok.
Každý majiteľ nejakého podniku (kde sa varí) musí pochopiť, že kredit prevádzky robí hlavne kuchyňa, obsluha a prostredie. Chodíme sa predsa najesť do reštaurácii nielen preto, aby sme vynechali domáce varenie, ale aj dostali niečo nadštandartné. Nik z nás nechce platiť za zlú náladu obsluhy a nekvalitné jedlo.
Vzniká tu množstvo otázok. Napríklad ako silne štát napomáha spomínaným podnikateľom vytváraním vhodných podmienok pri ich práci. Ale mňa napadá druhá, závažnejšia oblasť. Ako veľmi by sme ako Slováci zasa šomrali a nadávali, keby sa cez našu krajinu valili davy turistov a stratili by sme „domov“. Tak-či-tak, zlatá stredná cesta by bola podľa mňa najlepšia, kedy by prišiel aj groš a zároveň by naša nádherná zem zostala nepoškodená.
Ak teda vlastníte podnik, ktorý ponúka ľuďom služby, majte na pamäti, že hocikedy tam môže prísť nejaký „Baričák“, ktorý bude mať otvorené oči, nabrúsené pero, kameru s nabitými baterkami či fotoaparát, ale hlavne právo informovať verejnosť o svojich pocitoch. Nie, aby len rúbal, ale aby sa niečo zlepšilo. V nás všetkých pre všetkých.
Buďte šťastní, Hirax
