„Prepánajána, no to si nám, Baričák, zasa napísal za novinku! Pozitívne myslenie, veď všade o tom píšu! Ale ako mám byť pozitívna, keď sa mi nič nedarí,“ povie si niekto. Ja viem, posledné roky tento pohľad na svet rezonuje spoločnosťou. Konečne. A ja túto časť knihy nemienim vyhodiť len preto, že ste o pozitívnom myslení čítali už aj v Katolíckych novinách. Je to totiž základ bytia, a to najmä v dobe, keď sa všetko, čo si zaželáte, zhmotňuje oveľa rýchlejšie ako pred polstoročím. Ideme do finále, nečudujte sa.
Určite ste už v živote stretli kúzelníka. Myslím čarodeja s úsmevom, dobrou náladou a nekončiacou radosťou. Akosi sa mu všetko darilo, však? Určite pútal pozornosť okolia, ani tí nasrdení z neho nevedeli spustiť zrak (a ešte viac sa ním nechávali vytáčať). Bodaj by nie, prišla vatra energie, hneď sa všetci chytali čerpacích hadíc. Niektorí z neho naberali energiu podvedome, iní zámerne. Ale presuny energie teraz nejdem rozoberať, skôr sa pozrime na toho deda Mráza, ktorý má plnú nošu smiechu, nápadov, žartov a kreatívnosti.
Jasné, že mu ide všetko od ruky. Problémy rieši na počkanie, nepozná prekážky, čaruje v priamom prenose. Premenil myseľ na pozitívny generátor, v tom výsostne veselom stroji niet súčiastky, ktorá by poznala spiatočný chod, niet v ňom zarážok, bŕzd, poistiek. Je to iba dopredu a isto kráčajúca mašina. Hoďte do nej žiadosť a po čase vypadne zabalený balík s hotovým produktom.
Bol som v meste, keď mi zavolala kamarátka. Začala žalostiť, že aj ona chce kúpiť jednoizbový byt, ktorý by mohla prenajímať ako ja, ale že sa jej nedarí a je z toho smutná. Vždy, keď zavolá na inzerát, prichádza ako druhá a byt je už sľúbený či predaný. Vraj jej nie je súdené takýto byt nikdy kúpiť. Precízne vynesený ortieľ, však? Kráčal som vtedy mestom, potreboval som niečo vybaviť, myšlienky som mal niekde inde, mám dojem, že dva kilometre od slnka. Zarazilo ma, ako si ľudia vedia zmýšľaním skomplikovať situáciu. Najprv si vyfarbia dokonalé chmáry neúspechu, ktoré následne valia pred sebou. Ľadovce čiernych myšlienok potom ničia všetko, čo im príde do cesty, aj riešenia, ktoré by tak hladko zapadli, keby pán nevymyslel ťažšiu cestu. Kolobeh neskorších udalostí má jasnú schému: nedarí sa, obavy narastajú (čím si ešte viac vyriešenie odďaľujeme), prepadáme smútku, bezradnosti, nadávame, hľadáme vinníkov, odôvodnenia „prečo“.
A pritom je to v nás, v našej gebuli. Namiesto toho, aby sme sa učili na skúšku, koľko vládzeme a dokážeme sa prinútiť, a vymodelovali si v hlave predstavu, ako si ťaháme číslo otázky, na ktorú budeme vedieť odpovedať, prepadáme neistote, že to „určite nedáme“, „sme dieťa smoly“, „profák si na nás zasadol“, a podobným nešťastným pokračovaniam príbehu. Neskôr sa čudujeme, že sme boli naučení, ale neprešli sme, no spolužiak, ktorý vedel len polovicu čo my a po ceste na skúšku veselo kopal do kamienkov a drzo vykrikoval do tmavého rána meno profesora zo srandy ho žiadajúc o jednotku, to skutočne za jedna aj dostal. Nerobil si starosti a prešiel a my, čo sme pristúpili k úlohe zodpovedne (no ustráchane), sme skúšku nespravili. Ako sme si zaželali, tak sme aj dostali.
