Boli sme niekde v polovičke nepálskej cesty okolo Annapúrn. Ja, Roman, náš nepálsky vodca Padam a usmievavý nosič Ramsaran.
Po prekonaní najvyššie položeného sedla sveta Thorong-La Pass vo výške 5416 m, ktoré sa dá prekonať obyčajným kráčaním bez mačiek, cepín, lán a lezenia, sme smerovali z dediny Tatopani do mestečka Ghorepani. Roman Klinčúch, kamarát a vynikajúci masér z Považskej Bystrice, mi v tomto úseku starej budhistickej cesty desiatky minút rozprával o celom Matrixe slovenských nemocníc. Tento človek s obdarenými rukami berie ľudí po cievnej príhode ako výzvu. Keď cíti, že sa „dá“, chodí do nemocnice, cvičí s pacientmi a napriek tomu, že doktori veľakrát zlomia palicu ešte skôr, akoby preverili nádej, on sa prihovorí človeku, vyhrnie si rukávy a dotkne sa… Rukami, očami, srdcom. Ako ľudská bytosť k ľudskej bytosti. Energia prúdi a tak sa niet čo čudovať, že stavia ľudí na nohy. Tých, ktorí začnú spolupracovať, pretože on je iba jedna časť ozdravného mechanizmu. Ak sám človek nechce, nepomôže mu ani Ježiš Kristus. Nesmierne dôležitá je tu aj súčinnosť rodiny, lebo korene bytosti sú v rodokmeňoch, takže ak sa má dostať vlaha do cievočiek, musí najprv začať prúdiť v tepnách a žilách.
– Vieš, tí doktori berú tých ľudí ako čísla. Pristúpia k posteli, prečítajú si z ceduľky číslo diagnózy, nakážu sestrám aké lieky podávať a idú k ďalšej posteli, nasledujúcemu „číslu“. A čísla pýtajú ďalšie čísla. Nastupuje chémia, organizmus ide bokom. Ak si v zlej poisťovni, nejaké lieky sa k tebe ani nedostanú. Je doba, kde víťazia peniaze, človek je nič. Rodina čaká zázrak, ale v samotnom procese je ich chorému príbuznému pristupované chladne a neosobne. Ak sa vyznajú, narobia vietor, ak nie, zostáva im iba sa modliť. Sestry väčšinou bez úsmevu… Možno chceli byť na škole anjelmi pomoci, no zrazu tam chodia ako vyhasnuté biele postavy. Pod tlakom súkolesia biznisu, chorého systému, nedostatočného ohodnotenia a lisu povinného papierovania sa premenili na bezduché a často namrzené zamestnankyne nemocnice. A doktorstvo? Preštudovaní nadľudia s obrovským egom. Česť výnimkám…
Počúval som ho, takmer vôbec som ho neprerušoval. Roman sa dostal do švungu. Ako dokončil jednu tému nedostatku, kontinuálne previazal na súvisiacu problematiku. Šiel ako stroj, trefne pomenovával, humorne prirovnával, smutne konštatoval s výsostne negatívnym záverom. Majstrovsky dokresľoval mapu nielen jeho pohľadu na danú odnož Matrixu. Každý však vidí hlavne to, čo chce vidieť. Všetci ľudia sveta sú v tomto obdarení – ak sa človek rozhodne precítiť, bude mu dovolené precítiť, stačí si vybrať sféru. Na konečný obraz bude mať veľký vplyv čistota optiky média, lebo čím je človek vo vnútri čistejší, tým čistejšie mu budú prichádzať vnemy a o to jasnejšie a konkrétnejšie bude vnímať dané krivky a spojitosti medzi nimi. Opilcovi sa zjavia machule, prebudený človek zočí jasné kontúry pravdy.
Roman miluje knihu Strovolovský mág, ktorá je životopisom osvieteného cyperského majstra Daskalosa. Tento muž poznal tajomstvo života a smrti, komunikoval s mimozemskými bytosťami, ktoré bdejú nad vývojom ľudstva a pomáhajú nám odvrátiť nebezpečenstvá. Ovládal telepatiu, dematerializoval seba i predmety a prenášal ich obraz do diaľav a tam ich opäť zhmotňoval. Cestoval do minulosti a rozoznával predchádzajúce životy ľudí. Liečil a konal zázraky rovné úrovni jeho vysokého duchovného postavenia.
Ako sa nám zjavilo nádherné obrovské údolie s ryžovými terasami a nepálski nosiči zložili na kopy kamenia svoje ťažké bágy s vidinou odpočinku, otočil som sa k Romanovi:
– Roman, predstav si, že do tebou opísanej slovenskej nemocnice vojde Daskalos. Ide k nejakému konkrétnemu pacientovi, tak ako ty. Predstav si ho ako obrovské svetlo kráčajúce chodbami. To svetlo si nevšíma tmu, je sviecou, ktorej plameň sa netrasie. Nevadí jej zovretie peňazí, nespokojnosť personálu s pracovnými podmienkami. Žalmy smutných rodín ju míňajú, dokonca do seba nevsakuje ani bolesť pacienta. Nekritizuje, nenadáva, neporovnáva, iba kráča s jasným zámerom: „spravím všetko, čo bude v mojich silách. Vykonám svoje a odídem. Nič z tohto vonkajšieho aparátu sa ma netýka, lebo je nad moje sily ho zmeniť. Preto ako rozumný človek skoncentrujem všetku moju pozornosť výhradne iba na ľudskú bytosť, ktorej idem pomôcť. Nedovolím rozladiť sa inými vnemami, aby môj liečivý lúč bol o to silnejší.“
Roman, ako by tam ten Daskalos vošiel, tak by aj s rovnakým energetickým balíkom odišiel. Ani jeden joul energie by neinvestoval do čiernej rulety. Boh v ľudskej koži. Mohúci z mohúcich. Žiara pomoci. Anjel spásy. Záchranca, nie odborník na poukazovanie nefungujúceho. Bytosť maximálne skoncentrovaná na svoju úlohu. Svetlo svetiel, od ktorého by sa chytili všetky knôty, ktoré by boli pripravené vzplanúť. Touto majstrovskou cestou by nepriamo inicializoval presvetlenie všetkých priestorov a miest, ktorými by sa pohyboval. Vyhorené, vlhké a priveľmi vzdialené knôty by sa nevznietili. Samotné vesmírne zákony by to nedovoľovali a keďže už dávno čítal knihu svojho Otca, jeho nemenná vnútorná harmónia by potvrdzovala rešpektovanie ho. Nebol by smutný z ničoho, čo by v tej nemocnici videl, aj keď iný by tam pobadal mnoho vecí na zaplakanie.
Ako som dohovoril, chvíľu bolo ticho.
– Môžem ťa objať? – spýtal sa ma Roman.
Objali sme sa a pokračovali v ceste. A Nepál išiel s nami.
Prednášky Hirax + hudobný doprovod Juraj Hnilica a Miško Kulich:
30. 11., 18 hod, Sereď,Dom kultúry
01. 12., 18 hod, Bratislava, Stredisko kultúry Vajnorská
07. 12., 18 hod, Humenné,Dom kultúry
08. 12., 18 hod, Bardejov, ZUŠ M.Vileca
14. 12., 18 hod, Bánovce nad Bebravou,Dom kultúry
15. 12., 18 hod, Púchov, Dom kultúry
