Deformujú nás aj veci, ktoré z nášho uhla pohľadu považujeme za výsostne „pozitívne“. Okolie to však vždy vidí ináč, triezvejšie. Viete, koľko som už stretol zdeformovaných duší, ktoré boli vychovávané rodičmi vegetariánmi či striktnými jogínmi? Čakal som, že práve oni budú mať na tvári nikdy nemiznúci úsmev, ich život bude balet a prirodzený vzor pre iných. Namiesto toho v sebe nosili obrovské konštrukcie pevne stanovených zákonov, kolená sa im podlamovali pod komplexami, ktorými sa dokonca pýšili. Tak intenzívne hľadali zmysel života, až zabudli žiť. Ich život bol vďaka nekompromisne určeným pravidlám bez dychu, pod lavínou pochybností stratil lesk. Z jednoduchej veci vyrobili problém, ktorý boli schopní riešiť pol dňa. Komplikovali život sebe i všetkým ľuďom navôkol, s ktorými prišli do kontaktu.
Zameral som sa teda na ich rodičov. Tvárili sa vážne, akoby chceli dať svetu každým gestom najavo, v akej harmónii žijú. Ale keď som sa s nimi rozprával dlhšie, riešili tie isté banálne problémy (ak nie väčšie) ako človek, ktorý v živote nemeditoval. Svojou pretvárkou stratili úsmev, z ich života vyprchala radosť a spontánnosť. Svojho guru povýšili nad vlastnú intuíciu a vrodenú múdrosť. Zanietené debaty jogínov o tom, či Svámídží Paramhans Mahéšvaránanda sexuálne zneužíval alebo nezneužíval svoje stúpenkyne, sú pre mňa len dôkazom, koľko veľa pozornosti venujú „učiteľovi a jeho vystavanému systému“ namiesto toho, aby sa zamerali na seba. Zmenu nás samých, sebarealizáciu, osvietenie či hocijako si to nazvete, za nás nespraví žiadna iná bytosť. Môžeme sa nechať naviesť, dať si poradiť, naštudovať si niečo, ale do praxe to budeme musieť dať aj tak len my sami.
Deti jogínov, ktorí minuli cieľ, sa ničím nelíšia od detí, ktoré vyrastali pod taktovkou bigotne veriacich rodičov. Takýchto ľudí spoznáte okamžite: spomínajú diabla a peklo častejšie ako lásku a raj. Raz mi zazvonil telefón.
– Pán Baričák, dočítala som váš román. Ide vám o tú istú vec ako nám, chcete pomôcť ľuďom, ale byť vami nezahrávam sa s výrazmi ako diabol, čert či peklo. Oni existujú! Vábia nás, strhávajú do zlých vecí… – húdla mi do ucha neznáma žena.
Nechal som ju vyrozprávať sa, až potom som jej odpovedal:
– V mojom svete niet zla, v mojej mysli niet miesta pre diabla či iných rohatých. Neverím na peklo. Ak v tieto veci veríte, je to vaše rozhodnutie a ja vám ho nemienim brať. Aj tak každý z nás robí to, čo cíti.
Bola z kresťanskej spoločnosti Milosť. Nie, nenazvem ich sektou, lebo potom by som musel nazvať sektou každú jednu skupinu, ktorá niečomu verí. Aj prívržencov nejakej značky piva. Slovo sekta vzniklo, aby „zabehnuté“ náboženské eseročky mohli nepriamo urážať nezaregistrované firmy, ktoré sa zrazu vyskytli na trhu a chcú si odtrhnúť kúsok čerešňového koláča. Ten im v nevedomosti upiekol dav túžiaci po spasení, lebo mu nikdy nikto nenašepkal, že spasiť sa môžu jedine sami. Naopak, Milosť mi bola sympatická. Odmietli kostoly, kladú viac dôraz na Ježišove slová a jeho skutky. Len keby tak veľa nespomínali prichádzajúcu apokalypsu, strašný koniec sveta s nemilosrdným utrpením pre všetkých nevercov, ktorí zišli z cesty. Samozrejme tam zaradili aj tých kostolných.