– Zažmúr oči a len tak v duchu vyslov, že chceš kúpiť dobrý a tebe cenovo prístupný byt. Čo mi voláš pre také triviálnosti? Pros a dostaneš, – vybehol som na ňu s prudkým tónom.
– Ach, tie tvoje halucinácie… – povzdychla.
– Nie, to nie sú žiadne halucinácie. Sú to želania, ktoré keď vyslovíš, tak sa splnia. Všetky do jedného. Vymodeluješ si v predstavách, ako sa prechádzaš po tebe vhodnom byte, predstav si, ako platíš zálohu, kupuješ ho. Je to jednoduché, chce to len sen, – vyučoval som ju abecedu pozitívneho chodu myslenia, lebo ľudia, ktorí jej do vienka vštepovali základy žitia, poznali pravdepodobne iba umenie ako vycvičiť negatívneho draka.
– To sa tak deje iba tebe. Nepoznám druhého človeka, ktorému by sa darilo ako tebe, – odvrkla.
– Všetkým sa to plní. Bez rozdielu farby kože, postavenia či bohatstva. Jediným dôležitým faktorom je zámer a nálada žiadateľa, – odpovedal som jej, zastavil sa a rozhliadol sa po námestí. Zrazu som uvidel známu z realitky. Zakýval som na ňu. Pricupkala. Zložil som z ucha telefón, zvítali sme sa. Spýtal som sa jej, či teraz nemajú v ponuke nejaký jednoizbový byt. Odvetila, že akurát dnes ráno jeden zapísala do systému. Nečudoval som sa ani trocha. Povedal som pár slov, podal realitnej maklérke mobil a počkal, kým sa slečny dohodli. Byt do týždňa zmenil majiteľa, spomínaná známa ho doteraz prenajíma.
Zabudnite na náhody. Každý z vás môže byť kúzelník zajtrajška, len musíte prestať pochybovať. Nie, nevyužila ma ako mága, sama sa k takémuto pokračovaniu príbehu dostala cez svoj sen. V podvedomí skutočne musela prosiť, tak ju trklo, že mi zavolá. Obyčajná chémia prosby, nie je to iné čaro, je to ten istý fígeľ, ktorý mňa s bratom mamina učila hneď prvé roky života. Tá mantra vtedy znela takto: „Anjelíčku, môj strážničku, opatruj moju dušičku.“ Mali sme na sebe socialistické pyžamká a každý večer sme si v nich kľakli k posteli a s obrovskou nádejou v očiach sme pozerali na Ježiška na malom drevenom krížiku, ktorý visel nad dverami spálne. Nerobím odvtedy nič inšie, verte mi. Iba prosím a ďakujem a keď sa „modlím“, tak sa skutočne modlím.
Samozrejme, funguje to aj naopak. Ako vysokoškolák som brigádoval v jednej firmičke. Jej majiteľ bol ukážkový exemplár toho, ako sa dá negatívnym zmýšľaním všetko búrať. Stále bol nervózny, zlé myšlienky zhmotňoval na počkanie. Kúzlil tak, že smeroval do mínusu a ani o tom netušil. Raz som nenápadne vykúkal spoza monitora a v duchu som sa smial na malej divadelnej forme, ktorú mi predvádzal. Bliakal celý červený do telefónu:
– Nekričte na mňa, lebo dostanem infarkt a tú faktúru vám nikdy nezaplatím! Pekne čakajte ako ostatní. Raz na vás dôjde rad. A už mi nevolajte!
Sypali sa z neho ďalšie neskutočné perly typu: – To sa môže stať len mne! Táto firma za chvíľku skrachuje! Ja sa stavím, že za chvíľku zavolajú a ten kontrakt zrušia!
Bol som tam príliš bezvýznamné ucho na to, aby som sa mohol do toho zastarať. Ale mal som sto chutí mu povedať, nech všetko nechá tak, zoberie si stoličku a ide si sadnúť do záhrady pod tú krásne zakvitnutú slivku, lebo v takomto rozpoložení pokazí úplne všetko, do čoho sa pustí. Odoženie každý jeden kšeft, dobabre každú vec, ktorú načne, zlomí tuhu na prepisovačke, pokazí sa mu počítač. Nachádza sa v čiernom magnetickom oblaku, jeho pôsobnosť je obrovská, aj keď ho nevidno.
