Deti si svoju hodnotu určia podľa toho, ako si ich ceníte vy a či ste s nimi radi. Ako sa správate k deťom a akú hodnotu pre vás majú, je zasa obrazom toho, ako máte radi sami seba.
Každé dieťa teší a potrebuje cítiť, že oň niekto stojí a má ho rád. Cez toto v ňom rastie poznanie vlastnej ceny. Deti sa stávajú tým, čo si o nich myslíte. Považujte svoje dieťa za hlúpe a neschopné a taký človek z neho aj vyrastie. Myšlienka je začiatok všetkého. Ako myslíte, tak hovoríte a neskôr aj konáte. Preto prosím, aby ste rozbili všetky negatívne mantry nad hlavami svojich detí, ktoré ste im stvorili.
V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch sa kládol dosť veľký dôraz na pocit hanby a viny. Niet sa potom čomu čudovať, že z takto vychovávaných detí rástli jedinci s pocitom, že nik sa o ne nezaujíma a nestoja za nič.
Doba sa zmenila, no napriek tomu do sveta dospelých vstupujeme stále vystrašení, neprirodzení, nepoznajúc vlastnú hodnotu, z ktorej tryská pravá božská sila premieňať sny na skutočnosť. Zázraky sa dejú iba pomocou Lásky. Napojiť sa na ňu môžete výhradne tak, že sa stanete opäť tým, kým vás navrhol Prvostvoriteľ. Je to návrat k svojej božskej podstate.
Zmätenosť novodobých „civilizovaných“ ľudí sa odovzdáva ako štafetový kolík utrpenia z rodičov na deti. Sú to následky neharmonickej výchovy, ktoré som opísal v predošlých kapitolách. Prehnane prísna výchova s absenciou lásky či benevolentná výchova akurát vybičujú na maximum ľudské ego, ktoré bude slepo a až do totálneho vysilenia rúbať všetko, čo mu zavadzia na pomyselnej „diaľnici do pekla“. Ak aj takýto človek dosiahne svoj cieľ, nikdy v ňom neobjaví jadro potešenia a radosti. Stále pôjde o vysiľujúce preteky či plazenie, až kým spútaná duša nepochopí, že je čas zamyslieť sa, naliať si čistého vína a začať sa s maximálnou sebaúprimnosťou spoznávať a vedome meniť.
Citovo chladný rodič plný napätia balansuje medzi výbuchmi neovládateľného hnevu a momentmi zhovievavosti. Je to to najhoršie, čo môže dieťa od neho dostať. Deň so skokovým emocionálnym priebehom (raz krik, inokedy je rodič ako med) nemá s harmóniou nič spoločné. Nečakajte teda, že dieťa bude pokojné či neskôr v dospelosti sebavedomé a vedomé si svojej sily a hodnoty.
V prípade tvrdej výchovy, ktorá nenecháva priestor na vzájomnú láskavú komunikáciu a dieťa je stále nútené robiť veci nasilu, príde okamih, keď sa odpojí. Nebude duchom prítomné, čo je iba forma zbavenia sa zodpovednosti. Rodič mu nedáva šancu rozhodovať, neverí v jeho danosti, všetko mu linkuje. Tým z neho modeluje chudáka, čo si po svojom osamostatnení nájde podobne „chorého“ partnera, ktorý bude pokračovať v načatej „práci“ neprebudených rodičov. A to len preto, že samotná duša obalená temnotou túži po ozdravení, a tak vysiela signály, že potrebuje „učiteľa“. Prípadne takto pomazané bytosti dovtedy vrážajú svojím pancierom do ostňov životných udalostí, až sa postupne odlupujú pláty nemohúcnosti a dostáva sa k nim znova svetlo. Vnútro túži po nezávislosti, každá uväznená duša sa raz napije zo studne slobody. Sloboda je znovuprebudenie vlastného Ja. Je to tanec s Bohom, spev s anjelmi, hra so slnkom i s mesiacom, radostné bytie so všetkým živým na planéte.
Nehĺbme teda v deťoch katakomby tmy. S láskou sa o ne starajme a aj ony budú robiť veci s láskou. Nestratia tak roky sebaopravou, odhadzovaním okov, hľadaním prameňa všemocnosti. Ak ich necháme nasledovať svoje pocity, ostanú prepojené so svojím vnútorným Ja. Budú vedieť, kým sú, čo chcú a ako to dosiahnuť. Ukážte mi vo svojom okolí dospelých ľudí, ktorí sa dokonale poznajú a vedia, kto sú. Rudolf Steiner radil človeku, aby preskúmal svoju dušu, počúval srdce a spoznal sa. No ak vám v detstve nik nepretrhne káble k Zdroju, nemusíte ich znova inštalovať.
Neexistuje lenivé dieťa, aspoň ja osobne som také v živote nevidel. Ak je dieťa apatické, ide len o nedostatok záujmu či zdravia. Lenivosť u dospelých vypovedá o nedostatku vôle. Nedostatok vôle znamená zasa nízke sebavedomie, ktoré má za následok nesprávne určenie vlastnej ceny. Takýto človek sa potom prikloní k jednému alebo k druhému extrému. Buď sa vôbec necení, je zakríknutý, zakomplexovaný, nepriebojný, druhými zneužívaný, alebo sa hodnotí prehnane vysoko a zároveň je závislý od dobrého imidžu a kladného hodnotenia od ostatných. Vyrovnaného človeka nik neurazí, ani nedá energeticky dolu. To nie je fráza, ale skutočnosť, no paradoxne sa touto múdrosťou najčastejšie vystatujú ľudia s nejakým chybným vnútorným programom.