Neverím, že nikdy nepočuli o tom, že to, čo vyslovujú a na čo myslia, priťahujú a násobia. Takže čím viac strašia ľudí na námestiach s prichádzajúcou pekelnou žiarou, tým viac polienok hádžu pod ten svoj vymyslený kotol. Keď sa na to pozriete globálne, peklo, Lucifera a jeho pracovňu (očistec) stvorili ľudia, ktorí sa nesmierne báli. Nakoniec tieto rekvizity dobre poslúžili všetkým vodcom stád, aby nimi účinne strašili ovečky, ktoré by chceli zutekať z ohrady. Verte mi, že nik iný to peklo nevytvára, nik iný apokalypsu nepriťahuje tak ako ľudia, ktorí týmto dogmám uverili a rozprávajú o nich. Každým slovom ich posilňujú, každým svojím zastrašovaním im len dodávajú konkrétnejšiu podobu. Oni, tí, ktorí uverili a ktorí o tom neustále rozprávajú. Nik iný.
O matke Tereze kolujú rôzne chýry. Charizmatické i nepekné. Nikdy som sa s ňou nestretol, takže ich nebudem komentovať, ale jedna príhoda spájajúca sa s ňou sa mi sem hodí. Vraj ju raz pozývali na protivojnovú demonštráciu a jej odpoveď znela, aby ju prišli zavolať, keď pôjdu manifestovať za lásku.
„Ži pekne podľa prikázaní, v nedeľu príď do chrámu, do ponožky nám hoď mincu a my ti budeme aj naďalej poskytovať stredovekú terapiu. Keď sa šmykneš, vyspovedáš sa. My to v pohode unesieme, preperieme, tebe sa bude ľahšie žiť.“
Možno ma raz za tieto slová upália, ale ak moje vety urobia aspoň jednu ďalšiu dušu šťastnejšou, moja misia bude splnená. Svetové cirkvi nie sú z môjho pohľadu nič inšie ako šikovné hady. Po storočiach kanonizujú myšlienky ľudí, ktorých v minulosti upálili. Musia sa zvliekať z kože, ony dobre vnímajú, že im dochádza dych. Je to otázka času, kedy prijmú homosexualitu, pánsku ochranu pre Afriku i potrat ženy, ktorá bola znásilnená. V mene svojho prežitia obetovali česť už mnohokrát.
Pokoj, milovaný Ježiš. Poznám obrovské množstvo veriacich, ktorí žijú ukážkový život a pochopili tvoj odkaz. No obaja vieme, že vždy sa nájdu nejakí, ktorí zneužijú slovo. Oni to nemyslia zle, len kým to prejde všetkými rukami jednotlivých generácií, jadro múdrosti sa kamsi stratí, prepadne na spodné priečky priorít. Dôležitejšie sa stávajú odliate sošky, povinné rituály, počet predaných svätých kníh…
Budha na konci svojho života vyhlásil: „Toto bola moja cesta, vaša môže byť úplne iná. Nezakladajte z môjho učenia žiadne náboženstvo.“ Koľko múdrosti v pár slovách. Presne tak: koľko ľudí, toľko ciest k Bohu. A čo myslíte, čo sa stalo? Celá Ázia je plná chrámov, ľudia tam s nadšením a dobrovoľne odovzdávajú desiatok zo svojho zárobku na výstavbu nových chrámov. Podobizne Budhu sa dajú počítať na tisícky typov, bolo ich vyrobených milióny kusov. Raz je tučný, inokedy je vychudnutý. Tak ako som ja v jednom etiópskom rannokresťanskom chráme objavil čierneho Ježiška. Milé, však? Takí sme my ľudia. Upúta nás pozlátka, vďaka ktorej si orech nevšimneme.
V myšlienke: Koho Boh miluje, toho krížom navštevuje, je obrovská pravda, len sa na ňu treba pozrieť s múdrosťou a nie fanatickými očami prišpendlenými na kríž s dreveným pofarbeným utrápeným mužom korunovaným drôtom s priemerom tri milimetre. Ak ste uverili, že tu treba bez reptania niesť kríž a až v raji budete šťastní, trpte. Je to vaše rozhodnutie a ja budem ten posledný, ktorý vás bude nasilu ťahať z mešity. Ja som sa rozhodol byť šťastným tu a teraz, môj svet nie je temný. Prichádzajúce bolesti beriem ako skúšky, na každej jednej sa učím a ďakujem za ne. V medzičase odpočinku opäť naberám silu, baletím, tvorím, mením sa na malé dieťa, radujem sa, premieňam sa na hravého levíka a hlavne ďakujem Láske, prírode, matke Zemi i milovanému slnku, že sú. Z nich cítim lásku a prichádzajúcu očistnú energiu bez toho, aby mi niekto za chrbtom citoval nejakú svätú knihu. Amen.
Buďte šťastní, Hirax