Áno, zavolali a ten kontrakt zrušili. A firmu za pol roka zavrel. Veď si to sám prial! Chcete byť bohatí? Tak si to v prvom rade predstavte, verte tej myšlienke, zapojte pozitívny systém myslenia, sebadisciplínu, nasmerujte tým smerom svoju energiu a po pár rokoch sa budete opaľovať na Honolulu.
Ináč, keď sme už pri tom Honolulu, ja som celé detstvo všetkým zo srandy odpovedal na otázku, kam by som chcel ísť na dovolenku, že na Honolulu. To bola za socializmu taká nesplniteľná kapitalistická dovolenková obluda, proste miesto, ktoré sa v tej dobe v mojej mysli ani nenachádzalo na našej planéte. Nie sú to ani tri roky, čo som ležal na Waikiki pláži na Havaji a v duchu som telefonoval Petrovi Nagymu, že či toto je tá najkrajšia pláž sveta, o ktorej spieval v jednej pesničke? Všade bolo množstvo ľudí, hotová sardinkáreň, hotely tridsať metrov od pláže, no zabudnite na relax.
Telefonoval som mu, že sa musel určite pomýliť, že raz ho zoberiem na skutočne panenské pláže sveta, kde budeme len my, zabudnutý dobytok, vtáky a oceán. Potom napíše pieseň o rajskej pláži sveta, môže mi veriť. Keď som zložil hovor, usmial som sa, lebo mi došlo, že práve mi božský poštár doniesol dar, ja som ho rozbalil a vychutnávam si ho. Čo som tak často „táral“ do vetra a rozosmieval tým svojich rovesníkov, to si doručovateľ poctivo písal do notesa: „Malý Paľko – dostať sa na Honolulu. Mám to poznačené. Ešte nejaké prianie, pane?“
Ľudia, všetko, čo som si v živote zaprial, sa mi splnilo. Viete, koľko som sa ja pred zaspávaním naprosil o prvé rifle! Môj anjelíček už zo mňa musel mať hlavu ako televízor. Prišli. Neskôr aj bicykel. Aj prvé bozkávanie som zažil, prvé dievča stretol, lásku prežil, prišla aj práca, ktorá ma bavila, zbohatol som, prišli úspechy v muzike (za to môže aj Karlov most, tam som to zavesil do neba, to si pamätám), v písaní som uspel, dobrú ženu som dostal, ešte aj Sárka prišla ako na lusknutie prstami, aj keď som sa mohol báť, že moje štyridsaťročné spermie môžu akurát tak dokrivkať polovičku maratónu. Neberte to ako vychvaľovanie, nechcem nikoho nahnevať, tobôž prikladať do ohňa závidiacim, ja vás chcem motivovať! Dobre viem, že nie som sám, že túto zabudnutú rovnicu objavili tisícky ľudských duší na svete. Skúste sa aj vy pozrieť za seba, spomeňte si na svoje želania a priznajte si, koľko sa splnilo a koľko nie.
Musí to ísť však ruka v ruke, pripraveným šťastie praje. Žiadané veci sa začnú diať, pritiahnete si ľudí, ktorí vám sami budú vchádzať do života, všetko začne do seba zapadať a pred očami sa vám spustí neskutočné kino. Zabudnite na časové termíny. Píšem tu o veciach, ktoré ľudia neznalí teórie nazývajú zázrakmi či náhodami. Verte mi – náhody neexistujú, sú to len podvedomé zákonitosti. Ale vedzte, že bohatý človek je ten, ktorý má všetkého dostatok a nemusí mať pritom horibilné sumy na účtoch a ani tridsaťkilové zlaté reťaze ho nemusia na kúpalisku v Kováčovej ťahať k zemi. Ale ja viem, chcete byť bohatí, tak poďme na to…
Buďte šťastní, Hirax