Ako sa môže cítiť dospelý človek v spoločnosti cudzích ľudí, keď sa ako dieťa necítil dobre s vlastnými rodičmi? Myslíte, že bude prirodzený a vystupovať s istotou a zdravo sebavedome? Takýchto chvíľ pritom zažijeme veľa: zoznamovanie sa s novými ľuďmi, rande so sympatickým človekom, prijímacie skúšky, pohovor do zamestnania, vstup do nového školského či pracovného kolektívu, dovolenka, seminár, školenie… Každý zlý pocit zo seba, ktorý privodí opätovná situačná „prehra“, ešte viac podkope sebadôveru do budúcej lekcie. Dokopy o nič nejde, stačí iba byť sám sebou, no pre niekoho sú tieto situácie priam nočnou morou.
A tak sa z nás stávajú výborní herci, ktorí z problému nízkeho sebavedomia našli únik rôznymi formami. Majú v zásobe množstvo umelých viet, gest, úškrnkov, úsmevov, reakcií, ktoré im už aspoň raz zachránili kožu pred potupou, hanbou, zosmiešnením, proste všetkým, čím sa človek sám v sebe bičuje. Lebo hocijako prehľadáva batožinu, ktorú mu v detstve nabalili rodičia na cestu, svoju skutočnú hodnotu tam nevie nájsť. Ľudia v niektorých momentoch často hovoria, že im nič neprekáža. No v skutočnosti je to iba spôsob obrany proti pocitu poníženia. Zadržiavané sklamanie a hnev si však čoskoro nájdu cestičku a vyvrú na povrch.
Neviete, o čom hovorím? Napríklad ste z písomky dostali zlú známku a po porovnaní si hodnotenia so spolužiakom ste zistili, že napísal to isté čo vy, no on má dvojku a vy trojku. Napriek tomu sedíte a tvárite sa, že je všetko v poriadku. Ale nie je, inak by ste vnútri nehoreli sklamaním. Neviete však v sebe vydolovať silu, ktorá by vás postavila na nohy a vy by ste sa išli slušne spýtať učiteľa, či sa náhodou nepomýlil.
A tak občas nedostanete jedlo, lebo posledné sa tesne pred vami minulo a vy napriek tomu, že v rukách držíte platný lístok a ste hladní, s dokonalým úsmevom okoliu predvádzate, že je všetko v poriadku, „veď aj tak nemáte chuť“. No človek, v ktorom výchovou otvorili prirodzenosť, a tak do neho naštepili harmóniu, sa pôjde pokojne spýtať, či môže dostať nejaký náhradný obed, alebo s láskou poprosí o vrátenie peňazí. Nebude kričať, nestratí svoj pokoj, nepoužije iróniu, ani sa nerozplače. Vyrieši to s úsmevom, ľahkosťou a ľudskosťou. Nebude v ňom žiaden strach, že vznikla zložitá situácia, nebude sa pred ňou triasť. Keď nemáte obavy, prekážky miznú, lebo ich nevidíte. Čím viac sa ich však bojíte, tým väčšiu silu im prepožičiavate a o to ťažšie sa vám bude cez vami vytvorenú stenu preliezať. Platí to tak pre malé veci, ako aj pre veľké problémy.
Mnohí ľudia sa svoju vnútornú prázdnotu a podhodnotenie, ktoré v nich zapálili rodičia nevšímavosťou a neláskou, snažia preraziť cestou silného ega. Osvojili si rôzne formy manipulácie ľudí so širokou škálou začínajúcou falošnými úsmevmi a hranou náklonnosťou až po ničoho sa neštítiace ohováranie a osočovanie. Vo svete hadov sa nedá naučiť zlatej strednej ceste, teda necudzopasiť, ale ani sa prehnane nerozdávať. Zranení ľudia vás obvinia, že ste zlí aj na základe toho, že im nebudete chcieť pomôcť. Snažiac sa postaviť na nohy sú na seba prehnane prísni, čo má za následok množstvo osobných pravidiel a zákonov, ktoré sa pokúšajú automaticky aplikovať aj na iných. Ako deťom im neukázali, čo je to tolerantný prístup, tak nepočítajte, že so svojím úzko vyhraneným názorom na svet nájdu prienik s vaším životom. Ich bolesť sa prejavuje večnou nespokojnosťou, potrebou k všetkému sa vyjadrovať, kritizovať, nenápadne vplývať na iných, a to takými spôsobmi, ktoré vám ako psychicky vyrovnanému jedincovi ani len nenapadnú. Plač a nárek obete striedajú so šírením vlastnej, vykonštruovanej „pravdy“ do sveta. Prišli, lebo vám závidia váš úspech, pokoj, dosiahnuté ciele, prirodzenú náklonnosť iných. Vaše vnútro si ich pritiahlo, aby dočistilo posledné pocity neistoty, vyplienilo zo seba i tie najmenšie obavy. Niečo z nich je ešte stále aj vo vás. Odpovedajte si čo a opravte to. Čím viac sa im začnete vzďaľovať, tým viac budú kopať. Reagujte na nich vecne a s láskou. Vašu harmóniu a svetlo vám nemôže vziať nik, môžete sa o ne pripraviť len vy sami, ak neuspejete v tejto skúške. Pustite ich zo svojho života. Nechajte si ich iba v srdci ako obetavých učiteľov, ktorí na seba zobrali neľahkú úlohu vlastnou bolesťou vás niečo naučiť. Vy si stojte za svojím, verte svojej ceste, dôverujte svojmu Ja, neodovzdávajte im energiu, o ktorú im ide. Ak ustúpite, nič nedosiahnete. Ak sa budete trhať, rovnako tak stratíte. Zostaňte v strede.
Prednášky Pavla Hiraxa Baričáka
