Včera poobede som sa bol opäť prejsť s mojou malou Sárkou. Tentoraz sme nešli okolo paneláka, ani do blízkeho lesa, či na sídliskové pieskovisko. Vybrali sme sa do centra Martina, na hlavný bulvár (ak to tak môžem z pohľadu obrovských miest nazvať). Tento čas je Sárkin, to znamená, že ona vedie mňa, neurčujem jej dospelácky, kam pôjdeme. Naopak, v tichosti idem tam, kam chce ísť ona. Veď ona najlepšie vie, čo chce spoznať. Z pohľadu vrtuľníka by to bola k záveru čudná trajektória bez logiky – od smreku k lavičkám, z otáčacích piorových dverí k autu, z jednej postrannej uličky do druhej, od jedného výkladu k tretiemu…
Tak som tam stál a kochal som sa s vlhkým srdcom tomu chodiacemu zázraku. Nepatrím k otcom, ktorí dieťa držia za ruku, alebo za ním všade vystrašene behajú. Ráchel je malá cigánka, nemá problém odo mňa odísť aj na tridsať metrov a nakúkať napríklad do cudzích kočíkov, aby tam prekvapenej mamine prstíkom ukázala, kde sa nachádza noštek jej ratolesti. Samozrejme, nechýbali by pri tom jej terajšie obľúbené citoslovce: „O-o!“
Stál som tam s majiteľkou jednej kaviarne, usmievali sme sa. Pristavila sa pri nás mladá, sympatická mamina. V kočíku mala svoje bábo, okolo nej tancovala nádherná duša, od Sárky o čosi staršia Zorka. Z kočíka na nás svietili dve hnedé gombičky jej menšej dcérky.
– Koľko má maličká? – spýtal som sa jej.
– Pätnásť mesiacov, – odvetila usmiato mamička.
Pozrel som sa na moju trinásťmesačnú Ráchel. Akurát sa nahýbala do smetného koša, určite tam zbadala nespočetne veľa pokladov. Našťastie, nemohla ich ešte dočiahnuť, takže som nemusel štartovať. Rozdiel medzi dvomi dievčatkami bol priepastný. Vedel som, že jej malá určite ešte nechodí.
– Tá naša má ešte len trinásť, – povedal som naplnený otcovskou pýchou, ako Sárka „predbieha vývoj, aká je šikovná, bystrá, múdra.“ Veď to viete, každý rodič si myslí, že práve to jeho dieťa je génius. Ale však to je aj dobré, lebo verím, že ak budete svoje dieťa považovať za nešikovné a za babráka, ponesie si toto pomazanie celým životom. Ak ho však budete považovať za zázračné, bude robiť každý deň divy. A ja svoju Ráchel považujem za zázračnú, nič pred vami neskrývam :-).
– My máme ale Dawníka, – vyslovila milo mamina.
Prepadol som sa v tú sekundu od hanby do inej dimenzie. Nevedel som, čo mám odvetiť. Hanbil som sa, že som to nevypozoroval sám a nevyhol sa tak tejto trápnej situácii.
Nie, nevyslovil som žiadne ospravedlnenie. Vycítil som, že žena, ktorá stojí vedľa mňa a svietia jej z radosti bytia oči, je silná a ľútosť je to posledné, čo potrebuje. Celý stav mala kompletne spracovaný, prijala celú schému, určite s manželom vykonali dobre rozmyslené rozhodnutie prijať všetko tak, ako k nim prišlo. Nechali srdce zvíťaziť nad rozumom, „problém“ privítali ako múdrosť, ako cestu k pokore a láske.
Uvedomil som si, že môžem byť šťastný, lebo mám zdravé dieťa. Bežne na to totiž rodičia zabúdajú a vidia iba blbosti – náš malý zlé spí (dvakrát v noci sa na päť minút zobudí), naša malá chce iba mlieko, nechce ešte jesť kašičky (všetko má svoj čas, ona si tie kašičky sama vypýta, nebojte sa), náš malý sa nevie sám hrať, stále vyžaduje moju pozornosť, nemôžem si ani upratať, či navariť (tak mu tú pozornosť dajte, vykašlite sa na upratovanie, každé dieťa je čistá láska, iba si pýta svoju dôležitú porciu vnútornej stravy).
Chcem vám poďakovať. Všetkým vám, rodičom detí, ktoré sa rozhodli narodiť sa s nejakým vybočením a vy sa o ne s láskou staráte. Ste v mojich očiach veľkí hrdinovia, nádherne silní obri, ktorí svet čistia svojou trpezlivosťou, pokorou a duševnou silou. Ďakujem vám.
Buďte šťastní, Hirax
